Denník N

Knižný tip: Černá kniha

Kniha má síce formu prózy, ale ide skôr o veľkú báseň. Celý text je jeden nespútaný tok myšlienok, ktoré niekto kričí.

Blíži sa koniec roka a tak ako všetky vydavateľstvá, tak aj Odeon vydá svoje najväčšie ťaháky až teraz. Obľúbenci ako MurakamiGiordano, kontroverzní HouellebecqPalahniukom alebo víťaz Man Bookerovej ceny Richard Flanagan sú silné mená, na ktoré sa môžeme oprávnene tešiť a dúfať, že nesklamú. Ja by som sa však rád upozornil na titul Černá kniha od Lawrenca Durrella, ktorá vyšla na začiatku tohto roka.

Durrel bol anglický spisovateľ, cestovateľ, bohém, aj keď osobne sa pokladal skôr za básnika. Narodil sa v Indii, kde podľa jeho slov pozoroval každý deň Himaláje (neskôr sa to ukázalo ako fabulovanie jeho detstva, aby dostalo romantický nádych). V jedenástich rokoch ho otec poslal do Anglicka kvôli adekvátnemu vzdelaniu. Durrelovi sa pobyt od samého začiatku nepáčil, nepáčilo sa mu Anglicko, necítil sa šťastný tam, kde podľa vlastných slov rozpoznal pokrytectvo a puritánstvo. Síce chodil do škôl, no nestal sa z neho obchodník ani významný člen spoločnosti, čím sa vzoprel otcovej vôli stať sa niekým dôležitým, namiesto toho sa vrhol na literatúru. Vo svojich básnických začiatkoch žil v Londýne, kde sa stretával s medzivojnovou bohémou, živil sa ako pianista v nočnom bare, s prvou ženou si otvorili fotoateliér a popritom sa snažil prekladať Lautréamonta.

Celý svoj život vyhlasoval, že je kozmopolita a v rámci svojho programu „nemám rád Anglicko“, na ktorom sa snažil nájsť to najhoršie a stotožňoval si ho s otcom, nikdy neprijal anglické občianstvo. Toto jeho presvedčenie a tiež finančné problémy, do ktorých sa dostala celá rodina po otcovej smrti, ho prinútili sa v roku 1935 presťahovať na Korfu. Od vtedy žil stále v pohybe, striedal rôzne krajiny najmä Stredozemného mora, až sa nakoniec usadil v Provence, kde aj zomrel.

Čierna kniha je kniha, ktorá zachytáva skupinku mladých ľudí, obývajúcich hotel v Londýne. Z textu zreteľne cítiť, že ide o veľmi autobiografické dielo a všetko, čo píše, je mu dôverne známe. Jazyk knihy je aj po 77 rokoch stále živý, atraktívny a len dobové reálie upozorňujú, že sa to odohráva v inej dobe. Sledovať hlavnú dejovú linku je veľmi náročné, autor využíva rôzne prostriedky na to, aby to čitateľovi sťažil.

Striedanie rozprávačov, miesta, času a deja, do toho rôzne spomienky, sny, úvahy a to všetko bez priameho prepojenia, ktoré by to aspoň trochu pomohlo pri sledovaní obratov. Okrem toho vnímanie sťažuje aj rýchlosť knihy. Počas čítania nastáva pocit ako vo vlaku, ktorý sa ženie neskutočnou rýchlosťou, pri ktorej človek nedokáže sledovať krajinu vonku. Miestami sa podarí spomaliť, ale s rastúcou nádielkou metafor znova strhne čitateľa do bláznivej rýchlosti.

„Hilda, ten vajgl sentimentálních snů, jejž stále chovám v paměti. Vzpomínka na ni je něco jako jizva, podobná ránám, které si domorodci udržují otevřené na tělech, do kterých si vtírají dráždidla a znovu je otevírají, až z nich vznikne ornament, který jim závidí celý kmen.“

Kniha má síce formu prózy, ale ide skôr o veľkú báseň. Celý text je jeden nespútaný tok myšlienok, ktoré niekto kričí. Kričí ich mladý nahnevaný človek v meste, kde sa mu nepáči, kam ho poslal otec napriek tomu, že o to vôbec nestál. Je to obžaloba starého sveta, spútaného pravidlami a konvenciami. Durrell dáva zo seba všetko, čo ho ťaží a hnevá v jeho mladom živote, a to takým spôsobom, že kniha je stále aktuálna aj po toľkých rokoch.

„Knihy be měly být vystavěny z vlastní tkáně, anebo by neměly vznikat vůbec. Nejde o to zaznamenat zkušenost, ale zaznamenat sebe sama. Kniha přísně vzato vůbec neexistuje. Je tu jen má tkáň, moje vina, proměněná bůhvíjakou alchymií do několika litrů zeleného inkoustu a ručně vyráběného papíru. Abyste mi dobře rozuměli: toto je ideální bytost, již nazýváme knihou. Sama neexistuje.“

Durrel bol veľmi ovplyvnený Henry Millerom, čo je vidieť na jeho štýle. Súvislý tok myšlienok, množstvo metafor a rýchlosť rozprávania sú veľmi podobné, len Miller to robí presnejšie a ucelenejšie. Henry Miller bol pri písaní už dospelý chlap, ktorý si zažil kopec vecí v živote a vedel, kam svojou knihou smeruje. Oproti nemu je Durrel nahnevaný mladík, ktorý svoj hnev agresívne a nespútane kričí do sveta. Metafory sú síce silné, ale potrebovali by trochu usmerniť, aby to bolo komplexnejšie a priamočiare. Na druhej strane je tak jeho text veľmi autentický a silno ho odporúčam.

 

Knihu nájdete tu: http://bit.ly/1OQg8hp

Teraz najčítanejšie