Denník N

Knižný tip: Klub nenapraviteľných optimistov

Myslím, že každý čitateľ zažil ten pocit, keď mu nejaká kniha zarezonuje do tej miery, že si opakovane číta celé pasáže, premieľa si jednotlivé vety a má chuť čítať tú knihu viackrát v krátkom časovom rozmedzí. Pre mňa je takou knihou Klub nenapraviteľných optimistov, ktorú napísal francúzsky spisovateľ Jean-Michel Guenassia a vydalo vydavateľstvo Premedia.

Príbeh sa odohráva v Paríži na prelome 50. a 60. rokov, na jeho pozadí sa hýbu udalosti späté s Alžírskou vojnou. Hlavný hrdina, dospievajúci chlapec Michel Marini, práve objavuje lásku, priateľstvá, rebelantstvo, s ním súvisiace konflikty s rodičmi a všetky tie veci, ktoré patria k dospievaniu. Obdivuje rock`n`roll, tragicky mu nejde matematika, ale zato je dobrý v stolnom futbale, učí sa fotografovať a najmä, je vášnivým čitateľom.

„V čítaní je čosi iracionálne. Človek okamžite zistí, či sa mu kniha bude páčiť, ešte skôr, ako si ju prečíta. Ovonia ju, ohmatá, pýta sa sám seba, či sa v jej spoločnosti oplatí tráviť čas. Je to neviditeľná alchýmia znakov na stránke, ktoré sa nám odtlačia do mozgu. Kniha je živá bytosť.“

Počas jedného dňa tráveného s priateľmi pri stolnom futbale v bistre Balto ho zaujme zadná miestnosť, kde sedí Jean-Paul Sartre, Joseph Kessel a skupina ďalších ľudí, tzv. Klub nenapraviteľných optimistov. Väčšinou sú to emigranti z východnej Európy, ktorí sa tu stretávajú, hrajú šach, popíjajú, vášnivo diskutujú o politike, kultúre, živote a všetkom možnom. Úplne očarený Michel s mladíckou rozhodnosťou opúšťa svojich rovesníkov a pridáva sa do klubu, kde ho napriek nízkemu veku prijmú.

Michel sa postupne spriatelí s členmi klubu, kde skôr pôsobí ako pozorovateľ a zapisovateľ postupne odhaľovaných osudov. Cez jeho vnímavé oči spoznávame miestami vtipné, ale často smutné až tragické osudy ľudí, ktorí museli opustiť všetko, na čom im záležalo. Spolu s ich životmi spoznávame Michela a jeho rodinu práve v čase krízy, kde sa naplno začínajú prejavovať konflikty a staré krivdy.

„V dnešných časoch sa ľudia spolu rozprávajú, ale nič si nevravia.“

Možno sa dá knihe vytknúť príliš veľké vetvenie príbehu, málo rozvedená tematika Alžírskej vojny, alebo zaseknutia v tej najmenej vhodnej chvíli, ktoré si sem tam autor mohol odpustiť. Na vetvenie aj prerušenia sa dá ľahko zvyknúť a v konečnom dôsledku sú tie pauzy vítané, aspoň si čitateľ trochu vydýchne od silných pasáží. Alžírska vojna je v knihe skôr ako kulisa, plniaca svoju funkciu vo vzťahu k Michelovej rodine, a ďalšie konkrétnejšie informácie už v podstate nepotrebujeme.

„Hľadal som odsek, v ktorom som prerušil čítanie, keď ma zrazu celou silou niečo udrelo do hlavy. Ocitol som sa na zemi, dezorientovaný a s boľavou hlavou. Udrel som sa do čela. Nevedel som o čo. Vstal som. Zbadal som ju. Masírovala si čelo schované za kučeravými vlasmi. Vyzerala prekvapene, akoby zablúdila. Objavovali sme jeden druhého ako dvaja zatúlaní cestovatelia, ktorí sa stretnú na opustenom ostrove. Mala na sebe rifle a tenisky. Čítala Ráno kúzelníkov a ja Dobrý deň, smútok. Nemal som žiadnu šancu.“

Tento príbeh je v prvom rade o dospievaní, ktoré nikdy nie je jednoduché, ale vďaka správnym ľuďom pochopíme veľa vecí skôr. O priateľstvách, kde niektoré trvajú len tak dlho ako okolnosti za akých vznikli a niektoré dlhšie. O objavovaní literatúry a prvých láskach, ktoré sú vždy krásne, pretože v mladosti sa môže zdať, že žiadna láska ako práve tá prvá, už nebude taká silná. O tragických osudov Igora, Wernera, Sašu, Vladimíra, Leonida, Tibora a ďalších nenapraviteľných optimistov, ktorí síce prežili, ale zaplatili za to vysokú cenu. „Po najdlhšom bozku jeho života nasledovala najdlhšia noc.“ V neposlednom rade je to text aj o vzťahoch a konfliktoch v rodinne, ktorú si nevyberáme a aj napriek temným miestam s ňou musíme fungovať aspoň do únosnej miery.

„Príbehy musia nejako pokračovať. Neviem prečo alebo pre koho sa to stalo. Či to spôsobili hviezdy, alebo náhoda, alebo naša vôľa, alebo či sa niekto zabáva na tom, že ťahá nitkami a zamotáva ich. V skutočnosti mi vysvetlenie bolo úplne ukradnuté. Bol som šťastný. Prechádzal som sa pomedzi skupinky ľudí. O pol roka neskôr som sa sám seba pýtal, čí som nespravil chybu, že som to nevzdal a hľadal som ju. Mal som počúvnuť skúsené rady členov Klubu a nesnažiť sa zasahovať do svojho osudu. Ostala by mi spomienka na naše stretnutie na Rue d`Ulm. Bola by jednou z tých krásnych žien, čo prechádzajú okolo a ktoré nedokážeme zastaviť.“

Čítal som túto knihu trikrát, dva razy v češtine a raz v slovenčine. Napriek dlhšiemu zvykaniu si na slovenské skloňovanie mien, odporúčam ju čítať práve v slovenčine, pretože je to lahodnejšie a text odsýpa ešte lepšie ako v češtine. Nechcem tým povedať, že v češtine to je zlé, to by som klamal, český preklad je veľmi dobrý, len v tej slovenčine je to o niečo viac očarujúcejšie.

Guenassia napísal nádherný príbeh s veľmi sugestívnym štýlom. Počas celého čítania sa odohráva jeden nepretržitý tok obrazov, ktoré sprostredkujú silný vizuálny zážitok akoby čitateľ skôr sledoval dlhšie trvajúci film, ktorý nesmie tak skoro skončiť.

Knihu nájdete tu: http://bit.ly/1V8o2SE

 

Jean-Michel Guenassia – Klub nenapraviteľných optimistov
Vydavateľstvo: Premedia, 2016
Preklad: Aňa Ostrihoňová
Obálka: Dodo Dobrík

 

Teraz najčítanejšie