Kolegovia jazykovedci: nebuďme extrémisti a mantinelisti
Svet – ani ten jazykovedný – nie je čierno-biely a medzi urputným konzervativizmom a bezuzdným liberalizmom sa dá nájsť zlatá stredná cesta.
Z reakcií na predošlý blogový článok by niekto mohol usúdiť, že jazykovedci majú na výber len dve „extrémne“ možnosti: buď – alebo. Teda (zjednodušene povedané) buď ustúpiť „požiadavkám davu“ – alebo dogmaticky trvať na svojom. Podľa mňa je však možný aj „umiernený, kompromisný“ prístup.
Budem sa sústrediť je pritom len jeden z nespočetných príkladov, kde sa jazykovedci zdráhajú akceptovať úzus. Ďalším príkladom je trebárs v jednom z komentárov k predošlému článku použité slovné spojenie nenapadá ma teraz…. Kedysi – ešte v Slovníku slovenského jazyka zo 60. rokov (ba aj v prvých troch vydaniach KSSJ až do roku 1997) – jazykovedci uznávali dvojtvar nenapadá ma/mi teraz. Napadá ma používal už klasik klasikov Sládkovič (a SSJ ho priamo cituje). Zrazu si však „niekto“ v jazykovednom ústave zmyslel, že je „múdrejší než Sládkovič“, buchol do stola a tvar nenapadá ma… vyhlásil za neprípustný. Odvtedy sme všetci, čo pracujeme s jazykom, sekírovaní, že prípustný tvar je jedine nenapadá mi….
Otázka znie: načo je komu dobrý tento dogmatizmus? Načo je dobré postupne zo „spisovnej“, „kodifikovanej“ slovenčiny odstraňovať (seba-amputovať) množstvo slov i rečových obratov, ktoré nielenže dodnes ľudia na Slovensku intenzívne používajú, ale ich hojne vo svojich dielach používali aj naši klasici, po ktorých (pokrytecky) pomenúvame ulice, námestia, ba aj mestá? (Epizóda s tvrdým Y je potom už iba čerešnička na torte; pateticky velebíme Bernoláka i Štúra, hoci Bernolák a pôvodne i Štúr boli protivníkmi používania tvrdého Y v slovenčine.)
Pán kolega, predseda asociácie slovenčinárov, si na Facebooku povzdychol, že kodifikácia zaostáva za úzom. No ako by za ním mohla nezaostávať, keď sa za „kodifikačný“ slovník na Slovensku v roku 2016 ešte stále považuje slovník (KSSJ), ktorý prvý raz vyšiel ešte za komunistického režimu? Novo postupne vydávaný SSSJ, ktorý zatiaľ nepokryl všetky písmená abecedy, ani samotní jazykovedci nechcú (iba predbežne?) uznať za „kodifikačný“; evidentne sú medzi jazykovedcami vnútorné rozpory. KSSJ síce prešiel revíziou naposledy v roku 2003, ale je naďalej „presiaknutý duchom“ niekdajšej štátostrany: dogmatickým udeľovaním príkazov a zákazov k tomu, čo sa v rámci jazyka (vraj) musí a nesmie.
Adjektívum „kodifikačný“ som uviedol v úvodzovkách, lebo sebavedomé národy necítia potrebu čokoľvek v rámci jazyka oktrojovať. Keď majú jazykovedci a nimi vydávané príručky u svojho národa prirodzenú autoritu, nemusia sa uchyľovať k dogmatickým príkazom a zákazom ani k ich presadzovaniu dokonca silou zákona. Prirodzená autorita jazykovedcov sa buduje aj tým, že rešpektujú existenciu úzu a nepretláčajú silou-mocou ako „jediné správne“ také jazykové riešenia, ktoré sú v rozpore s úzom.
To zároveň z môjho pohľadu neznamená, že skĺzneme do bezbrehého liberalizmu v štýle „ak sa to používa, je to správne“. Osobne som proti „extrémizmu“ či mantinelizmu z oboch jazykovedných strán – z konzervatívnej i z liberálnej. Som za „umiernený a kompromisný“ prístup: ak sa úzus určitým smerom vyvinul, tak aj vtedy, ak nám práve „jazykovedne nevonia“, by jazykovedné príručky tento úzus mali zaznamenať – prípadne s dôležitou poznámkou, že tento konkrétny úzus jazykovedci neodporúčajú, že ho považujú za „menej elegantný“. Takéto značky sa objavujú už v dnešných príručkách: napríklad značky „vhodnejšie“ či „menej vhodné“, takže na tradíciu takéhoto značkovania môžeme nadviazať a ďalej ju rozvinúť.
Možno by to bolo riešením aj minule diskutovanej dilemy budem sa sústrediť. Ak je to veľmi často používaný tvar (a zdá sa, že je), mohlo by sa sloveso sústrediť sa zaznamenať v príručkách po novom ako obojvidové, no s tou poznámkou, že použitie slovesa sústrediť sa ako nedokonavého sa považuje za „menej vhodné“, „menej elegantné“.
Optimálna stratégia pre jazykovedcov by sa dala zhrnúť dvojslovným sloganom: Neprikazujme – odporúčajme!
