Denník N

Koláčiky

Vidí ženu v jednoduchej kuchyni…

Táňa stojí pri kuchynskej linke, od skorého rána sa ešte nezastavila. Tento víkend má rozdelený na dve polovice, žiadna klasika, upratovanie si vybavila v piatok, dnes sa venuje len kuchyni a zajtra ich čaká oslava. Ruky jej kmitajú ostošesť, práve plní odpaľované cesto, budú z neho veterníky.

Od chrbta sa ozve hlas: „Mňam, tie sú krásne, môžem si jeden ukradnúť?“ Ani pootočiť sa nemusela, hneď vedela, že je to Silvia. „Ešte nie sú hotové, vršky budem namáčať v čokoláde,“ odvetila a pokračovala v začatom. „Mne čokoládu netreba, mám strašnú chuť.“ „Tak si vezmi tento, zdá sa mi akýsi krivý,“ ukáže prstom a pozrie na dcéru. Tá nelení, schytí koláčik a zmizne v otvorených dverách. Táňa presne vie, že dnes sa to ešte niekoľkokrát zopakuje, u nich to inak nejde, Silvia je na sladké.

Nalámané kocky čokolády sa pomaličky rozpustili, dôkladne ich premieša, hrniec uloží po svojej pravici a postupne ponorí každý kúsok do tmavej dobroty. Pri tejto činnosti sa zamyslí a oživí spomienky, vidí ženu v jednoduchej kuchyni so zamúčenými rukami. Presne takto si pamätá svoju mamu, keď im chystala koláčiky. Práve teraz to bolo kysnuté cesto, prepracovávala ho rukami, dôkladne a zároveň jemne. Keď skončila, cesto bolo sformované do krásnej úhľadnej guľky a pri kysnutí sa v ňom tvorili krásne bubliny. Orechy a mak, to boli u nich doma dôležité komodity, pri šiestich deťoch sa mama musela poriadne obracať.

„Pomôžem ti, mami?“ šteboce Silvia a zvedavo jej nazerá cez plece. Táňa precitne a vráti sa do reality, trocha sa zabudla. „Budem rada, zlatko,“ usmeje sa na dcéru a ukáže jej, ako má skompletizovať veterníky.

Teraz najčítanejšie