Blog
pondelok

Košík, treska a dva rožky

Život v Juhoafrickej republike ma naučil vážiť si aj málo...

 

Kontrasty bohatstva a chudoby, na každom kroku rôzni predavači všetkého na čo si spomeniete...Čo ma však udivovalo boli metódy, akými si dokázali nejaký ten rand zarobiť.

Život v Afrike ma tiež naučil otupieť voči množstvu žobrajúcich mužov, žien, detí... Často mnou však pohnú osudy ľudí a okamihy, ktoré vo mne niečo zanechajú. Nesúďte ma. Čítajte ďalej...

 

Po nákupe v hypermarkete som sa vracala s košíkom, kde som mala okrem nákupu naloženú aj detskú autosedačku s osemmesačnou Miou. Nakúpila som len zopár vecí, mala som strašnú chuť na tresku a rožky a popri tom som dokúpila zopár vecí navyše. Keď som sa blížila k autu, preblesklo mi mysľou, aké by bolo fajn, keby mi niekto vyložil nákup do auta a odviezol košík do doku. Každá matka vie, aké je namáhavé nakupovať s dieťaťom a koľko rôznych ďalších úkonov si tento nikdy nekončiaci cyklus vyžaduje.

V Afrike boli na parkovisku vždy veselí týpci, s úsmevom vás sprevádzali už od dverí k autu a veselo nadväzovali jednoduchú konverzáciu. Popri tom pomohli otvoriť kufor auta, povykladať vám nákup, zavtipkovať, či zamerať sa na niektorý druh práve nakúoeného tovaru, veď aby bolo o čom. Všetko za úplné odrobinky oproti tomu, čo sme mali my na priemernej výplatnej páske. Aj za tú obligátnu mincu v košíku. Kamaráti, ktorí boli u nás na návšteve najprv s obavami pozerali, na dôveru v to, že nám nikto nič z nákupu nevezme. Načo. Nikdy sa to nestalo. Vážili si totiž tých pár drobných a aj to, že mohli pokecať a spríjemniť deň neznámemu.

 

Hľadači parkovacích miest

Poznáte to. Koná sa podujatie, hromady ľudí prídu radšej skôr, aby sa dalo nájsť parkovanie. A aj tak krúžite, hromžíte, modlíte sa, aby sa vám už konečne podarilo zaparkovať. Potom stratíte nervy, zapikujete niekam kde to nie je až také zlé. A celý čas potom tŕpnete či vás odtiahli... V JAR som ostala v šoku. Hneď ako sme prišli na miesto kriketového zápasu, všimol si nás černoško, postavil sa pred naše auto a ukazoval rukou "poďte za mnou". Bežiac nás navigoval do menších uličiek, dával si signály s ostatnými, tiež pekbe reflexnými vestami označenými kolegami. krásne parkovacie miesto, na nezaplatenie...pár drobných pre černošského kamoša.

 

Vystávači radov a vybavovači

Čakanie je pre ľudí stresujúce, nepríjemné, dlhočizné, strata času. Tu pomáhajú takzvaní "queue guys" (kjú gájs). Zavolajú na mobil keď už budú na rade a vy si zatiaľ môžete dať kávu niekde nablízku. Tiež za pár drobných...

Flag ladies

V JAR sa stále niečo stavia. Cesty sú rozkopané aby o pár mesiacov mohli byť dokonalé s rovnučkým asfaltom. Áno, aj to sú kontrasty. U nás máme cesty oveľa horšie...Ale k veci. Pri nutnosti vyhnúť sa stavenisku na ceste sa u nás stavia dočasná svetelná signalizácia, doplnkové značky a podobne. V JAR nastupujú tzv. Flag ladies - dámy, ktoré dostanú červené zástavky a reflexné vesty, postavia sa do metrových rozostupov a mávajú. Viete, že sa máte vyhnúť, ešte vám aj zamávajú na pozdrav...

 

Záhradníci a upratovačky

To, že si budeme musieť zvyknúť na upratovačku a záhradníka sme museli zvládnuť. Inak to v JAR nefunguje. V našich zemepisných šírkach sme zvyknutí domáce práce a záhradu zvládať sami, v Afrike ide o to, že dávame prácu iným. My sme mali našu upratovačku Lucy. Bola z Malawi a posielala peniaze celej rodine. Jej brat sa u nás staral o záhradu, všetko bolo vždy dokonale upratané a ošetrené. Keď sme odchádzali z JAR, bolo to pred Vianocami, išla som za Lucy do jej malej izbičky, a nesmelo som jej ponúkla vrece s oblečením. Rozplakala sa od radosti. Vraj som celej rodine spravila krásne Vianoce...poplakala som si. Vždy si na to pred Vianocami spomeniem.

 

Spomínam na Afriku často. Keď je zima a zlé počasie a vidím predavačov pendlovať medzi autami, alebo keď sa mi prihovorí bezdomovec. Sú rôzni. A ako som už spomínala, človek je akýsi otrlý, keď sa vráti z krajiny, kde sú obrovské rozdiely. Kde je viac tých chudobných, aj keď o chudobe a pocite šťastia by sa tiež dalo diskutovať.

Vrátim sa späť k parkovisku pri hypermarkete. Nesmelo sa pri mne pristavil muž v ošúchanej bunde. "Pani zlatá, viem že máte dieťa, nechcem ani otravovať...nemáte niečo málo pre mňa? Som hladný..."

Pozrieť sa človeku do očí a zastaviť sa v kolobehu povinností si žiadala aj táto situácia. Päťdesiat centov v košíku oželiem. Hovorím mu: "Viete čo? Vyložím košík a dám vám ho, je v ňom 50 centov." Poďakoval sa a čakal, kým vyložím všetko do auta. Nesmelo sa postavil ku košíku. Vtedy som si všimla, že kúsok ďalej je aj jeho kamarátka, podobne skúšaná osudom. Oželela som teda aj tú tresku s rožkami... Po tom, ako som videla, s akou vďakou tie dary prijíma, mi to stálo za to. A ešte aj košík vrátili za mňa. Zostal mi dobrý pocit keď som videla, ako si na tej treske pochutnávajú. Zakývali sme si a vrátili sa späť do reality našich každodenných úloh, ktoré nám život prináša.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Som novinárka, matka na materskej dovolenke,manželka,dcéra,sestra...chalupárka,kávičkárka,športovkyňa,milovníčka zvierat...poradie sa mení ako život diktuje:))) jedno však zostáva nemenné-milujem svoj životný štýl a všetko, čo sa s ním viac či menej spája :)

Blogy

|

Už viac ako 103949 z vás dostáva správy e-mailom