Je Holzerova farma Krameterhof v Alpách podvod?

O farme pána Holzera v Alpách som počul veľa nadšených komentárov oslavujúcich  úžasné permakultúrne dielo. Znelo až neuveriteľne, aké veci sa podarilo dosiahnuť vysoko v horách vďaka dôslednému poznaniu prírodných zákonitosti a praktickému uplatňovaniu permakultúrnych princípov. Množstvo vydaných kníh, zverejnených videí a prednášok naznačovalo, že máme dočinenia so žijúcim géniom, ktorý to, čomu druhí odmietajú uveriť, dokáže premeniť na skutočnosť. Vždy som tam chcel zájsť, len som to akosi odkladal na príhodnejší čas.

O exkurzii organizovanej spoločnosťou Permaliving som sa dozvedel od priateľa. Nádherný citát zo stránky Permaliving: „Permakultúra je vytváranie malých rajov na zemi“, ma len ubezpečil, že nie je na čo čakať. Keď mi ešte pani, s ktorou som telefonoval, povedala, že je možné klásť priebežne otázky a dozvedieť sa tak čo najviac, neodolal som  a s dvoma priateľmi sme sa vybrali na prehliadku farmy Krameterhof.

Všetko šlo podľa plánu a v stanovený čas sme sa s ostatnými účastníkmi stretli pri bráne Krameterhofu. Na bráne bolo umiestnené logo, ktoré sa mi veľmi páčilo.

 

Logo na vstupnej bráne Krameterhofu

Privítala nás nemecky hovoriaca pani, ktorá nás ponúkla kávou a čajom, prípadne sme si mohli urobiť jarabinový sirup s vodou. Postávalo tu približne 12 ľudí, no organizátori spoločnosti Permaliving sa neozvali a tak sme mohli len hádať, kto to vlastne je. Počas čakania sme si prezerali vstupný areál. Okolo dreveného domčeku boli naukladané zaštepené ovocné stromčeky v kontajneroch, v malej predzáhradke posadené bežné priesady, znaky osobitého prístupu bolo vidieť na vyvýšenom záhone s cviklou a šalátom, ktorý bol zamulčovaný srsťou zvierat, pravdepodobne oviec. Chodníky boli prekryté slamou, kmene stromov do výšky cca 0,5 metra obložené kamením. Vedľa záhradky bola prístupová cesta a nad ňou svah porastený limbou v riedkom spone, ktorý umožňoval rast bujnej vegetácie, vyzeralo, že dávno nekosenej a nespásanej.

Medzi žihľavou a malinčím rástlo veľké množstvo bolševníka obrovského, ktorý je v Európe mimoriadne nebezpečnou invazívnou rastlinou. Ďalej si dovolím citovať zo stránky wikipedia: „Šťava z bylí a listov tejto rastliny obsahuje  fototoxické   furanokumaríny. V tme len dráždia kožu, na dennom svetle (respektíve na akomkoľvek svetle obsahujúcom UV zložky) spôsobujú ťažké poleptanie a spľuzgiernatenie pokožky. Je potrebné byť opatrný a pri kosení, či inom mechanickom odstraňovaní rastlín, sa vybaviť vhodným ochranným odevom, okuliarmi a tiež respirátorom (hlavne pokiaľ je používaná na kosenie kosačka, prostredníctvom ktorej môže dochádzať k rozprášeniu rastlinných štiav vo vzduchu). V oblastiach výskytu boľševníka je veľmi dôležité dávať pozor na deti, pretože duté byle rastliny ich môžu zvádzať k hrám a výrobe rôznych napodobenín ďalekohľadov a fúkačiek, čo môže viesť k minimálne dočasnému znetvoreniu tváre, o riziku vážneho poškodenia zraku nehovoriac.“ Vo všeobecnosti je mimoriadne dôležité zasiahnuť proti bolševníku v čase, keď sa objavia prvé rastliny, tak aby nevytvoril súvislejšie zarastené plochy.

Na svahoch nad predzáhradkou si však veselo rástol, nebolo tu vidieť ani stopy po pasení ani po kosení, čo potvrdzovali minuloročné stonky malinčia roztrúsené v záraste. Pôvodnú myšlienku, že rozvoľnený spon limby je dôležitý pre pestovanie malín, som rýchlo zavrhol. Jednoducho predstava zbierať maliny medzi bolševníkmi a žihľavou bola odpudzujúca. Pri predstave poslať deti zbierať tieto maliny ma striaslo. Podobne sa tu veľmi dobre darilo ďalšej inváznej rastline – pohánkovcu japonskému, ktorý je podobne považovaný za jednu z najnebezpečnejších inváznych rastlín.Toto som si všimol hneď na začiatku, ale veril som, že tento prístup resp. neprístup nám bude vysvetlený neskôr. Prvá varovná kontrolka však preblikla.

Už sa ale zjavil Josef Andreas Holzer, syn svetoznámeho Seppa Holzera. Priznám sa, hneď pri prvom kontakte som mal zvláštny pocit, mladý Holzer na mňa pôsobil dojmom pouličného divadelníka, ktorý rozbieha svoje divadelné číslo. Vyzeralo to tak, že aby zakryl prvotné rozpaky, nasadil podozrivo pobavený výraz. Tento pobavený a neskôr som si uvedomil, že aj povýšenecký výraz si udržal počas celej doby.

Pri úvodnej časti, ktorá odhadom trvala vyše hodiny sme stáli medzi železobetónovou garážou a polorozpadnutou búdou s nahnitou, deravou strechou a zadebnenými dverami. Sadnúť na drevené lavičky sa dalo v prípade, ak ste mali niečo pod zadok, lebo lavičky boli úplne presiaknuté vodou. Počas tejto úvodnej časti sme sa, predpokladám, dozvedeli to, čo je predpokladám v Holzerových knihách, teda to ako Holzerova permakultúra vznikla. Celý čas som si robil poznámky, a tiež som si priebežne zaznamenával veci, ktoré som sa chcel opýtať. Mladý Holzer sa vyjadril aké dôležité je preňho aby nám zodpovedal všetky otázky a aby sme tento jedinečný permakultúrny systém pochopili. Tiež zdôraznil, aby sme sa držali pokope, nevzďaľovali sa od skupiny, nepreliezali ploty, pretože nevieme, kde čo je a kde na nás môže niečo vyskočiť, pričom sa na nás vážne pozeral.

Počas tejto úvodnej časti sa stalo niečo, čo na krátky moment mladého Holzera vyviedlo z rovnováhy – nad garážou sa ozvala hus. Nič zvláštne na farmu, pomyslel som si, vystrašený pohľad na Holzerovej tvári, ktorý trval len krátky moment, ma však prekvapil.  Keď som chcel položiť otázky hneď potom ako prekladateľ dokončil preklad poslednej vety, Holzer už rázne vykračoval k ďalšiemu stanovišťu a nevenoval nám pozornosť. V kontexte nasledujúcej časti len spomeniem, že pôvodnou ideou, prečo rybníčky v Krameterhofe vznikli, bol chov pstruha. Údajne chovali množstvo pstruhov a spočiatku sa im darilo, rozvoj chovu však viedol k tomu, že pokazili vodu a chov pstruhov tak zanikol. Až neskôr vraj pochopili, ako sa o rybníčky majú starať.

Postavili sme sa k sklenenému akváriu, do ktorého tiekla čistá voda (neskôr som si uvedomil, že voda v jazierkach pôsobila oproti tejto vode podstatne nekvalitnejšie). Mladý Holzer zahrabol podberákom do akvária a na dne nabral asi 20 rakov. Podberák položil na akvárium tak, že raky boli na seba natlačené v sieťke, pričom boli väčšou časťou pod hladinou vody. K môjmu prekvapeniu sa vôbec nevenoval rakom v sieťke, ktoré sa prevaľovali jeden cez druhého a očividne natlačené v sieťke trpeli. „Chov rakov je najdôležitejšou činnosťou Krameterhofu“, vyhlásil mladý Holzer. „V každom jazierku na farme sú tisíce rakov. Tu v akváriu je len zvyšok rakov z posledného odlovu. Kilo rakov predávam po 30 až 60,- eur podľa veľkosti“, to a ešte omnoho viac nám zdeľoval mladý Holzer, zatiaľ, čo raky dýchajúce žiabrami stresoval natlačené v podberáku. Z vlastných skúseností viem, že každý chovateľ rýb, ktorý chce ukázať niekomu svoje ryby, to urobí len na nevyhnutnú chvíľu a ryby opäť hneď pustí. Je to akýsi podvedomý inštinkt chovateľa – gazdu, ktorý si váži svoje zvieratá a nedovolí ani o sekundu dlhšie ako je nevyhnutné, aby sa stresovali alebo trápili. Zablikala druhá kontrolka. Po asi 20 minútach mladý Holzer vybral z podberáka dospelého raka a oboznámil účastníkov exkurzie so všeobecne známymi informáciami o živote rakov, potom ich vypustil späť do akvária.

Nasledovala zastávka pri prvom jazierku. Prišli sme k nemu rýchlo, po vykosenom páse trávy. Zo strany, ku ktorej sme k jazierku prišli, bola na hladine umiestnená búda s oknami, v ktorej boli zatvorené kačky. Dve divé kačky sa naopak snažili dostať dnu do búdy a ako sme neskôr zistili, mali na to dobrý dôvod. „Tu sme včera doviezli kačky, a preto sú zatvorené, musia si zvyknúť. Inak však majú vchod do búdy cez vodnú plochu, ktorá zabráni prístupu dravcov“, vysvetlil mladý Holzer. Napadlo ma, že prakticky by sa tak nemuseli na noc zatvárať. Kamarát vtom do mňa drgol a hovorí: „však pred chvíľou hovoril, že podstatou permakultúry je vystačiť si s vlastnými zdrojmi a že kuriatka si liahnu sami“. Nedalo sa však nič iné robiť len počúvať. Keď som sa snažil využiť krátky moment nadýchnutia prekladateľa, aby som sa opýtal na vydru (aj v kontexte s rybami), podráždene niečo odvrkol, či skôr zasyčal, a bez odpovede sa išlo ďalej. Ďalej sme sa dozvedeli, že v tomto najnižšom jazierku chová okrem rakov aj kapry a šťuky a v menšej miere pstruhy. Ale teda, že hlavne dravé ryby. Jednou krátkou zmienkou v záplave slov spomenul aj siha marénu, ale kde a ako ho chovajú, to sme nemali možnosť zistiť. Tiež som sa nedozvedel nič o chove pstruhov.

Na druhej strane nás dôsledne zasvätil do spôsobu permakultúrneho kŕmenia rýb. Horné jazierka, ktoré slúžia na produkciu planktónu, bezstavovcov a drobných rybiek sú potrubiami prepojené s dolnými jazierkami, a tak sa pri kŕmení jednoducho z horných jazierok odpustí viac vody, ktorá so sebou unáša drobné rybky, bezstavovce a planktón, a tak je zabezpečená potrava pre ryby v dolných jazierkach. Spôsob odpúšťania vody nám ukázal hneď na ďalšom stanovišti – zámerne nepíšem jazierku, lebo v tomto prípade  sa jednalo skôr o vodnú priekopu elipsovitého tvaru. Stred elipsy bol nad hladinou vody a slúžil na nedávne pokusy s pestovaním ryže. Podľa vzhľadu plochy a mierne vyhýbavých poznámok som pochopil, že pokus s pestovaním ryže v týchto podmienkach bol skôr výkrikom do tmy.

Holzer nás oboznamuje s ďalším plánom, na tomto mieste, jednoducho dvihnú hladinu o 30 cm a budú tu pestovať a chovať potravu pre ďalšie, nižšie položené jazierka. Mladý Holzer tvrdil, že to nie je dokončené a tak sa dá predpokladať, že tam dobudujú výpustné zariadenie na spôsob mnícha, ktoré umožňuje odtok studenej vody pri dne. To už ale plánujem za nich, takže späť k spomínanému odpúšťaniu vody s potravou. Odtoková rúra pripomínajúca kanalizačné potrubie je tu štandardne umiestnená zvislo, pričom sa dá predpokladať, že niekde pri dne je zalomená a zasunutá do ďalšieho kusa potrubia. Spojenie potrubí však umožňuje výkyv odtokového kusa do strán, čo znamená, že sa pri zatlačení do strany odtokové potrubie ponára hlbšie pod hladinu a odtok vody je intenzívnejší. Tento princíp nám mladý Holzer niekoľkokrát prakticky predviedol s komentárom, že ak chce kŕmiť ryby zvolí intenzívny odtok, ktorý zo sebou strháva aj drobné raky, rybky a bezstavovce a ak ryby nechce kŕmiť otočí odtokový kus potrubia opäť zvislo, pričom cez hranu má prepadávať potrava v minimálnej miere.

Vyzeralo to celkom premyslene, no hneď prvé čo ma napadlo, bolo, prečo teda to potrubie nepredĺžia o 30 cm a nezískavajú potravu pre ryby aj z tohto jazierka.  Po zdvinutí hladiny by vznikla plytčina, kde by sa na rastlinách mohli neresiť kapry a mladé rybky by mohli byť potravou dravcov v nižšom jazierku a tiež súčasťou ďalšej populácie. Problém s odtokom teplej vody by sa dal vyriešiť jednoducho aj tak, že cez dva L- kusy by sa na odtokové potrubie nasadil ďalší piamy kus, ktorý by končil niekde vo vodnom stĺpci pod hladinou. Tým by sa dalo veľmi jednoducho docieliť, aby z jazierka neodtekala teplá voda pri hladine, ale naopak studenšia voda bližšie pri dne.  Zase sa však presúvame ďalej, bez akejkoľvek šance na otázku. Ešte raz sa pozriem na obidve stanovištia a niečo mi tu nesedí. Pokiaľ by tu naozaj boli kapry, tieto by v tomto období intenzívne rýpali do nánosu usadenín na dne, kde by hľadali prirodzenú potravu. Následkom tohto rýpania by bolo zakalenie vody, ktoré som tu nepozoroval. Uvedomil som si tiež, že aj keď bolo pred dažďom, nevidel som ani jeden „krúžok“ od loviacich pstruhov, ktoré by tu tiež mali byť. Dosť veľkým očakávaním pre mňa bolo aj zabezpečenie výteru pstruha.

Kedže som vedel, že na Krameterhofe je sústava vzájomne prepojených jazierok umiestnených nad sebou, predpokladal som, že k výteru pstruhov dochádza vo vytvorených potôčikoch so štrkovými lavicami. Predpokladal, som že pstruhy budú v osobitnom jazierku, oddelené od šťúk, nakoľko podľa mojich skúsenosti,  šťuka jednoducho pstruhy v jazierku vyžerie. Pri prvom jazierku však mladý Holzer tvrdil, že má šťuky spolu so pstruhmi. Ak by to tak malo byť, pstruhy by sa mali do jazierka so šťukami permanentne dopúšťať, prípadne prirodzene splavovať z miesta neresu a počiatočného obdobia života. Dalo by sa teda predpokladať, že aby sa na miesta neresu nedostala šťuka, urobí sa v mieste prítoku potôčika do jazierka vodný stupeň, ktorý by pstruh dokázal preskočiť, ale šťuka už nie. Nič také tu však nebolo. To celé som rozoberal v mysli a chcel som sa na to opýtať. Zatiaľ som si ako poctivý žiačik robil poznámky a zaznamenával ďalšie otázky.

To už sme ale boli pri drevenej pivnici, zasadenej do šikmého svahu. Toto je náš nový projekt, pochválil sa mladý Holzer. Nasledovala prednáška o potrebe zriadenia pivníc, ktorých má aj on na pozemku niekoľko, pretože je potrebné mať skladovacie kapacity na množstvo potravy, ktorá sa tu vyprodukuje. Tiež sú dôležité, aby si čo najdlhšie udržala svoje vlastnosti. Zaujímavou časťou bola informácia o možnostiach odvetrania pivníc a odvedenia kondenzovanej vody. Nová pivnica s minimálnymi rozmermi približne 2×2 metre v pôdoryse obsahovala jednu poloprázdnu debničku žltých zošúverených jabĺk a jednu debničku s pilinami, v ktorej boli korene rastliny, ktorej názov prekladateľ preložiť nevedel.

Pokračovanie v ďalšej časti.