Denník N

Kopcsay: Tento príbeh je smutný

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je hlboká noc, trávim ju s Kopcsayom. Chystala som sa zverejniť článok, miesto toho ho (tento týždeň už tretíkrát) prepisujem. V čom je problém? Mám intenzívny pocit, že Asvabaždénie je číra grafománia, ale ani pri najlepšej vôli som nenachádzala dostatočné argumenty, ktorými by som svoj názor podložila.

V nádeji, že mi niečo bude osvetlené, som si prečítala všetky recenzie dostupné na internete. Nula bodov, zdá sa, že kritika je s Kopcsayovým výkonom spokojná. Tak som si pustila Literárny kvocient, kde sa kniha začiatkom roka rozoberala. Poučné, veľmi poučné, trochu som bojovala s pokušením napísať recenziu na Ivanu Taranenkovú. Ešte to tak možno skončí.

Skúsim ako bezradný čitateľ a kritik začiatočník otvoriť článok jednoducho zhrnutím deja a svojimi prvými dojmami. Takže:

28-asvabazdenie-obrHrdina Marek Pokorný, otec dvoch synov, pred časom vymenil svoju starú ženu za mladšiu a s tou teraz koexistuje v jej malom bratislavskom byte. Pracuje ako novinár, chvíle voľna trávi prevažne na internete – sleduje správy a zapája sa do diskusií na sociálnych sieťach. Považuje sa za intelektuála, zastáva humanistické názory, bojuje proti ľudskej hlúposti a slepej nenávisti; svet však jeho kvality a jeho chvályhodné úsilie náležite nedoceňuje. Je frustrovaný, pije.

To je v podstate celé. Vo vedľajších dejových líniách sa tu objavuje niekoľko jeho susedov a susediek, ale ani to nie je dôvod, aby mala kniha 378 strán. Vôbec nechápem, ako sa to Kopcsayovi podarilo.

Dojmy? Spomenula som si počas čítania na jedno dávne nedeľné dopoludnie, keď sme pred rodinným obedom posedávali v obývačke a pozerali nejakú TV hitparádu. Práve išiel videoklip, kde sa Michael Jackson drží akýchsi vetchých holých stromčekov v apokalyptickej, vetrom trápenej krajine a do toho, ako inak, spieva.
„Táto pesnička,“ poznamenal náš ujo, ktorý mal už vtedy problémy so zrakom, ale o to lepšie mu slúžili uši, „by bola lepšia, keby skončila tak pred piatimi minútami.“
„Ale to by predsa ani nezačala,“ odvetila som, malá a naivná, po krátkom tuhom zamyslení.
„Presne.“

To je pre mňa celé Asvabaždénie.

Prejdem ku konkrétnym problémom.

Jednou z najvýraznejších čŕt tohto textu sú zdrobneniny. Zakopávate o ne neustále. Je tu baterčička, pultík, infarktík, myšlienočka pod čapičkou, dokonca bezvýznamnučký kokôtik. Je tu kútiček ústočiek pod ošľahačkovanými fúzikmi, ktorý cukne do úsmevčeku. Okrem toho – zostaňme pri jazyku – je text pretkaný niečím, čo sám autor na jednom či dvoch miestach označuje za bonmoty. Ja si myslím, že to súdny človek z úst ani nevypustí, a nie že by to ešte označoval za duchaplné. Dáme si prvú citáciu? Dajme.

A žena Saksesová Biznisová Turbulensová doma narieka, že ju už nemá kto mlátiť. Ani klátiť, povedali by sme, keby sme podľahli mámeniu lacnej slovnej hračky. Sračky. Hahaha.

Kniha nesie podtitul „geopolitická groteska“. So žánrom grotesky mám minimálne skúsenosti. Vybavuje sa mi dokola len Gombrowicz, lenže to sa naozaj nedá zmysluplne porovnávať, nechajme klasika odpočívať v pokoji. Iba si predbežne povedzme, že by žáner mohol prítomnosť týchto jazykových podivností objasňovať. A dajme si druhú, dlhšiu ukážku.

„Ale je to pekné, ako ste sa spolu pozerali na tie hviezdičky,“ povie starček, akoby sledoval Marekove myšlienkové pochody. Myšlienkový pochod, pochodom vchod! Starček kývne na pozdrav vetchou rukou a malými krôčikmi vkrepčí do domu, Marek, obalček a strojček v intímnom prítmí nebeskej klenby hľadí v ústrety nekonečnu, v ústrety polpriestoru plnému prázdnoty – hoci v skutočnosti nejde o priestor, pretože zem nie je nekonečná doska, prázdnota jednoducho vypĺňa všetok priestor naokolo, dokonca aj ten pod zdanlivo pevnou pôdou, na ktorej stojíme.
Marek náhle vníma túto prázdnotu ako momentálne najspoľahlivejšiu oporu svojej existencie. Otázkou je, či ho toto poznanie stavia do pozičnej výhody napríklad voči pracovníkom pobočky Megafónu, alebo skôr naopak… Špeciálny paušál pre filozofov alebo astronómov. Paušál Mravný zákon vo mne a paušál Hviezdne nebo nado mnou. Som Immanuel Kant a vďaka Megafónu som pochopil, ako to všetko je!

Okrem Megafónu tu natrafíte ešte trebárs na výpredaje v Čaulande, na seriál Búrlivé pivo a na celý zástup rôznych známych osobností s mierne pozmenenými menami, napríklad Peter Fagan, Sisa Pleksisklovská, podnikateľ Boris Milionár, moderátorka Mariana Burianová.

Viem, že toto nie je literárno-kritický termín, ale je to jediné slovo, ktoré dokonale vystihuje moje pocity – trápnosť. Je to trápne. Odľahlo mi, keď to po štyridsiatej minúte konečne padlo aj v tom Literárnom kvociente. Vyšlo z úst Marty Součkovej a Ivana Taranenková na to povedala:

„Ale možno to niekoho pritiahne.“

Čo je to za argument?

Možno by to pritiahlo ešte viac ľudí, keby to malo cecok na obálke. O čom sa bavíme?

Asi tými príkladmi nebudem šetriť, veď nech aj vy niečo máte z tých štyristo strán. Takže trebárs mikrobus brzdí „pri základnej škole, toho času prázdnej a prázdninovo vyprázdnenej.“ Inde by hrdina mohol relatívne pokojne existovať, „nebyť tej prasklinky nainštalovanej, implementovanej a implantovanej do jeho bytosti“. Okrem toho sa rúca „pod prívalom rôznych rozrobených, rozdrobených a nedorobených projektov“. Toto jalové hromadenie adjektív je rovnako zúfalo časté ako tie zdrobneniny. A niekto sa na niekoho obracia „s náhlym prívalom a prílivom záujmu“. Prečo dvakrát? Prečo „momentálne a aktuálne“? Povedz mi, tápem.

Alebo – sledujeme čosi ako odtiene „jeho holého praktického žitia redukovaného na prosté a bolestne lineárne plynutie plynulého a plynatého času“.

NIE JE to vtipné. Je to NASILU. Už NEPÍŠ. Asvabáďte meňa ad etoj knígy, prosím. Od nej aj od Ivany Taranenkovej. Ivana Taranenková v jednej chvíli, ak som dobre počula, porovnávajúc Ballu a Kopcsaya hovorí, že na obe knihy sedí žáner novely. Vieš ty, žena, čo je to novela? Nato ešte zadelí:

„Ja som zástanca ontologickej koncepcie žánrov.“

Ani ten pán, čo sedí vedľa nej, tomu nerozumie, aj sa k tomu prizná, a ona pobavene kývne, že hej, vysvetlím ti to potom, odporučím ti literatúru. Choď dofaka, že potom, vysvetli mi to teraz. Keby sa v debatách o literatúre nehádzali hentaké latinské pseudoperly, možno by to začali pozerať aj normálni ľudia. (Skús niečo, čo ich „pritiahne“…)

Upokojíme sa.

Upokojili sme sa.

Marek Pokorný sa poobzeral okolo seba, väčšina cestujúcich si ho aj tak nevšímala, mali sklonené hlavy a ďobali prstami do plochých tabuliek. Ich vynájdenie oslobodilo ľudí od seba samých.

Hrdina má problém s týmto ľahostajným, apatickým svetom. Ja mám problém s tým, že nám tu Kopcsay túto obohranú pesničku vôbec servíruje, ale povedzme, že to patrí k žánru. (Prepáč, groteska.) Aj tak by to však mohol skúsiť trochu ináč než cez klišé?

Vyrastá generácia autistov, ktorá sa nedokáže človeku pozrieť do očí, vedia škúliť do smartfónov a do zeme, uškľabovať sa, nadávať a pľuť na zem.

Ale nehovor.

Ktosi kdesi, možno Taranenková, možno nejaký recenzent, utrúsili, že Kopcsay vystihol dobu. Vystihuje ju, pravda, úplne doslovne. V texte sa napríklad nachádzajú facebookové statusy či celé vlákna komentárov. Presne to, čo vás nebaví čítať, keď si otvoríte svoj facebook (ktorému Kopcsay nepovie ináč než knihoksicht), tu máte pekne naservírované aj s kazateľskou omáčkou okolo. Vystihnúť dobu tým, že niečo skopírujem zo sociálnej siete?

Je to celé lacné. Lacné sú Kopcsayove pokusy o humor, lacné sú ciele, do ktorých sa triafa.

A zmyslu niektorých miest nerozumiem vôbec. Tuná:

Prítomnosť vždy stojí, nikdy sa nehýbe, len budúcnosti ubúda, zatiaľ čo minulosti je čoraz viac. Pravdaže, z objektívneho hľadiska nemá zmysel hovoriť o sčítaní a odčítaní v spojitosti s nekonečnými entitami. Ale v individuálnom živote to zmysel má. Život je totiž sám osebe premieňaním budúcnosti na minulosť.

To je teraz ktorý jeho postup – ten groteskný, ironický, alebo je to paródia?
Tak či tak – muselo to byť?

Ja si navyše vôbec nie som taká istá, nakoľko sám autor vníma knihu ako grotesku. Býva nerozvážne automaticky stotožňovať hrdinu s autorom, hostia Literárneho kvocientu však otvorene hovoria o – skoro som povedala afinite, ty kokos, tri hodiny ráno – príbuznosti Máriusa Kopcsaya a Mareka Pokorného, a z prečítaných rozhovorov mám intenzívny dojem, že všetky tie Pokorného frustrácie a komplexy, pocit nedocenenosti a akejsi trochu fňukavej ublíženosti naozaj Kopcsayove.

„Nie je vždy chyba hrdinu, že je outsider,“ povedal Kopcsay v jednom rozhovore. „On je možno normálny človek, ale je chybou spoločnosti, že takýchto ľudí ako outsiderov vníma. Často sa dnes skloňuje, že si na Slovensku nevážime vzdelanosť a intelektuálnu prácu.“

Toto teraz bude trochu nad rámec, ale dovolím si – náhodou mám rozčítané knižné vydanie série prednášok amerického antropológa Josepha Campbella, tu jeden veľmi trefný postreh:

Dospělý člověk by měl být v prvé řadě schopen pohlédnout pravdě do očí a přiznat si v rámci daných životních okolností zodpovědnost za své neúspěchy, za svůj život a své činy. Z psychologického hlediska je naprosto jasné, že této úrovně nikdy nedosáhne ten, kdo stále naříká a vzdychá, čím vším mohl být, kdyby měl lepší životní podmínky, kdyby jeho rodiče byli k jeho potřebám méně lhostejní, kdyby ho společnost tolik neutiskovala a svět fungoval jinak.

Alebo stručnejšie: Grow up, man.

Balla má, diskutéri to napokon tiež konštatujú, podobné témy. Ale stavia sa k nim inak. A – vie písať. Ale dobre, s týmto trochu počkám, Kopcsaya nepoznám, prečítam si ďalšie knižky, knižočky, literatúrku od tohto autora a uvidím.

Aj keď z Literárneho kvocientu sa teda zdalo, že je to všetko dosť podobné. Ivana Taranenková dokonca hovorila o úplne totožných situáciách, nachádzajúcich sa v tejto aj v predošlých knihách. Ivana Taranenková načala aj akúsi myšlienku v tom zmysle, ako by sa asi Asvabaždénie javilo niekomu, kto od autora nič iné nečítal – ale nedokončila. Je dosť možné, že sme o nič zásadné neprišli, ale aj tak by ma to zaujímalo.

Vidím, že je tento článok veľmi ostrý. Budem ho znova prepisovať? Nebudem. Aj si zavše predstavujem, že začnem písať nežnejšie, a vždy to skončí takto. Ale nechcem vyzerať, že som hejter. Máme aj kopu dobrej literatúry. Prekladovej.

K názvu článku ma inšpirovala rovnomenná facebooková stránka. Vidím tam nejakú afinitu s Kopcsayom, neviem, kde presne. Tento príbeh je smutný nájdete tu.
A pre záujemcov odkaz na Literárny kvocient tu.

Zatát.

Teraz najčítanejšie