Denník N

Ak by bol celý svet slepý, na koľkých ľudí by si urobil/a dojem?

Prečo sa ženy (a nielen ony) tak strašne snažia potlačiť svoju prirodzenosť? Všemožne sa vylepšiť? Prečo sa nemajú rady také, aké sú? Nevedia, ako byť naozaj peknými. Nechápu, že pravá krása ženy nespočíva v tom, ako vyzerá navonok.

Už je to polrok odkedy začala moja stáž v hoteli v Taiwane. Mám kolegyňu, ktorá zakaždým, keď ma stretne, obdivuje moje prirodzené blond vlasy, moje modré oči, dvojité viečka, môj vystúpený nos, moje blond chlpy na rukách, moju bledú pokožku a iné a ja to nikdy nechápem. Ona robí všetko možné, aby vyzerala inak než je prirodzená, kaderník jej permanentne zvlnil vlasy, maľuje sa, používa rôzne bieliace krémy, na oči si dáva takú čudnú nálepku, aby jej to spravilo dvojité viečka, často nakupuje trendy oblečenie atď. Najčudnejšie pre mňa na tom je, že je podľa mňa prirodzene pekná, teda aj bez tých zvlnených vlasov, dvojitých viečok či mejkapu by vyzerala pekne a je to milé dievča. Navyše toto je len jeden z mnohých príkladov, takých žien tu poznám viac a samozrejme nie sú len v Taiwane.

Pripadá mi to celé strašne povrchné a márnivé. Prečo sa ženy (a nielen ony) tak strašne snažia potlačiť svoju prirodzenosť? Všemožne sa vylepšiť? Prečo sa nemajú radi také, aké sú? Nevedia, ako byť naozaj peknými. Nechápu, že pravá krása ženy nespočíva v tom, ako vyzerá navonok, ale aká je vo vnútri. Pravá krása ženy sa nachádza v jej srdci, v jej myšlienkach, slovách a činoch.

Sledovanie západu Slnka na vrchole Moro Rock, CA, USA.
Bez mejkapu pri pozorovaní západu Slnka na vrchole Moro Rock v Sequoia National Park v Californii v lete 2014.

Ja som sa o tú svoju „krásu“ nijako nezaslúžila. Teda radšej by som použila slovo zovňajšok ako krása, lebo hoci v Ázii ma takmer všetci považujú za krásnu – počúvam to dennodenne od kolegov, kamarátov, našich hostí v hoteli, dokonca sa každý deň aspoň jeden hosť so mnou chce odfotiť, ako keby som nejaká celebrita – na Slovensku som vždy patrila iba medzi priemer, taká normálna baba. Boli muži, ktorým som sa páčila a boli aj takí, ktorí by sa za mnou ani neotočili. Späť k pointe, čiže tak, ako som bez zásluh k svojmu výzoru prišla – jednoducho som sa taká narodila – tak isto jednoducho oň môžem aj prísť. Čas plynie, vlasy mi pravdepodobne neskôr stmavnú a potom zasa zrednú a zošedivejú, pokožka ochabne, na tvári sa mi objavia viaceré vrásky. Krása je pominuteľná, a preto každý, kto si na nej zakladá, to časom nevyhnutne zistí a horko zaplače. S časom sa nedá bojovať večne ani prostredníctvom všemožných krémov, skrášľovacích kúr či plastík.

Vnútorná krása je neporovnateľne dôležitejšia. Pretože aj keď tá vonkajšia časom pominie, tá vnútorná bude cez múdrosť v očiach, cez vrásky zo smiechu a životných skúseností a cez úprimný úsmev žiariť navonok aj naďalej.

Aby sme sa nepochopili zle, netvrdím, že je zlé sa o seba starať, to v žiadnom prípade, alebo sa jemne prikrášliť ľahkým mejkapom (niektorým ženám to môže dodať potrebné sebavedomie, čo je dôležité, no nič netreba preháňať), ale mne osobne už na vonkajšej kráse nezáleží tak ako kedysi. Oveľa viac sa snažím pracovať na sebe ako človeku, neustále sa vzdelávať a učiť nové veci, byť k ľuďom milá, pomáhať druhým, snažím sa porozumieť, premáhať sa vo veciach, ktoré som kedysi nerada robila (viď môj predošlý článok), posúvať svoje hranice a byť zmenou, ktorú chcem vidieť vo svete.

Odkaz pre ženy na záver: nezabudnite, že úsmev je ten najkrajší mejkap, aký si môže žena na seba dať :)

Teraz najčítanejšie