Koruna priateľskej psychoterapie

O ľudí, ktorí sa v našom okolí niečím trápia, obvykle nebýva núdza. Mnohokrát sa k nim snažíme priblížiť, nájsť kľúč od ich bolesti a pomôcť im. Zasvietiť lampášikom, aby lepšie videli svoju vlastnú cestu, aby spoznali, ako vyjsť z labyrintu svojich ťažkostí. Ak im však chceme naozaj pomôcť, malo by to ostať práve pri tomto posvietení alebo pri držaní za ruku. Nekráčame pritom pred nimi, ale tesne vedľa nich. Sprevádzame. Za nikoho totiž nemôžeme urobiť žiadne rozhodnutie, ani vykročiť istým smerom a žiť jeho vlastný autentický život.

Čoho všetkého sa teda treba držať pri psychoterapii v širšom zmysle alebo pri tom, čo by sme azda mohli nazvať „laickou psychoterapiou“, či priateľskou pomocou?

Šípy rád

Netvárme sa, že chceme pomôcť. Naozaj musíme chcieť, aby sa dotyčný mal lepšie. Ak sa približujeme k človeku, ktorý vnútorne trpí, nikdy to nerobme len tak, skusmo, alebo s nejakým povrchným hurá heslom, že veď sa nám ho podarí vytiahnuť z ulity. Motivácia by mala byť čistá a k trpiacemu človeku by sme mali cítiť náklonnosť (v profesionálnej sfére je to iné, ale práve sympatie a blízkosť k ubolenej duši v našom každodennom živote pomáhajú).

Nepremeňme sa na automatického chrliča rád. Pod paľbou takýchto – hoci aj dobre mierených – šípov sa človek ešte viac uzavrie do svojej skrýše a vstup do seba samého môže pre „dobrého radcu“ na dlho opancierovať.

Príbeh bolesti a jeho scenár

Duševné trápenie má vždy istý kontext, odohráva sa v čase, a podľa rôznych okolností sa postupne rozvíja a klíči. Existuje však aj utrpenie, ktoré je záležitosťou jediného momentu (smrť blízkej osoby a podobne). V takomto prípade treba zachovať opatrnosť a v žiadnom prípade nerealizovať nijaké stretnutie alebo podporu nasilu. Skôr je dobré poukázať na to, že sme tu pre neho, keby niečo potreboval, a skutočne byť pripravený pomôcť. Vždy by sme pritom mali rešpektovať pocity súženého. Aj takéto z momentu vzniknuté utrpenie však časom nadobúda určité podoby tvarované časom. Človek nám v istej chvíli bude proste chcieť rozpovedať svoj príbeh. A to je kľúčová časť našej intervencie: Vypočujme si príbeh do konca a zbytočne do neho nezasahujme. Nechytajme sa izolovaných vetičiek, pretože nevieme, čo bude pokračovať ďalej a ako sa vlastne na celý príbeh dotyčný pozerá. Môže sa totiž stať, že budeme apelovať na istú možnosť ako ďalej, ale o chvíľku na to by sme zistili, že túto alternatívu už dotyčný dávno vyskúšal alebo aspoň vzal do úvahy. Ak si aktívne a chápavo vypočujeme jeho príbeh dokonca, poskytneme mu nielen úľavu (to, čo si laici predstavujú pod psychologickou pomocou je práve „vyrozprávanie sa“), ale aj lepšie pochopíme, o čom celé jeho aktuálne prežívanie je. Staneme sa totiž svedkami celého jeho scenáru.

Nemusíme rovno zdieľať jeho pocity a plakať s plačúcim (jeho sĺz sa však v žiadnom prípade neľakajme a umelo do ich riečiska nezasahujme). Môže to byť síce akási známka vcítenia sa, trpiaci však nepotrebuje náš plač a súcit, ale naše pochopenie. Vypočutie by teda malo vyústiť v to, že danú osobu aj pochopíme. Teda, že naozaj porozumieme jej trápeniu. Práve toto prináša úľavu. Bremeno si tento človek aj tak nesie sám, ale my sme sa stali niekým, kto si toto bremeno v celej jeho šírke a váhe všimol. A odrazu sa mu môže niesť ľahšie. Ak si nie sme istí, že sme jeho situáciu pochopili správne, pokojne sa uistime otázkou. Nemusíme sa toho báť, pretože otázka je pre trpiaceho signálom, že máme naozaj záujem a spravidla ju aj rád zodpovedá. Nám zas sprostredkováva čistejšie porozumenie.

Jadro (zmysluplné vhľady)

Tu sa už pozvoľna otvára priestor pre dialóg, respektíve pre prednesenie vlastného pohľadu na vec. Proste, ak to situácia a charakter utrpenia dovolia, môžeme sa vyjadriť, ako to celé vidíme my. Mali by sme sa však vyvarovať nič nehovoriacich imperatívov („vzchop sa“, „zdvihni hlavu“), prázdnych odporučení („začni behať“, „pi na večer uvoľňujúci čaj“, „relaxuj“, „chodievaj viac do spoločnosti“) alebo negatívnych usmernení („nie že ti napadne…“, „nemal by si fajčiť“, „už sa tým nezapodievaj“, „nieže sa ešte budeš trápiť“). Náš vstup by sa mal obmedziť čisto na náš pohľad na vec, s nutným obmedzením, že nikdy nebudeme v koži toho druhého. Môžeme napríklad spomenúť, kedy sme sa takto trápili my sami a ako sme to vtedy riešili.

Ako užitočné a silné vnímam aj to, keď uboleného situáciu prepojíme s minulosťou alebo budúcnosťou (relativizujeme absolútnosť bolestivej prítomnosti, čím jej odoberieme značné množstvo energie, s ktorou potom môže človek disponovať a pracovať). Spýtame sa ho, či už zažil  v minulosti niečo podobné, ako to vtedy vyriešil, a ako sa napokon z trápenia dostal von. Tiež sa môžeme opýtať na jeho sny, plány a túžby (samozrejme v istej súvislosti s aktuálnou situáciou, pretože prítomnosť chceme prepájať, nie odrezať…), na nejaký postoj, v akom by chcel bolestivé obdobie prejsť a kým by chcel byť na jeho konci. Do príbehu tak sám vkreslí svoje vlastné kontúry (z obete sa čiastočne stáva scenárista), a čo je dôležité, môže svoju situáciu začať vnímať iba ako dočasnú.

Nekritizujme. Naopak, poukážme na pozitívna trpiaceho, na jeho schopnosti, zdroje, ktoré sme si všimli ako priatelia a známi, a o ktorých sme presvedčení, že mu v boji s aktuálnou situáciou môžu pomôcť, nakoľko sa osvedčili už v minulosti. Napokon, môžeme vyjadriť aj nádej, že sa človek bude mať lepšie alebo že jeho bolesť pominie. Nádej by však mala byť realistická (pozor, ak ide o zúfalého človeka, ktorý sa topí v beznádeji!), dobré je vyjadriť ju formou priania („kiež by si nabral potrebnú silu, aby…“). Človeka tiež ubezpečme o svojej prítomnosti a účasti, o tom, že nám môže zavolať, keď bude niečo potrebovať a, ak je to pravda vhodné, oceňme jeho úprimnosť a otvorenosť.

Obmedzenia a pomoc odborníka

Nikomu nemôžeme poskytnúť viac, ako sme reálne schopní poskytnúť. Koruna stromu daruje tieň len podľa jej šírky, výšky a podľa toho, o aký strom vlastne ide. Preto sa nesnažme silou-mocou poskytnúť úľavu tam, kam už vlastnými konármi nedosiahneme, kde sa už vkráda duševná porucha. To ale neznamená, že v jej prípade rozhovor s utrápeným človekom nemá už žiadny zmysel. Naopak! Jeho súčasťou by však mala byť aj motivácia k navštíveniu odborníka, k aktívnemu vyhľadaniu psychologickej alebo psychiatrickej pomoci.