Kňaz, básnik, zberateľ povestí, pedagóg

Z Veľkého Krtíša, kde sa August Horislav Škultéty narodil 7. augusta 1819 v rodine evanjelického farára a učiteľa, už ako 9-ročný išiel študovať na nižšie evanjelického gymnázium do Banskej Štiavnice, kde mu robili spoločnosť bratia František a Ľudovít. Bratská trojica sa stretla aj na kežmarskom lýceu, žiaľ, 18-ročný Ľudovít začiatkom roka 1835 pri ceste z prázdnin prechladol a zomrel vo Veľkej pri Poprade na následky silného podchladenia.

V Kežmarku sa stretával s profesormi i spolužiakmi, ktorí si ctili materinskú reč – slovenčinu. Počas prázdnin pobýval v Rimavskej Píle u príbuzného Imricha Laučeka. V jeho bohatej knižnici ho zaujali najmä selanky Jána Hollého.

V Štúrovej družine

Zachované vysvedčenia hovoria, že August Škultéty bol výborným, usilovným žiakom, ktorý za ďalšími vedomosťami odišiel na evanjelické lýceum do Prešporka. Pri záverečnej skúške 28. júna 1839 zvládol všetky predmety na výbornú a uvažoval o štúdiách na niektorej nemeckej univerzite. Zrejme z nedostatku finančných prostriedkov však musel ísť inou cestou.

Na prešporskom lýceu rýchlo zapadol do Štúrovej družiny. Vynikol výrečnosťou, ktorá mu medzi spolužiakmi vyniesla prezývku „slovenský Cicero“, ale aj ako básnik. Pri pamätnom výlete na Devín 24. apríla 1836 zarecitoval Hollého verše a slávnostne prijal slovanské meno Horislav.

Škultétyho básne z lyceálnych čias vyšli v študentskom almanachu, v Kuzmányho Hronke a v roku 1840 aj v samostatnej zbierke. V tvorbe ho povzbudzoval sám Ľudovít Štúr, radiac mu, aby nestaval na antických vzoroch, ale aby do svojich veršov vložil národné cítenie. Po odchode Štúra a Červenáka na štúdiá do Nemecka sa práve A. H. Škultéty stal v rokoch 1939 – 41 námestníkom v Ústave reči a literatúry československej a tým vodcom slovenských študentov na prešporskom lýceu. Energicky vystupoval na obranu slovenského národa a jazyka. V článku Národnosť slovenská v Uhřích zdôraznil, že Slováci napriek tomu, že sa takmer celé tisícročie nemohli jazykovo rozvíjať, udržali si svoju materinskú reč.

Uznanie za Zorničku i protialkoholickú aktivitu

Pavol Jozeffy, evanjelický farár v Tisovci a superintendent potiského dištriktu, bol bratrancom Škultétyho mamy. Tento menej známy národný dejateľ, ktorý okrem iného viedol v roku 1848 slovenskú delegáciu na cisársky dvor, poznal básnický talent Augusta Horislava Škultétyho a už ako študentovi mu ponúkol spoluprácu na príprave nového evanjelického spevníka, do ktorého prispel ôsmimi básňami. Jozeffy si vybral Škultétyho za kaplána a v spolupráci so Štefanom Markom Daxnerom a s ďalšími tisovskými pronárodnými pracovníkmi rozvíjali v tomto mestečku na najhornejšom toku Rimavy najrôznejšie aktivity. Výsledkom bolo napríklad založenie knižnice, ktorá tu existuje dodnes nesúc Škultétyho meno, zriadenie nedeľnej školy a predovšetkým neustály boj s „pobehlicou besnou“ – nadmerným alkoholizmom v slovenských mestách a dedinách. Robil tak v spolku miernosti, osobným príkladom, dohováraním v kázňach, ale aj spisom Beda a rata, ktorý vyšiel v náklade 3 000 kusov a veľmi rýchlo sa rozpredal.

V Tisovci s pomocou Jonatana Čipku a Š. M. Daxnera pripravil a vydal dva zväzky Zorničky s veršami, rozprávkami a detskými príbehmi. Tento Škultétyho počin ocenil Jozef Miloslav Hurban, ktorý napísal: „Bez tejto Zorničky by nemal byť ani jeden slovenský rodič, ani jeden učiteľ, ani jeden kňaz. Len by sa žiadalo, aby obrázky krajšie vychádzali, alebo, ak to nie je možné, spočiatku radšej nijaké ako také machule: a aby Zornička riadne a často vychádzala.“

Dav zväzky Rečňovaniek

Tisovčania mali záujem o to, aby sa po Jozeffyho smrti stal evanjelickým farárom práve Škultéty. Cirkevná vrchnosť bola inej mienky a poslala ho do dedinky Dlhá Ves neďaleko Plešivca. Sem si priviedol aj ťažko chorú matku, už vdovu, a hoci sa tu cítil ako vo vyhnanstve, snažil sa zapájať do pronárodného života najmä v spolku Tatrín, v ktorom sa venoval otázkam pravopisu Štúrom kodifikovanej slovenčiny a v literárnom výbore spolu s Franciscim podnecoval zbieranie a vydávanie slovenských povestí a rozprávok a tvorbu veršov na spôsob Zorničky. Prvý zväzok Rečňovaniek pre najmladších čitateľov pripravil do vydania v roku 1850 väčšinou z vlastných básní, druhý vyšiel o päť rokov neskôr a Škultéty v ňom dal priestor ďalším autorom, ako bol Karol Zorkóczy, Ján Drahotín Makovický alebo Andrej Sládkovič.

August Horislav Škultéty nechýbal na stretnutí v Liptovskom Mikuláši v máji 1848, ktorého výsledkom boli Žiadosti slovenského národa. Na tento akt reagovali košútovci prenasledovaním slovenských politických dejateľov a aj Škultéty sa ocitol v plešiveckom väzení. Keďže mu nedokázali žiadnu protištátnu činnosť, museli ho prepustiť.

Od roku 1850 bol A. H. Škultéty farárom v Rozložnej. Hneď po príchode na tamojšiu faru dal zbúrať piecku, ktorá slúžila na pálenie alkoholu, a podarilo sa mu vyhnať z dediny úžerníckeho židovského krčmára. Príkladom pre mnohých farníkov bola jeho obnova zanedbanej farskej záhrady a založením Hospodárskeho spolku pomohol mnohým roľníkom po veľkej neúrode v roku 1851.

Povesti prenechal Dobšinskému

Škultéty uvítal, že z Rozložnej to mal bližšie k priateľovi Pavlovi Dobšinskému, farárovi v Drienčanoch. Spájala ich predovšetkým láska k slovenskej ľudovej slovesnosti, k povestiam a rozprávkam. Škultéty sa tejto záľube venoval už počas štúdií, aj ako tisovský kaplán, kde sa jeho zbierka dostala do Codexu tisovského. Jeho časť vydali v roku 1845 ako prvý zväzok Slovenských povestí. Neskôr prenechal vydavateľskú aktivitu Dobšinskému.

V roku 1856 Škultéty pochoval matku, no ešte v tom istom roku si priviedol na faru v Rozložnej mladú, 18-ročnú manželku Apolóniu. Porodila mu troch synov a dcéru. Osud mu však nedoprial veľa rodinného šťastia. Prvorodený syn Ján Bohuslav zomrel ako 6-ročný, najmladší Cyril žil len rok, tretí syn August si zvolil učiteľské povolanie, no zomrel ako 20-ročný, veľmi rýchlo ho opustila aj manželka, ktorá zomrela v Revúcej na tuberkulózu ako 27-ročná, jedine dcéra Ľudmila bola s ním v posledných chvíľach života a po otcovej smrti sa vysťahovala do USA, kde zomrela ako 47-ročná.

Správca prvého slovenského gymnázia

Pri výpočte týchto rán, ktoré osud Škultétymu nadelil, znie priam neskutočne, s akou vervou sa dal do práce na vybudovaní prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, ktorého – s výnimkou dvoch školských rokov – bol správcom. Slávnostne ho otvorili 16. septembra 1862 a Škultéty sa okrem organizačnej práce venoval aj vyučovaniu, pričom neraz z rôznych dôvodov suploval hodiny svojich profesorských kolegov. Mládeži vštepoval kladné vlastnosti, úctu k materinskému jazyku, rozvoj ľudskej spoločnosti však nevidel v nadradenosti a nenávisti, ale naopak v úprimnom bratstve národov, obývajúcich Uhorsko. Žiaci naňho spomínali s úctou. V rečníckom krúžku dával lekcie tým, u ktorých pobadal talent pre kazateľské alebo právnické povolanie, v študentskom časopise sa zasa objavili prvé literárne pokusy Jozefa Škultétyho, Kolomana Banšella i Martina Kukučína, ktorý roky prežité na revúckom gymnáziu zachytil v  Mladých letách.

Slovenské gymnázia boli tŕňom v oku uhorskej, či skôr maďarónskej vrchnosti a bolo len otázkou času, kedy sa ich brány zatvoria. V Revúcej sa tak stalo v roku 1874 s odôvodnením, že ide o „nebezpečné hniezdo šírenia panslavistických myšlienok“. Pre Škultétyho to bola ťažká rana, však išlo o rozrumenie diela, ktorému venoval podstatnú časť svojho života.

Posledné roky v Kraskove

Navyše sa pred ním objavila naozaj existenčná otázka, keď sa musel s dcérou a so synom vysťahovať z mestského bytu. Strechu nad hlavou našli u priateľa Daxnera v Tisovci. Našťastie sa mu už v roku 1875 podarilo získať kňazské miesto v Kraskove, kde pobudol až do konca svojho života. Občas sa stretol so svojimi priateľmi, často sa uňho zastavili bývalí žiaci, no čoraz viac sa oddával samote. So smútkom v duši sa vracal do Revúcej a do násilne zatvoreného slovenského gymnázia. Trpezlivo zhromažďoval dokumenty a spracoval ich do Pamätí, ktoré vyšli knižne v Salvovej tlačiarni v Ružomberku.

Plodná životná púť Augusta Horislava Škultétyho sa zavŕšila v Kraskove pred 125 rokmi, 21. mája 1892.