Kňazi kultu kladivokosáka
Najprv pod symbolom kladivokosáka oklamali a znásilnili Rusko v tom krehkom období, kedy malo krátku šancu na parlamentnú demokraciu. Potom rozpútali občiansku vojnu. V tejto vojne a následnom hladomore obetovali svoju prvú masu ľudí: horné odhady sa blížia k 9 miliónom, teda niekoľkonásobne viac, než krajina stratila vo Svetovej vojne.
Obnovovanie hraníc rozpadnutej cárskej ríše pod symbolom kladivokosáka bolo zaplatené hromadným vraždením v pobaltských štátoch, v Ukrajine, na Kaukaze.
Kňazi kultu kladivokosáka upevnili svoj režim a začali likvidovať občanov, ktorých označili za triednych nepriateľov. Vykántrenie a vyhnanie kňazov a šľachty im nestačilo. Násilná kolektivizácia zničila roľnícky stav a jej výsledkom nebolo efektívnejšie hospodárenie, ale hladomory, v dôsledku ktorých zomrelo 6 až 8 miliónov ľudí.
Stalinská Veľká čistka v rokoch 1937 – 1938, namierená proti roľníkom, národnostným menšinám a ľuďom, odmietajúcim kult kladivokosáka, si vyžiadala od 700 000 do 2 miliónov ľudských obetí.
Keď neskôr kult kladivokosáka ovládol aj najľudnatejšiu krajinu sveta Čínu, konal sa ten istý scenár: občianska vojna, čistky, hladomor. Viac ako 30 miliónov Číňanov obetovali tomuto krvavému kultu.
V roku 1939 sa kult kladivokosáka dohodol s nepriateľským kultom hákového kríža a začali si spoločne deliť korisť: Poľsko, Pobaltské štáty, Moldavsko… Mnohých tento pakt prekvapil, ale rozdiely medzi kultmi boli skôr formálne: namiesto triednej nenávisti – rasová nenávisť, namiesto pojmu GULAG – pojem konzentrazionslager, namiesto symbolu kladivokosáka – symbol hákového kríža.
V roku 1939 hákový kríž zaútočil najprv na demokratické krajiny a potom aj na krajinu kladivokosáka. Tým z nej vlastne urobil účelového spojenca demokracií.
Aj vďaka tomu kňazi kultu kladivokosáka vo svojich funkciách mohli prežiť. Za strašného mrhania životmi doslova utopili vojakov nepriateľa v krvi svojich nevoľníkov. A hnali svojich vojakov ďalej: cez malé, obomi totalitami striedavo prevražďované krajiny až do Berlína.
Pokým demokratickí politici prepočítavali riskovanie životov svojich vojakov – niekedy s bolesťou v srdci, niekedy na kupeckých váhach – oni s odporným komentárom „nas mnógo“ ľahostajne vrhali vlny „ľudského materiálu“ vytúženým smerom imperiálnej expanzie. Na každý hromadný hrob vztýčili kladivokosák, aby bolo v dobytých krajinách jasné, koľko cudzích životov sú ochotní za realizáciu svojej krvavej utópie obetovať.
A tak sa stalo, že kult kladivokosáka nebol zničený vojenskou silou, tak ako kult hákového kríža. Keďže bol založený na chorých ideách, vyhnil zvnútra a ríša sa rozpadla vlastnou váhou.
Takmer tri desaťročia po rozpade, v jednej z bývalých okupovaných krajín, neposlušný občan Lorenz odstránil z pamätníka vo svojom meste preglejkový kladivokosák. Očistil mohylu obetí od symbolu modly, ktorej boli obetované. Zatkla ho polícia demokratického štátu a je verejne obviňovaný z neúcty voči ľudským obetiam a z ľahostajnosti k mŕtvym vojakom.
Lenin, Stalin a Mao s celou bandou sa na tom musia tak rehotať, až sa otriasajú brány ich pekla.