Korupcia a šmelina má v armáde dlhú tradíciu

Zneužívanie vlastného postavenia, moci či jednoducho len príležitosti je staré ako ľudstvo samo. Aj dnešná spoločnosť ponúka mnoho príkladov, hoci sa snažíme tváriť, akí sme moderní a sociálni. V tomto texte by som sa ale rád vrátil sto rokov do minulosti, do obdobia prvej svetovej vojny. Vďaka zápiskom Samuela Činčuráka, ktoré si písal v priebehu 51 mesiacov strávených na srbskom, ruskom aj talianskom fronte, sa dozvedáme mnoho zaujímavostí zo života rakúsko-uhorskej armády. Aj takých, ktoré mali ostať utajené. Ktovie, ako by sa Činčurákovi nadriadení zachovali, keby vedeli, čo si do svojho zošita neustále zapisuje. Ako dôstojnícky sluha v zásobovacej jednotke videl Samuel Činčurák zblízka mnohé negatívne javy v rakúsko-uhorskej armáde. V marazme prvej svetovej vojny a extrémne ťažkých podmienkach každý hrabal k sebe ako mohol. Niekto príležitostne, ďalší systematicky. Niekedy šlo o holý život, niekedy len o prilepšenie. A, ako to obvykle býva, ryba smrdí hlavy. Z toho, čo Činčurák videl a zaznamenal, najhoršie sa správali poddôstojníci. Snažili sa prilepšiť si nielen na úkor civilistov, ale aj na úkor vlastných vojakov a furmanov v zásobovacej kolóne.

Prvá ukážka je z mája 1916, kedy prišlo od divízie nariadenie, že vojaci majú pomôcť miestnym obyvateľom vyvoziť na polia hnoj aj im pomôcť s oraním: „Ktorá žena doniesla sliepku a dala feldvéblom, tej sa hneď robilo, a ktorá nedoniesla, mala sa nachodiť, naprosiť, naplakať a predsa sa jej neurobilo.“
Najlepšie sa kšeftovalo s šatstvom a, samozrejme, s potravinami. Dôstojníci a predovšetkým poddôstojníci si týmto spôsobom financovali svoj život nad pomery. Niečo využili sami, ďalšie veci používali na výmenný obchod, prípadne ako odmenu za sex. Na prelome jesene a zimy 1916 si Samuel Činčurák postupne zapísal:
„Fasovalo sa šatstvo pre treňákov, no prvé nabrali si dôstojníci, čo chceli, bárs im sa to nanáležalo, bo oni plat veľký dostávali a z toho sa mali šatiť, ale na čo to robiť, keď takto lacno prišli k uniforme. Z mantlov si dali robiť zimné blúzy, čo tam po mantle, že sa pohubí, veď to nebude nikto kontrolovať! Poddôstojníci si nabrali, čo ktorí chcel, niečo sa podelilo do stafflou a pre nás sa odložilo, že vraj sa to potom podelí. Sám som bol prítomný, keď sme odkladali pre nás, tešil som sa, že pre zimu budeme dobre zaodiati, len ma mrzelo, prečo nám to nedali, veď už bola zima a to ležalo na povale. Bolo mi podozrivé, že tí, čo s manipulantom ruka v ruke žili, mali všetkého aj po tri páry a ostatní chodili otrhaní.“ …
„Jedného dňa rozkázal stotník manipulantovi, aby mužstvu rozdelil prádlo a šatstvo, tak chceš nechceš musel, bo stotníka sa všetci báli. Keď začal deliť, bol som prekvapený, veď to, čo bolo pre nás odložené, už tu nebolo. Delil nám len zdrapy, čo zostalo do stafflov! Bol som zvedavý, kde asi sa to mohlo podieť, no ďaleko som ísť nemusel. U susedov židovka šila šaty deťom z nových vojenských vecí. Poznal som ich, no najlepšie bolo mlčať, veď je vojna, pravdy v nej niet a bez pletkov najlepšie byť.“ …
„Dvanásteho decembra roku 1916 priniesli noviny správu, že bude pokoj, bo vraj Rakúsko-Uhorsko aj Nemecko zažiadali. Ubiedovaní vojaci sa radovali, veď už poltreťaroka na bojišti nebolo maličkosť! Čo som spozoroval, mnoho aktívnym dôstojníkom sa to neľúbilo, veď teraz sa len naučili veselý, pohodlný a roztopašný život žiť. Ak by predsa to k cieľu prišlo, že by sa diplomati vyrovnali, tak aby boli zásobení so šatstvom a obuvou, hneď každý z našich dôstojníkov dal si prerábať uniformu, topánky a čižmy, veď teraz k tomu prídu lacno a pozdejšie by to musel draho zaplatiť, tak preto načim rozum užiť, pokiaľ sa dá! Naši remeselníci pracovali vo dne v noci, no keď toho bolo veľa, zavolali od stafflov ku pomoci, aby to šlo rýchlejšie.“

Podobne opisuje Činčurák aj nakladanie s potravinami, ktorých množstvo sa každým ďalším vojnovým rokom povážlivo zmenšovalo. Toto si zapísal ešte v období, kedy bolo potravín relatívne dosť, v júli 1915: „Ja som mal čo jesť, nemal som v ničom núdzu, no predsa som to ťažko niesol, keď som videl tú nespravedlnosť, ktorá sa robila ľuďom. Nielen, že sa utŕhalo na tom, čo mali dostať, ale robili ich za bláznov. Keď sa jeden deň vyfasovalo a na druhý sa malo viezť, v noci mali poddôstojníci pilnú prácu. Nosili chlieb ku židovi, to sa predalo, na druhý deň kúpili si sud piva a pili, veď furmani budú zodpovední. Keď sa pre trupy vyfasoval rum a víno, v noci vyvŕtali na sudoch dieru, natočili si, koľko chceli, nielen ku pitiu ale aj na predaj, sudy doliali vodou, zabili a bolo po paráde. Keď sa daktorý našiel, že to hlásil, tomu bola beda, preto sa každý obával povedať a radšej mlčal.“ …

„Keď sa víno fasovalo, 260 litrov pre mužstvo, tak raz alebo najviacej dva razy dostalo mužstvo, čo činilo zakaždým 36 litrov, ostatné nechalo sa pre dôstojníkov, aspoň sa tak povedalo, dôstojníci málo ho popili, no preto poddôstojníci pili vo dne, v noci, mali hostí takmer každý deň, chodili za nimi kdejaké hladné dievky, ktorým sa ešte piekli kuratá, aby im lepšie šmakovalo piť. Keď odchodili, to sa im aj do tašiek nakládlo, bol som rád, že sa to dialo v druhom dome. Nie, kde som ja bol s dôstojníkmi, ale kde boli poddôstojníci. Niekto by sa spýtal: ‚Ako to mohlo byť, že sa tí tak hostili?‘
Nuž, veľmi dobre! Zo 140 osôb, ktoré sme mali v štante, keď sa im odtrhlo, tak dakoľko poddôstojníkov mohlo sa hostiť. Pamätám sa, jedného dňa doniesli z Czernowitza pre mužstvo päť svinských hláv a dáky kúsok mäsa, z toho sa vzalo ešte do dvoch kuchýň ku mne pre dôstojníkov a pre poddôstojníkov, tak pre 134 osôb zostali tie hlavy. Tri museli zahodiť, bo v nich už boli červíky a smrdeli, tak zostali iba dve. Čo z toho mohlo byť pre toľko ľudí?“

Všetky ukážky sú zo zápiskov Samuela Činčuráka Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktoré sa nám podarilo vydať s pomocou Fondu na podporu umenia. Ďalšie informácie a ukážky z knihy nájdete tu (celý august lepšia cena). Zberateľom je určené faksimilné vydanie (tu alebo tu).