Denník N

Koho zaujíma pôrod?

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Tak, toto nebude asi jedna z mojich ďalších poviedok… Škoda. Možno by som si radšej všeličo dokreslila, alebo úplne vymyslela. Bude to dilema. Dilema, na ktorú neustále myslím a v duchu nadávam, prečo ma všetky okolnosti v slovenskom zdravotníctve prinútili takto sa ku koncu tehotenstva stresovať. Veď by to mohlo byť úplne jednoduché…

Naozaj jednoduché: po skončení vysokej školy neustále pracujem bez jediného dňa práceneschopnosti už desať rokov. Odvádzam dane a zdravotné poistenie. Žiadne úrazy, žiadne operácie, úplne čistá, zdravá… Mala by som sa tešiť, že toto všetko teraz padne na úrodnú pôdu a ja s úsmevom prídem do slovenskej nemocnice porodiť, s tým, že mi poskytnú zdravotnú starostlivosť na vysokej odbornej i materiálnej úrovni… Najbližšie mám nemocnicu na Kramároch, keď to na mňa príde, letím tam. V neposlednom rade by som sa pri tom mala cítiť kľudná, mala by som si pri celom procese zachovať svoju intimitu. Som predsa človek. Nemala by som sa báť nijakej finančnej ujmy – zdravotná poisťovňa pôrody prepláca.  A v duchu by som si ešte aj mohla myslieť, že sa personál nemocnice bude tešiť, veď nový život je zázrak. Život je niečo neskutočné… Príroda je všemocná a podieľať sa na zázraku by mal byť zážitok vykonávaný s úctou k ľudskému druhu. A oni to zažívajú aj každý deň… Taká zázračná práca…

Aký ironický sen, čo?  Do reality ma prebudila doktorka Koričanská z Kramárov, ktorá urazene skúmala, prečo som sa dotrepala do nemocnice cez urgentný príjem až rovno k nej. Asi už chcela ísť na vyšetrovni pozerať nejaký seriál. Keby môj ošetrujúci gynekológ a pôrodník v jednom po akútnom krvácaní nezhodnotil môj stav na hospitalizáciu, tak si asi tiež radšej vyložím doma nohy na stôl a pozriem si ten seriál aj ja. Koričanská ma s nevôľou upratala na pooperačnom, všetci tu len rodia, vraj sa z toho ide zblázniť. Keď je na pôrodnom, tak asi tam všetci rodia. Zle by bolo, keby to bolo naopak… Vyžiadala som si nadštandardnú izbu, tušila som , že štandard bude asi zlá skúsenosť. Takto som sa tej skúsenosti chcela vyhnúť a chcela som mať dobrý pocit, hlavne, keď som bola dosť mimo z toho, že som začala v polovici bezproblémového tehotenstva krvácať. Osemnásť eur za deň, to sa dá.

Zložila som si tašku pri posteli, celkom čisto. Idem na toaletu, ovalí ma smrad, žltá hajzlová misa… Inak sa to ani nazvať nedá, iba hajzlom. Oveľa horšie je na tom sprchový kút, zavriem oči, nasadím šľapky, hlavne sa ničoho nedotknúť. Mám dodržovať maximálnu hygienu, aby som si neprivodila infekciu. Zo smetného koša sa valia zakrvavené vložky, z ktorých vyliezajú chrobáky. Niekto tu bol a porodil. Zázračné, len nemusím vidieť, ako strašne potom krvácal… Toľko privítanie.

Koričanská sa dorútila na pooperačné a sestrička ma zavolala do vyšetrovne. Asi vysielanie seriálu prerušil reklamný blok. Urobila si teda čas. Začala do počítača ťukať moje údaje. Pýtala sa na povolanie – som doktorka farmácie, pracujem v lekárni. Myslela som, že konečne pochopí, že nemusí strúhať formu a môžme sa baviť aj odbornejšie. Pýtala sa na priebeh môjho akútneho krvácania, všetko som jej dopodrobna opísala. Aj skutočnosť, že som krvácala mierne a jednorázovo a teraz som už tri hodiny bez krvácania. Bez vyšetrenia, či prezretia ma, sa rozhodla, že mi ide pichnúť Pambu, čo mi aj oznámila. Ako píšem, som farmaceutka, tak viem, čo je to Pamba a ako účinkuje. Preto som sa jej opýtala, či je nutné, aby mi ju pichla, keďže už nekrvácam. Očakávala som, že mi po odbornej stránke vysvetlí, prečo je to nutné a aký výsledok očakáva. Namiesto toho ma hneď ovalila ráznou odpoveďou, že keď nechcem, tak mi nedá nič a mám ísť na izbu. Ako decku, na, tu máš a choď do kúta… Zdesená som sa na ňu pozerala a pobrala som sa preč. Celú noc som sa modlila, aby som nezačala krvácať, pretože som tušila, že Koričanská by svoj alibistický postup využila proti mne. Našťastie, už sa môj stav zlepšil aj po fyzickej, aj po psychickej stránke.

Nebyť Koričanskej. Ráno sa dovalila aj s ostatným personálom na vizitu. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi skomolila meno a nesnažila sa ma osloviť ani slovom „pani“, nieto ešte titulom. A aké bolo moje prekvapenie, keď pred celým osadenstvom, primárom, aj prednostom povedala, že som odmietla liečbu a staviam sa k svojmu tehotenstvu nezodpovedne. Vypočítavá alibistka. Takto ma odzbrojiť. Ostala som bez slov, nič, ani slepé náboje. Keď odišli, povedala som si, že Koričanskú riešiť nebudem. V tom čase som ani nevedela, ako sa volá, kedže nemala ani menovku, ani snahu sa mi predstaviť. Proste tu odteraz pre mňa nie je, či s menom, alebo bez mena. Povznesiem sa.

Medzitým vyniesla upratovačka smetný kôš, oblízla zem s mopom, pobuzerovala, že mám neporiadok na nočnom stolíku a mám si to upratať. Asi nepozná moju diagnózu, uvedomila som si. Tak som jej objasnila, že som mala akútne krvácanie a teraz musím ležať, aby bol krčok maternice v kľude, a aby nebol tlakom v inej polohe ako ležmo, provokovaný k opätovnémiu krvácaniu. A keďže sa snažím ležať celý čas, tak čítam knihy, píšem do notebooku, pijem, krémujem sa, jem ovocie, lebo to nedostávame a sledujem  dennú tlač… A áno, to všetko mám na nočnom stolíku, lebo do neho sa to nezmestí a iná skriňa tu nie je. Všetko mám stále zbalené vo svojej taške na zemi, pri tom stolíku. Bez toho, aby som si stolík upratala, ona neodíde. Ako decku, na tu máš, uprac si…

Chodím si po raňajky, obedy a večere (sestrička mi to nosiť na izbu nebude, lebo oná tu má aj iné pacientky a veď ležať stále nemusím…) a mám možnosť na izbe si ich zjesť. Len škoda, že nemám s čím. Príbor som si nedoniesla. Pohár tiež nemám, ale to som vyriešila – pijem z fľaše, na dámu sa hrať v takomto prostredí by bolo smiešne. Bez toho príboru však polievku, či jogurt, alebo zemiaky nedám… Tak nejem. Sestrička mi na moje požiadanie predsa nebude dávať príbor. Je jej! Nech mi manžel prinesie! Ale len v návštevých hodinách! Bože, aká som sprostá, že si chodím svetom bez príbora.

Konečne vytúžený odchod po troch dňoch hospitalizácie v platenom nadštandarde. Koričanská sa spolu s personálom na poslednej vizite so mnou rozlúčila so slovami, že pochybuje, že bude pani užívať primárom naordinované lieky. Ako znechutená doktorka farmácie som si šla vyplatiť dole na prízemie svoj nadštandard. Päťdesiatštyri eur.

Doma som si vyložila nohy, zapla seriál, bachla jeden Guajacuran, ktorý mi v nemocnici nabalili a pomaly zabudla na Koričanskú, aj chrobáky vyliezajúce z vložkového smeťáka. Za zhodené 3 kilá v nemocnici ma môj ošetrujúci gynekológ nepochválil.

____________________

 

Je september, po niekoľkých mesiacoch sa zo zabudnutia vynorila Koričanská. Bude to asi tým, že Guajacuran už brať nemusím. Prestal oblbovať a začala znova oblbovať ona.  A bude to aj tým, že o mesiac aj pól rodím.

Mám si vybrať pôrodnicu a premyslieť si svoj pôrod. Predstavte si, Koričanská je aj pôrodníčka. Pomedzi seriály privádza na svet deti. Je účastná toho krásneho okamihu, toho, čo som nazvala zázrakom, pretože sa skláňam pred tým, ako je to celé fyziologicky premyslené. Príroda je sila. Koričanská normálne rodí deti,  odborne a je oporou rodičkám a snaží sa minimalizovať stres, ktorý pôrod na stranu neistej matky prináša. Svojím prístupom má zabezpečiť všetko. To je teda sila.

Ešteže mám svojho gynekológa a pôrodníka v jednom, ktorému plne dôverujem. Budem si ho musieť zazmluvniť a rozmyslieť, koľko mu dám do vačku, aby všetko prebehlo v úplnom poriadku. To je štandard. Trochu som zneistená, keďže pôrody prevádza práve na Kramároch… Som ochotná zavrieť všetky oči a nemyslieť na chrobáky, tlačiace matky na štyroch pôrodných boxoch vedľa seba naraz a na možnú prítomnosť Koričanskej – trebárs na vizite… Znova si chcem priplatiť nadštandard, nech mám pocit. (Ako doma?!)

Dilema ale rastie. Oboznamujúc sa s priebehom pôrodu, chodom pôrodu v nemocniciach v Bratislave, i počúvajúc skúsenosti kamarátok odtiaľ, či od inadiaľ, začínam mať predstavu. Predstavu nepohodlného pôrodu na Kramároch v podmienkach, ktoré absolútne nerešpektují intimnu a tú jedinečnú chvíľu pre ženu. Chcem to celé riešiť sekciou. Chcem sa vyhnúť tomu celému – prítomnosti ďalších rodiacich matiek, s ktorými je šanca stretnúť sa na spoločných pôrodných boxoch, keďže na Kramároch je 7800 pôrodov ročne. Budeme tam tlačiť spolu, prekrikovať sa, stresovať jedna druhú, že ona už má po tom a iná zas stále nič… Jedine, že by som si pripatila za samotnatný pôrodný box, na ktorý sa ale dostať nemusím, ak ma predbehne iná, ktorá si tiež priplatila… Chcem sa vyhnúť tomu, ako mi kdejakí študenti budú nazerať medzi nohy, lebo musia nadobudnúť skúsenosti. Vyhnúť sa prvej dobe pôrodnej, kedy sa  budem krčiť na chrbte na koze, lebo iná poloha je neprípustná, ako ma radšej nastrihnú, lebo nemajú čas na masáž hrádze, potom sa len spamätám, že som celá postrihaná a následne dozašívaná… To všetko radšej nechcem a chcem sekciu, hoci som zdravá a moje dieťa tiež, hoci sa po nej budem spamätávať dlhšie…

Ja vlastne nechcem porodiť svoje dieťa? Ale chcem ho len tak vybrať na svet v mojom celkovom bezvedomí, len preto, že Koričanská radšej pozerá seriály ako miluje svoju prácu?  Môj pôrodník, ktorému dôverujem, bude pri pôrode možno hodinu – dve, keď by som už bola vo finále. Ostatné štyri či päť dní na bohvie koho a čo natrafím… Tu sa mi vynorila historka mojej kamarátky, ktorá rodila za prítomnosti manžela na Kramároch. Spolu sme sa na tom smiali… Jej manžel chcel byť pri pôrode a držať ju za ruku, byť jej oporou. Sedela na koze, tlačila, koza stará rozheganá, povolili šróby a odpadla z kozy noha. Personál povedal manželovi, že musí držať tej koze nohu, lebo inak to nedajú…. Hneď mi preblesklo mysľou, ako by vyzeral titulok bulváru: “Namiesto pomoci manželke pri pôrode, pomáhal koze držať nohu!” Prečo to nik nezverejnil? Veď je to šokujúce.

Koho teda na Slovensku zaujíma pôrod? Koričanskú asi ťažko. Všade čítam, ako na Slovensku stúpa počet sekcií. Dôvodom je vraj pohodlnosť Sloveniek a strach z bolestného pôrodu. Nedivím sa. Ak mám rodiť za takýchto podmienok, radšej zavriem oči a nech mi dieťa vyoperujú! Je to normálne? Alebo mám ísť do tej dedinskej nemocnice v Hainburgu bez prístrojového vybavenia na novorodeneckom? Mám voliť zahraničie? Pretože tam, v tej dedinskej nemocnici sú ochotní a schopní zabezpečiť mi pôrod prirodzenou cestou, bez príromnosti iných kričiacich rodičiek, za prítomnosti môjho manžela, ktorý nebude musieť nič držať, iba moju ruku. Prvú dobu pôrodnú prečkám v prostredí, kde bude čisto, kde mi personál poskytne kúpeľ, prípadne masáž, aby nemuseli do mňa tlačiť hneď od začiatku analgetiká, ktoré majú dopad aj na novorodeniatko. Môžem ležať, môžem sa prechádzať, môžem sedieť, podľa toho, ako mi bude pohodlnejšie. Bude ma chodiť kontkrolovať jeden a ten istý lekár a jedna a tá istá hlavná pôrodná asistentka. Keď začne samotný pôrod, bude neho účastný neustále lekár a polohu zvolí aj na základe môjho pohodlia. Nikto tam nebude tlačiť veďla mňa skútený na koze, nebudú ma stresovať iné rodiace matky, nebude ma stresovať neustále sa meniaci personál, ktorý mi bude podľa prstov merať otvorenie. Nebudú bez menoviek. Bude tam kľud. Ak to nepôjde, nebudú mi hneď pichať vyvolávačku, len aby som nezaberala miesto na pôrodnom boxe inej rodičke. Alebo robiť neopodstatnenú sekciu len preto, že poisťovňa za ňu platí nemocnici viac ako za prirodzený pôrod a treba to využiť…

Ja sa mám teda zrieknuť dôvery k môjmu pôrodníkovi a ísť do dedinskej nemocnice za hranice, len preto, že chcem mať pozitívnejší zážitok z pôrodu ako bol môj zážitok z Kramárov? Mať pocit, že sa dôstojne a so všetkou úctou ku mne a môjmu rodiacemu sa dieťatu personál bude správať, odbornosť nevynímajúc? Pre toto ja, Slovenka, so slovenským občianstvom, musím voliť pôrod v cudzom jazyku? Lebo tu pôrod, ten zázrak rodiaceho sa nového života, asi nikoho nezaujíma? Je to smiešne? Začínam si šetriť peniaze.

 

Teraz najčítanejšie

Miriam Gejdoš Jauschová

Pracujem ako farmaceutka v lekárni a verte, že sa potrebujem vyventilovať... Práve na to by som využila tento blog a dúfam, že to nebude len na texty o pacientoch, ale aj o umení, kultúre, atď... Táto oblasť ma dosť zaujíma. Ešte rozmýšľam, že by som aj trochu podkúrila mužom, to mi zas pomôže, keď mám pred menštruáciou... Venujem sa aj športu, interiérovému dizajnu a píšem poviedky. Ale to len tak máličko.