Radšej jesť biely chlieb pri Čiernom mori, ako čierny chlieb pri Bielom mori

Kolyma je aj ústrednou témou literárneho diela Varlama Šalamova, ktorý prežil v sovietskych gulagoch na Kolyme dlhých 17 rokov. Jeho Kolymské poviedky boli inšpiráciou pre poľského novinára, reportéra a dokumentaristu Jaceka Huga – Badera, ktorý sa rozhodol cestovať po spisovateľových stopách, presúvajúc sa autostopom po dvetisíckilometrovej ceste.

Z jeho púte vznikli Kolymské denníky, pri čítaní ktorých mne ako čitateľovi okamžite napadli dve iné literárne asociácie. V obidvoch je tiež prítomná „ceste“ ako archetypálny symbol putovania. Po prvé, samotná motivácia cestujúceho sa okrajovo ponáša na bibliu beatníkov – román Na cesta (Jack Kerouac).

Jacek Hugo – Bader zažíva podobný road-trip pričom si na svoje dobrodružstvo vybral krajinu, ktorá v mnoho pripomína niečo postapokalyptické, čo je obsiahnuté v inom fenomenálnom americkom románe Cesta (The Road) od Cormaca McCarthyho.

Postapokalptickosť evokuje hneď viacero protichodných atribútov. Rozľahlosť, miestami ľudoprázdnosť, nedotknutosť, ale zároveň aj rozorvanosť krajiny po invazívnej ťažbe drahých kovov a iných nerastných surovín. Na tomto území sa totižto od druhej svetovej vojny ťaží až jedna tretina svetovej ťažby zlata.

Dnes to robia ťažké mechanizmy, no v minulosti túto ťažkú lopotu vykonávalo státisíce väzňov umierajúcich od hladu, otrockej práce a mrazu. Ich mŕtve telá zo zamrznutej pôdy ešte aj o niekoľko desaťročí vyorávali kombajny na premývanie zlata, ktoré sa preháňali po zlatonosných parcelách.

Kolyma bola totižto územím boľševickej apokalypsy, pre ktorú boli signifikantné koncentračné tábory ešte skôr, ako ich do priemyselného zabíjania implementovali nacisti. V tejto oblasti sa ich nachádzalo až 160, pričom naraz v nich mohlo prežívať až dvestotisíc „nepriateľov“ sovietskeho ľudu.

„Nepriatelia ľudu“ tvorili polovicu osadenstva všetkých lágrov, pričom tú druhú predstavovali kriminálnici, aj keď počas boľševického teroru sa kriminálničkou mohla stať aj matka, ktorá tesne po žatve zbierala klasy na kolchoznom poli. Napriek tomu medzi väzňami boli aj skutoční kriminálnici, devianti a recidivisti, ktorí dostávali oveľa nižšie tresty ako väzni politickí.

Práve v barakoch pri Ochotskom mori sa zrodilo stalinské spojenectvo medzi tzv. blatnými (kasta profesionálnych zločincov) a štátnym donucovacím aparátom. V rokoch 1940-41 bolo na Kolymu deportovaných aj viac ako desaťtisíc poľských občanov, čím sa motivácia poľského reportéra v podstate ešte zdupľovala.

Baderove zážitky sa svojím spôsobom podobajú súčasným zápisom cestovateľských blogov, ktoré sa však v každej kapitole plynulo preplietajú s geograficko-politickými popismi. Tak vzniká ideálna spleť súvislostí, ktorá vytvára dokonalý obraz sovietského impéria a aj objektivizujúci pohľad na postsovietské Rusko, ktorého patologické symptómy sú na tomto mieste ešte akútnejšie, pretože sú znásobené chronickosťou periférie.

Na okraji ruského sveta sa strieda tragickosť, absurdnosť a grotesknosť nielen v reáliách bežného života, ale aj v historických reflexiách obyvateľov tohto ťažko skúšaného regiónu.

Bader je často konfrontovaný s rôznymi bizarnými nuansami ruskej historickej pamäti, pričom na každé začudovanie je mu odpoveďou výčitka, že sa na Rusko pozerá z malej rozknísanej európskej taburetky, a že ak Rusi odsúdia svoju minulosť, tak im vlastne nič nezostane.

Kniha sa dá čítať dvoma spôsobmi. Buď ako denník, alebo ako historizujúci cestopis. V obidvoch verziách však čitateľ dospeje k záveru, že Rusom nestačili ani viac ako dve dekády, aby sa po páde sovietskeho impéria otriasli.

 

Jacek Hugo-Bader: Kolymské denníky, Vydavateľstvo: Absynt, 2017, Preklad: Patrik Oriešek, Edícia: Prekliati reportéri