Kosáky a kladivá. Polystyrén a sklobetón.

Už dlhšiu dobu sa vedie debata ohľadom toho, či je právom, alebo nebodaj povinnosťou agresívne zvešiavať komunistické symboly z pamätníkov rozličného typu. Naposledy tomu tak  bolo keď sa Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz rozhodli za sprievodu policajtov a pár nadšencov zvesiť lepenkové znaky z Pamätníka vojakov Sovietskej Armády. Nejdem tu vyjadrovať svoj postoj k veci. Zo strany mesta ide skôr o výsmech padlým keď im zabezpečuje znaky z tak lacného materiálu ako je lepenka, zo strany K. a L. ide s prepáčením o vandalizmus.

Dekomunizácia spoločnosti však nezačína a nekončí celoplošným zákazom komunistických symbolov, sôch, pamätníkov, a pod. ako tomu bolo napríklad v Poľsku, či na Ukrajine. Minulý režim v tejto krajine nezmenil len formu, akou sa vzdáva úcta padlým, nevztýčil tu len sochy s bezmyseľnými frázami o budovaní biedy a hladu, bezpečia a prosperity, radosti a smútku. Keď sa nad tým zamyslíme, zmenil aj zmýšľanie ľudí: rozštiepil spoločnosť, komunity, niekedy aj rodiny a vrazil kôl do medziľudských vzťahov. Niekto bol v strane, niekto nie a dodnes je to krivda, skôr než je to poľutovaniahodná skutočnosť. Po 40 rokoch smerovania rovnakým smerom, na Východ, ale predsa vopred, sa dnes nevieme rozhodnúť, ktorý je ten správny smer, či za tradíciou biedy, alebo za blyšťavou novosťou kapitalistického chaosu.

V politike vytvoril minulý režim nekončiacu púť za nabažením sa z verejných prostriedkov, spravil z nej čosi, čo sa robí za zavretými dverami, mimo očí ľudí, v kruhu pomazaných polyhistorov s falošnými titulmi. Opäť sa vyskytuje budovateľské zmýšľanie „Nie či, ale koľko.“ Nie staviať, ale kradnúť. Tentokrát nestaviame štát spoločne, ale budujú ho ľudia, ktorí k nemu nemajú cit, spoza mora, sediaci vo vysokej sklenenej veži, ktorým neustále zvoní telefón, ale nie zo Slovenska, či Česka, či Bosny, alebo Rumunska.

Najvýraznejšie však žiari komunizmus cez deň. V noci sa ešte dokáže schovať pod paplón tmy a len vystrkuje svoje kostrbaté zuby v podobe „králikární“, postavených mimo mesta, ale stále v meste, 12-poschodových regálov plných ľudských životov. Cez deň však celá táto snaha, zbaviť sa komunistického koloritu, vyzerá o to horšie. Keď sa niekto vydá vlakom, z akéhokoľvek západného mesta a príde do mojich milovaných Košíc, prvé čo zbadá po svojej ľavej strane, je betónová lúka, slovenská concrete jungle, plná starých oranžovo, ružovo sivých panelákov, medzi ktorými sa sem-tam premihne aj modrá, či žltá, či zelená, v náhodnom poradí. Hudba budúcnosti! Chvíľu počkajte a po pravej strane sa Vám odkryje aj prvá séria stavania. Komunistov nezastavilo nič, ani Volovské vrchy.

Tvár komunistického budovania obydlí sa nám podarilo zakryť špeciálnou masku. Kapitalistickým polystyrénizmom. A aby toho nebolo málo, namaľovali sme každý panelák inou farbou. Táto vlna termoizolare vytvorila z panelákov špongie, ktoré držia teplo a zakrývajú aspoň betón nasiaknutý vlhkosťou. Stvorili sme gýč, ktorý už nežiari zajtrajškami, ale zúfalstvom, strhnúť zo seba kožu, v ktorej sme žili niekoľko desaťročí.

Na záver chcem len povedať toľko, že sa s tým komunizmom budeme musieť naučiť žiť, aspoň ešte chvíľu, niekoľko desať rokov. Snaha zmazať našu históriu je v niektorých ohľadoch až kontraproduktívna. Dekomunizácia začína u Vás doma, medzi Vašimi blízkymi, vo vašom obydlí, pokračuje v naších školách a končí v Našej politike. Ahojte.