Denník N

Knihomoľský výber 2016

Zhrnutie toho naj, čo som za celý rok 2016 prečítala ako odporúčanie pre kolegov – knihomoľov a vášnivých čitateľov.

Ďalší môj čitateľský rok sa chýli ku koncu a mne neostáva nič iné, len zosumarizovať to naj, čo ma zaujalo. Minulý rok bol zaujímavým začiatkom mojej blogerskej kariéry a hoci pôvodne som chcela založiť tradíciu recenzií raz za mesiac, samozrejme, že som sa k písaniu dokopala až teraz, keď mi horia termíny do školy a práce. A tak rok 2017 začnem realistickejším záväzkom, že tradíciu budem raz ročne pravidelne dodržiavať.

Prečítala som 60 kníh, z povinnosti či na odporúčania, ale aj zo zvedavosti. Dostali sa mi do ruky reportáže absyntovky, ďalšie povinné jazdy zo zoznamu 1001 kníh, ktoré musím pred smrťou prečítať, ženské blbosti na odreagovanie typu Zlatokopka 2, Prostitútka, či Tovar, sklamanie v podobe Harryho Pottera a Prekliateho dieťaťa, ďalšie diela od Palahniuka, ba dokonca aj rukopis románu, ktorý sa kamarátke podarilo vydať koncom roka. Bolo toho veľa, dobrého aj zlého, požičaného, kúpeného a hneď aj predaného ďalej a to, čo práve teraz čítate je výber toho, čo mi padlo do oka, či ma donútilo pookriať na duši. Nasledujúce knihy sú plné emócii a tak aj moje komentáre k nim sú subjektívne a emotívne. Nemusia sa zhodovať s rebríčkami predajnosti či s recenziami etablovaných odborníkov. Ak ma kniha zaujala natoľko, že som si ju nechala vo svojej knižnici, tak prešla testom môjho vkuso-nevkusu. Ak ju posielam ďalej, zaujme určite niekoho iného.

Enjoy :)

Sklenený zvon – The Bell Jar – Sylvia Plath

Pamätám si, ako mi ešte pred rokmi profesor britskej literatúry hovoril o Sklenenom zvone ako o knihe, po prečítaní ktorej sa môžete od depresie len schúliť do klbka a niekoľko týždňov nefungovať. Akosi som na to zabudla a schuti som sa do Sylvie tento rok pustila a potešila som sa postave Esther. S jej feministickými názormi som sa veselo stotožnila. Videla svoj život ako figovník s vetvami na konci ktorých boli buď manžel a rodina, kariéra poetky, profesorky či cestovateľské sny a ona pred ním sedela a umierala od hladu, pretože bola neschopná rozhodnúť sa po ktorej vetve sa načiahne. Dosiahnuť jeden cieľ znamenalo stratiť všetky ostatné. Veľmi pekná metafora života emancipovanej ženy, ktorá balansuje medzi kariérou a osobným životom. Moje nadšenie z toho, ako som sa s Esther identifikovala, vyprchalo, keď sa v priebehu pár strán psychicky zrútila a zrazu sa ocitla na psychiatrii a celý jej život sa začal krútiť okolo samovrážd a nechuti žiť. Hneď som stratila motiváciu identifikovať sa s ňou, ale v každom prípade stojí za prečítanie. Pripravte sa však psychicky na to klbko, v ktorom sa schúlite v depresii.

The Jungle (Džungle) – Upton Sinclair

Tento román by si povinne mali prečítať všetci odporcovia emigrantov v Európe, aby si trošku osviežili vedomosti z americkej histórie. História sa opakuje a akokoľvek sa zdá byť dnešná utečenecká situácia krízová, Spojené štáty americké sú dôkazom, že zvládnuť sa to dá. Práve to Džungľa zobrazuje, krv a pot emigrantov  z Litvy (sú tam však spomenutí aj Slováci), ktorí si nanovo budujú živobytie v Amerike. Bojujú s chudobou, neľudskými pracovnými podmienkami, počasím a vlastne aj proti osudu, lebo v priebehu románu sa zo zdravej mladej rodiny, ktorá verí v americký sen, stáva kôpka nešťastia, postupne umierajúca pre zle nastavený systém. Nenadarmo sa román nazýva Džungľa, človek človeku je tam vlkom a bojuje o prežitie s najsilnejšími. Veľmi silná kniha so surovými opismi, ktoré sú bohužiaľ skutočné, keďže Sinclair sa v preoblečení naozaj nechal zamestnať v mäsokombinátoch, aby odhalil praktiky zamestnávateľov, ktorí sa starali o mäso rovnako otrasne ako o zamestnancov.

Jane Eyre (Jana Eyrová) – Charlotte Bronte

Janu Eyrovú (nie Džejn Eyrovú, ako som sa dozvedela v SND na predstavení a vytáčalo ma to) som v slovenčine čítala viackrát, hlavne preto, že si z nej Mia Thermopolisová brala príklad v otázkach vzťahov v Denníku princeznej a ja som ako správna tínedžerka nasledovala odporúčania genovijskej princeznej. Tento rok ma však prvýkrát čakala v angličtine kvôli semináru anglických viktoriánskych autoriek a začala som čítať s malou dušičkou, že ma unudí buď známy dej alebo nezrozumiteľná angličtina. Na počudovanie, nesklamalo ani jedno. Je to naozaj román, ktorý prečítate 50krát a stále má čo povedať a obohatiť vás. Koľkokrát sa ešte zamilujem do pána Rochestera a jeho ohavných nafúkaných rečí a koľkokrát ma rozčúlia podmienky v sirotincoch, ktoré boli inšpirované skutočným pobytom sestier Bronteových v zariadení podobnom Lowoodu a smrťou dvoch najstarších sestier zapríčinených tuberkulózou?  Neviem, ale určite sa k Charlottinmu majstrovskému dielu ešte viackrát vrátim.

The Wind-Up Bird Chronicle (Kronika vtáčika na kľúčik) & 1Q84– Haruki Murakami

Rok 2016 bol pre mňa rokom Murakamiho. Načisto som podľahla jeho hrubým knihám plných magického realizmu a zaujímavých postáv. Čím to je, že tak dokáže oživiť príbeh filozofickou úvahou či prvkom mágie, ktorá ma vtiahne do deja a zabudnem, že v ruke držím buchľu, ktorej váhu by som kategorizovala ako vražednú zbraň? Anglické preklady jeho kníh sú fantastické a ešte ma budúci rok čaká Kafka na pobrežíBezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania. Murakami je moja láska, snažím sa pomaly skompletizovať zbierku všetkých jeho diel a neprestávam snívať o návšteve Tokia.

The French Lieutenant’s Woman (Milenka francúzskeho poručíka)– John Fowles

Fowles ma dokonale dostal už s románom The Collector (Zberateľ), ktorý som musela povinne čítať na prijímačky. Odvtedy mám hrôzu z ľudí, čo zbierajú motýle a majú slabosť pre unášanie ryšaviek, ktoré väznia ako jedného z motýľov vo svojej zvierke. Ďalším počinom tohto anglického autora je Milenka francúzskeho poručíka. Najprv sa zdá, že to bude ďalšia viktoriánska ľúbostná tragédia, ale autor kompletne prevzal črty viktoriánskeho románu a vtipne a sarkasticky ich  komentuje z pohľadu moderného spisovateľa. Pre mňa, študentku literatúry, ktorá sa musela prehrýzť haldou kníh z viktoriánskeho obdobia, ktoré okolo feminizmu ani nešli a zrazu toto obdobie Fowles s štipkou anglického humoru podpichuje, je to ako balzam na dušu. Geniálny štýl! Každá kapitola začína básňou a poézia sa vyskytuje aj v deji a tým autor vzdáva hold britským spisovateľom a poetom.

Jeden z nás – Asne Seierstad

Okrem beletrie som tento rok venovala aj reportážnej literatúre od vydavateľstva Absynt. Toľko som o ich knihách počula a dlho som odolávala, ale až keď som si prečítala ospevovanú knihu o Nórovi Breivikovi, pochopila som, o čom ten celý „povyk“ je.  Jeden z nás je kniha, ktorá osvetľuje pôvod zla, ktoré sa v jednom človeku tak nahromadilo, až to zmenilo chod celej škandinávskej krajiny. Z detstva a rozmýšľania Breivika Vás bude mraziť a tak isto z opisov útokov na ostrove Utøya, ktoré chytajú za srdce. Čo ma tiež zaujalo je podoba prídavného mena od mesta Oslo – osloský, na čo po prečítaní tejto knihy už nikdy nezabudnem :)
Z vydavateľstva ma taktiež oslovili výborné diela Akoby si kameň jedla o hrôze masakry v Bosne a A vo Viedenskom lese stále stoja stromy o účasti Švédska v druhej svetovej vojne, respektíve o tom, ako prijali detských utečencov. Veľmi silné príbehy, ktoré sa oplatí čítať, aj keď je asi ľahšie sústrediť sa na beletriu a nie na skutočné príbehy, ktoré sa zaryjú hlbšie do duše.

František Švantner – Život bez konca

„Veru, staroba je taká. Raz príde a musíš z úcty k nej zložiť všetky nástroje, ktorými si ľahko narábal, všetky zbrane, ktorými si bojoval, všetky žezlá, ktorými si vládol, áno, i všetky vášne, ktorým si holdoval, lebo treba čakať pokorne na smrť.“

Slovenská klasika, ktorá mi na poličke ležala tak dlho, až sa mi jej uľútostilo. A keď ma ľútosť prešla, z úcty k Švantnerovmu talentu som zložila zbrane i žezlá ;) . Áno, je to veľmi hrubá kniha s dedinskou tematikou, ale i tak ma upútala a to ja veľmi slovenskej literatúre neholdujem (ani literárnemu patriotizmu). Príbeh Paulínky je napísaný ako život, v jednej časovej línii a kontinuite.

Klub nenapraviteľných optimistov – Jean-Michel Guenassia

Asi šesťsto strán nenúteného, ľahko sa čítajúceho francúzskeho šarmu, s trpkou príchuťou emigrantov z východu. Ani neviete ako a ste na konci a smútite za príbehom, ktorý tak rýchlo skončil. Hlavná postava, mladučký Michel je očarujúci návštevník klubu emigrantov, ktorý sa pravidelne stretávajú v parížskom bistre pri partii šachu a dávajú mu rady do života. Pri čítaní som mala chuť vybrať sa na prechádzku po Paríži s knihou v rukách a začítaná v stranách sa spoliehať na anjela strážneho, ktorý by mňa a moje čítanie chránil od nárazu áut či stĺpov, presne ako vášnivého knihomoľa Michela.

Knihy, ktoré ma sklamali a nedočítala som ich

Špeciálnu kategóriu by som chcela venovať knižkám, ktoré ma tak nebavili, až som ich pred dočítaním odložila, alebo prečítala so zaťatými zubami. Našťastie tých katastrof tento rok nebolo až tak veľa J
Gabriel Garcia Marquez – Sto rokov samoty

Milujem Marquezovu Lásku v čase cholery, ale práve toto toľko ospevované dielo ma veľmi sklamalo. Strácala som sa v menách postáv, ktoré odchádzali a prichádzali, ako sa im zachcelo, boli spomenuté len v pár vetách a dej sa sústredil na všetkých x členov rodiny XY, ktorej príhody som prestala vnímať po pár kapitolách, v ktorých som sa hrozne strácala. Knižka zostala nedočítaná a ja ako čitateľka veľmi sklamaná. Možno niekedy inokedy.
Irvine Welsh – Extáza

Oj, chyba je na mojej strane, lebo som sa rozhodla čítať Extázu v origináli, t.j. škótskej angličtine, ktorej som rozumela každé tretie slovo. Milujem Trainspotting, či už film, alebo knihu, ktorú som čítala v češtine, ale pokazila som si chuť kvôli nevhodnému jazyku. Tak či tak mi však Extáza prišla ako slabý odvar Palahniukového štýlu. Čo už, no.
Robert Galbraith – Volanie kukučky

Volanie kukučky, alebo Rowlingovej pokus o detektívku. Ako verná fanúšička Harryho Pottera som sa rozhodla dať jej šancu, keď už bolo okolo tej knihy taký humbug a hoci neobľubujem krimi, skúsila som to. Čítať sa to dalo, ale dieru do sveta s takou jednoduchou zápletkou neurobí. Keď ju porovnám s Nesbom, McBainom, či našim Dánom, je to len slabý čaj, ktorý predáva jej slávne meno. Samozrejme, budú z toho bestsellery a aj filmové spracovania, veď prečo by z nej nechceli vyťažiť čo najviac, ale dieru do sveta krimi príbehov neurobí.
Richard Bach – Čajka Jonathan Livingston

Všetci o tejto knihe hovoria ako o zázraku filozofie a iné inšpiratívne nezmysly. Čajka je niečo na štýl Malého princa alebo Coehlovho Alchymistu. (Ani jednu knihu v láske nemám.) Máte si z nej zobrať ponaučenie, ktoré aplikujete vo vlastnom živote. Asi som divná, ale ja všetko beriem doslovne a symboly okato ignorujem. Preto mne čajka, ktorá rozpráva a filozofuje, veľa osvietenia do života nepriniesla.

 

Dúfam, že som nikoho od čítania neodradila, a naopak ste si z môjho výberu odniesli trošku inšpirácie, čo čítať. V Novom roku Vám želám veľa času na čítanie a šťastnú ruku pri výbere ďalších kníh!

Lenka

 

 

Teraz najčítanejšie