Denník N

Koniec, kde sa len neleží pod studeným kameňom

Nik ma nezotrie, že choď s tým do kelu, nik ma nepochváli, nik mi nezavolá a nik sa mi nepoteší ako ty

Dnes pre Dušičky /tradičné čítania tu/ 

Sedemdesiat smutien mala

Verona Šikulová

Najšťastnejšia som bývala vždy v novembri. S mamou sme túrovali po kvetinárstvach a trhoch, ovoniavali chryzantémy a hovorili si, ktoré sú najkrajšie. Mama mala rada tie špicaté zelenkavé, ale aj tie malé zelené, ja mám rada veľké žlté „voskové“ bambule, ale aj tie bordové so zlatým odtieňom. Dnes som vystúpila na námestí v Modre a taká novembrová ostrá vôňa chryzantém sa mi vinula popod nohami, že som zastala pred kvetinárstvom, aj by som bola niečo povedala, trebárs že pamätáš? Vyhŕkli mi slzy a bežala som domov.

Na každom centimetri ťa stretávam, všade sa mi prihováraš, pri časopisoch, v potravinách, pri varení. Tie naše – tatuškovi na okolicu – kvitnú, bordové, fialové a slabučko ružové, ale aj ryškavé. Odnesieme z nich aj Jankovi a Andynovi, Marekovej mame. Moja milá, tebe by som venček nerobila, viem ako si si na všetkom, čo si robila, dávala záležať.
Nestretávam sa s nikým, nemám s kým zájsť na trh a povedať pani Horváthovej, že nie si, nemám kam ísť, maminečka, ale hlavne nemám s kým… Stojím pred výkladmi a nik ma nezotrie, že choď s tým do kelu, nik ma nepochváli, nik mi nezavolá a nik sa mi nepoteší ako ty, keď mu zavolám. Všetci majú program a odvahu žiť svoj život ďalej, a tak to má byť, a ja sedávam zvinutá v tvojom kresle a rozmýšľam, ako prekonám túto hrôzu. Prídu Vianoce, Molina je pochovaná vzadu pod orechom, nepríde Janko, nebudem s Tebou, budeme sami štyria. Ja viem, že ich mám urobiť deckám, zabudnúť na seba, ako si to vedela Ty, napiecť a navariť niečo dobré, len si to neviem predstaviť. Teraz som bezdomovec ja, mohol by ma niekto pozvať k stolu, lebo mi tu u nás doma zavše puká srdce už len pri predstave stromčeka, a ozdôb, ktoré sme spolu kupovali. Milá moja, krásna, ani na chvíľu som nezapochybovala, že sa k nám z nemocnice vrátiš a budeme spolu. Strážim oheň, len nie som taká poriadna. Spinkaj, obehnem cintoríny, zájdem ku Agatke aj Katke…Sviečky pálim a modlím sa za našich, za vašich, za mojich, za mamu v nebi, za tata v nebi, za Iljušku v nebi, aby im tam chudátenkám našim dobrým všetkým smutno a zima nebolo.

Poriadne sa všetci modlime, nech ani nám tu na zemi nie je zima, veď sme neni sami.

Začína sa so mnou pohrávať čas

Michal Patarák

Stojím pod obrovskou lipou a pozorujem mamu, ako metličkou behá po lístím pokrytom hrobe a snaží sa ho očistiť. „Prečo to robíš, mami? Veď aj tak fúka vietor a za chvíľu to bude vypadať tak ako predtým.“ V odpovedi dostávam niečo také, že sem chodíme dobreže nie raz za rok, preto to treba spraviť poriadne. Babka, na ktorú mám len nejasné spomienky ako na niečo svetlé, veľké a teplé, čo sa o mňa staralo keď som bol malý, neprotestuje. Nechá si pokojne odpratať lístie. Kameň hrobu si zas naplno užíva zriedkavú pozornosť a všetky tie nežnosti od nás. S vrecom sajrajtu kráčam na okraj cintorína, kde ho vysypem do kontajnera. A tak niekoľkokrát. Všetko v našom živote sa opakuje. Aj to, čo je nutné urobiť, aj naše chyby.

Otec je bližšie, k nemu chodíme často. Moji fagani sa snažia zapaľovať sviečky a nevšímajú si drobné popáleniny od zápaliek, aby v tom mohli pokračovať naďalej. Cintorín je pompézne vyzdobený ako na nejakú tichú oslavu. Žiadne orgie alebo tance, ale len prosté zahľadenie sa do vnútra. „Čo by otec povedal na to, ako žijem?“, povzdychnem si. Napadne mi, ako ho držím za ruku, keď už pomaly odchádza, a aká bola tá ruká vtedy iná. Taká vosková. Pozerám na jeho ruky ako dieťa a divím sa, prečo sú vždy tak strašne špinavé, ešte aj za nechtami. Nedokážem pochopiť, že aj keď si ich umyje, ostáva v nich zarytá čerň. Dieťaťu jednoducho nenapadne, že je to zaslúžený odznak práce. „Choď si ich umyť lepšie!“ Ruka, čo zviera varechu a naháňa ma po izbe, ruka, čo ma pevne drží, keď sa neochotne a so strachom blížim k škôlke.

Pri hroboch sa so mnou začína hrať čas. Prenáša ma ponad reliéfy môjho života a otvára sa širokému horizontu predo mnou.

Nemusím ísť pozerať otca sem, na toto zvláštne miesto plné šepotu, kam sa prikráda chlad z blízkeho lesíka a kde len sem tam počuť zvuky z dediny, brechanie psa, či mékanie kozy. Veď je všade so mnou a spomeniem si na neho aj niekoľkokrát za deň. Ale niečo ceremoniálne a rituálne je v ľudskej povahe. Potrebujeme to. Zahľadieť sa na chvíľu na predkov. Pocítiť svoju vlastnú konečnosť, keď stojíme vo vetre, ktorý nám privieva spomienky. A niektorí z nás očakávajú nádej, že ten koniec je len celkom zvláštny, ale naozaj zvláštny prechod kamsi inam, kamsi, kde sa len neleží pod studeným kameňom.

„On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ Lk 20:38

 

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárovliturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Pišta Vandal Chrappa, muzikant, spisovateľ a moderátor v Slovenskom rozhlase, má jednu dcérku, žije v Jure. 
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.