Denník N

Koniec lesa a smrť stromov.

Alebo čo majú spoločné poľská Bialowieza a Horský park či bratislavský lesopark.
Nedávno zarezonoval plán vyrúbať viac ako 200 stromov v historickom Horskom parku s oddôvodnením, že je občanov potrebné chrániť. Dokonca zaznelo „riešime vážnu bezpečnostnú situáciu v Horskom parku“.
V tom istom čase poľská vláda obhajuje drastické opatrenia „aby sa zabezpečila bezpečnosť“ zhruba 120 000 turistov, ktorí každoročne navštevujú lesy.

  1. V Bratislave napadol sneh na zelené olistené stromy,  50 z nich to nevydržalo a zlomilo sa. Situácia bola označená ako alarmujúca. Následne bolo 216 stromov označených ako vysoko nebezpečných, ktoré ohrozujú zdravie a životy ľudí. Štátna ochrana prírody našťastie súhlasila len s tromi.
    „Hlavnému mestu ide predovšetkým o zaistenie bezpečnosti svojich obyvateľov…“ povedal primátor Bratislavy.
Súvisiaci obrázok

Pred niekoľkými dňami sme boli tiež svedkami návrhu zmeniť zelenú plochu pod Červeným mostom na parkovanie pre 120 automobilov. Jeden z argumentov v prospech parkoviska hovoril o náletovej zeleni, ktorá nemá žiadnu hodnotu.

Od 1. januára tohto roku sa Poľsko stalo európskym frontom vo vojne o životné prostredie. Stalo sa to v ten deň, keď nadobudol účinnosť takzvaný Szyszkov zákon, s menom po poľskom ministrovi životného prostredia. Podľa ustanovení tohto zákona vlastníci pozemkov nemusia informovať úrady, ak majú v úmysle odstrániť stromy rastúce na ich súkromných pozemkoch, ani nie sú povinní vykonať nejakú opätovnú výsadbu ako kompenzáciu ťažby stromov.

Čo majú tieto  udalosti spoločné? A čo v skutočnosti znamená inštitucionalizovaná ochrana pred padajúcimi stromami? Aký význam majú poškodené stromy pre verejné dobro sa zamýšľa profesor of filozofie Michael Marder vo svojom príspevku.

Poľská vláda sa v našej post-faktuálnej dobe snaží dokázať, že les aj ľudí je potrebné chrániť tak, že ho vyrúbe.

Nový zákon je vášnivo spochybňovaný a protesty prichádzajú tak z Európskej únie, ako aj od rôznych skupín v rámci poľskej občianskej spoločnosti. Najznámejšou skupinou sú ženy pod vedením Cecylie Malikovej, ktorá iniciovala hnutie Matky na stromoch, ktorého členky dojčili svoje deti, sediac na nedávno zlikvidovaných stromoch. Fotografie ich kolektívnych akcií zaplavujúa sociálne médiá a ukazujú takmer apokalyptickú atmosféru s jasným kontrastom medzi dojčaťami, predstavujúcimi nádej pre budúcnosť a devastáciu, ktorá sa okolo nich deje.
Szyszkov zákon však neuspokojil ani lesný priemysel v Poľsku. V súčasnosti sa samotný štát angažuje v masívnom ťažobnom programe v ekosystéme Bialowieza, ktorý je chránený UNESCO a ktorý je považovaný za posledný prales v Európe. Takmer 10 000 hektárov Bialowiezy je vyčlenených na ťažbu dreva. Aj tu prebiehajú protesty; začiatkom mesiaca sa stovky spisovateľov a umelcov podpísalo pod otvorený list, v ktorom ich žiadali vládu, aby zastavila útok na chránenú oblasť Bialowiez.

Ochrana lesa tým, že ho vyrúbete.

Čo udrie do očí, keď sa bližšie pozrieme na oficiálne vysvetlenie rozhodnutia vlády o ochrane pralesov je to, ako interpretuje kontrolu a ochranu v diskusii o bezpečnosti a jej vzťahu k základným právam. V mene bezpečnosti sú občania západných demokracií vyzývaní, aby sa vzdali svojho súkromia, ale vďaka tomu sa stávajú menej a nie viac bezpečnými. A v mene zdravia lesa sú poľskí ľudia vyzývaní, aby sa tohto lesa vzdali.
Pokiaľ ide o energiu a rastlinný život, ideologická a post-faktická či post-pravdivá doba sú v absolútnej zhode, sú pripravené obetovať dávnoveký ekosystém, ktorý zabezpečuje kvalitu života a celú planétu za krátkodobé pragmatické obavy.
Vlani Jadwiga Wisniewska, členka Európskeho parlamentu z vládnutej strany Zákon a spravodlivosť (PiS), uviedla: „Chceme zachrániť les pred falošnými ochrancami, ktorí sa snažia, aby nám lesy mizli pred našimi očami.“
Ako má teda byť vlastne les chránený vo vládnom programe? Podľa poľskej vlády majú tieto drastické opatrenia za cieľ vyhnúť sa rozšíreniu lykožrúta a tiež „zabezpečiť bezpečnosť“ zhruba 120 000 turistov, ktorí každoročne navštevujú lesy .
Odložme na chvíľu environmentálne námietky voči plánu, ktorý bude pravdepodobne znamenať oveľa väčšie rozmnoženie lykožrúta v Bialowiezy a ktoré ignorujú kapacitu 9 tisíc ročného lesa a jeho schopnosti ochrániť sa proti zamoreniu a vlastnej regenerácie. Je rétorika tých, ktorí majú práve v rukách moc v Poľsku, a ktorá opakuje stále dokola mantru o prijatí obety pre naše vlastné dobro? „Ak chceme zachrániť lesy, musíme ich vyčistiť“, prekladá sa bezpodmienečne. Podobne ako „na ochranu našej demokracie je nevyhnutné vzdať sa základných demokratických práv“. Politika a spôsob vykonávania správy vecí verejných sa ako ozvena odráža v lesnom hospodárstve.
Environmental activists chain themselves to a logging machine during an action in the defence of one of the last primeval forests in Europe, Bialowieza forest [Kacper Pempel/Reuters]

Post-pravdivá éra

Dôraz na bezpečnosť predstavuje len špičku ľadovca v analógiách medzi kontrolou a správou ľudských a prírodných zdrojov, čo je vzdialené od ekonomickej sféry, v ktorej sa tieto pojmy používajú. Poľská vláda, podobne ako Donald Trump v USA, významne uplatňuje politiku post-pravdy (post-truth), ktorá v obidvoch prípadoch (a napriek nepopierateľným rozdielom vo vnútroštátnych kontextoch a jemných detailoch) sa zameriava na jednu a tú istú vec. Vo svojom prejave a postupoch sa oba režimy vzdali minimálnej konzistencie a zdravého rozumu, predtým sa opierajúcich o ideologické prostriedky či zdroje. Post-pravda je v jadre post-ideológia nedotknuteľných lží, ktoré sa nemusia ani obťažovať ukrývať tajné dohody a niekedy zlúčenia politických a ekonomických síl. Rovnako ako evidentný konflikt záujmov v prípade Trumpa, tak niektorí obviňujú Szyszka – bývalého riaditeľa Lesného a parkového hospodárstva – „má príliš blízko k odvetviu ťažby dreva“.
Keď sa Wisniewska vyjadrila proti tomu, že „nedovolíme, aby les zmizol,“ ignorovala cykly rastu a úpadku, ktoré sú rozhodujúce pre obnovu a udržateľnosť lesa. Aj keď tie stromy, ktoré sú postihnuté epidémiou lykožrúta, sú teraz mŕtve drevo, ich hniloba je nevyhnutná pre budúci život lesa. Ako rád zdôrazňoval jeden z prvých amerických ochrancov životného prostredia Aldo Leopold: to, čo sa nám môže zdať zbytočné, je absolútne nenahraditeľné nielen pre ekosystém, alebo podľa jeho slov „pre zdravie krajiny“. Bez ohľadu na osobný názor vyjadruje Wisniewska stanovisko poľskej vlády.  Samotný Szyszko poznamenal, že „viac ako 4 milióny kubických metrov dreva hnijú, znehodnocujú sa, druhy sú zomierajúce, biotopy sa strácajú a miestni obyvatelia nemajú čím kúriť vo svojich domovoch a musia dovážať špinavé uhlie z Bieloruska“.
Rastlinná hniloba nie je znehodnotením, ale pridanou hodnotou, obohatením pôdy, potrebnou pre rast, ktorý nastane. Keď sa riadime logikou životného prostredia z ponúkaných možností pri slobodnej voľbe nemáme na výber, obe alternatívy sú neprijateľné: páliť „špinavé uhlie z Bieloruska“ či zamorené poľské drevo, skamenelé rastliny, ktoré zomreli pred miliónmi rokov alebo tie, ktoré zahynuli včera, či už kvôli zamoreniu, alebo vďaka reťazovej píle.
Pokiaľ ide o energiu a rastlinný život, ideologická epocha a post-pravdivá éra sú v zhode: sú pripravené obetovať dlhodobý blahodárny ekosystém a celú planétu za krátkodobé pragmatické obavy. Rozpor medzi krátkodobým a dlhodobým “dobrom” ukazuje, že (zatiaľ) nevieme, čo to vlastne naše vlastné dobro je. A už vôbec nerozumieme tomu, aké je dôležité, aby sme sa „my“ snažili uchovať prepojenie ľudskej existencie so živou štruktúrou životného prostredia. Podobná nejasnosť nás prenasleduje, keď čelíme rovnako falošnej voľbe medzi bezpečnosťou a základnými právami.
Podľa toho akú možnosť si vyberieme, nestratíme lesy kvôli stromom, ale stratíme lesy aj stromy.
Poľský prípad a trochu okrajovo aj kalamita v Horskom parku či nové parkovisko v zelenom údolí na začiatku mestského lesoparku sú len extrémnym popisom tejto dilemy.
Michael Marder,  profesor of filozofie na University of the Basque Country (UPV-EHU) v Španielsku a profesor na Humanities Institute, Diego Portales University (UDP), v Čile vo svojom príspevku.

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a jedenásť vnúčat.