Kriticky o prázdninách a o slovenských rodičoch

Slovenskej verejnosti trochu unikajú súvislosti. Keďže pracujem s deťmi, ktoré majú rakovinu, vidím. ako veľmi sa jej ľudia boja. Podstata strachu je hlavne v obave, že rakovina postihne aj ich dieťa. No zle odhadujeme skutočného nepriateľa. Pravdepodobnosť, že naše dieťa dostane rakovinu, je niekde okolo 0,009%. Čiže pravdepodobnosť, že sa to nestane je 99, 991%.

Na druhej strane sú ľudia schopní vlastnými silami deťom život zničiť. Svojou pohodlnosťou ich pripraviť o to, čo majú – o mier, detskú izbu, chlieb na stole, pokrok, demokraciu.. sú ochotní nejaviť záujem o veci verejné, veriť klamstvám a konšpiráciám. A tak riskujeme, že naše deti padnú medzi 80% nešťastnejších ľudí planéty. Tých, ktorí žijú v diktatúre, konflikte, chudobe a nešťastí.

Došli sme do fázy veľkej sebaľútosti. Všetci sú zlo, len my sme lietadlo.

Vyplakávanie cestou z obchodu a na internetovej diskusii je plné ronenia sĺz nad sebou samým. My sme tu takí chudáci. A všetci sú vinní. Aj únia, aj okolité štáty, aj myšiak Mickey. A pritom si najviac ubližujeme sami. Ignoráciou veci verejných, pohodlnosťou a nekritickým myslením. Požiadaviek na ostatným máme mnoho, na seba často žiadne.

Začína to jednoducho. Za mojich X rokov materstva som absolvovala desiatky rodičovských združení. Účasť na nich bola vždy minimálna. Bežne od 25 detí päť rodičov. V školách aj škôlkach. Vo veľkomeste aj na dedine. Nikde nedošlo ku žiadnej štatistickej odchýlke.Učiteľky boli zúfalé, záujem rodiča skončil pri vlastnom prahu. A potom zúrime, že parlament je prázdny..

Keď sa niekde na detskom ihrisku organizovala brigáda, vždy na nej boli tí istí. Ešte vo veľkomeste – sídlisko o tisíckach ľudí – a na druhej brigáde sa už všetci poznali po mene, po priezvisku aj po obľúbenom náradí.

Keď bolo potrebné zastať miesto v rade školy, zase nebolo takmer nikoho a namiesto tých menej zaneprázdnených, tam skončili tí, ktorí mali dve práce a potom ešte bežali na zastupiteľstvo.

Pri prejednávaní cyklistického chodníka sme dve klopali na dvere mestského architekta. Pamätal si, ako sme tam boli pred rokom kvôli nebezpečnému prechodu pre chodcov, ktorý potom opravili. Ale sťažovať sa len tak na ulici na školu, na mesto, na chodník, na to má chuť každý.

A ten zlý zlý trh práce? Vyberali sme zamestnancov v mojom predošlom zamestnaní. Boli to robotnícke pozície. Jeden prišiel na piaty deň opitý, druhý už na tretí deň. Ďalší naháňal kolegu so skrutkovačom a ďalší sa stále zašíval v sklade. Pri výberoch na manažérske pozície sme tiež zažili. Prvý za náplň práce považoval nechať si po týždni od kvalifikovanej kolegyne variť kávu a lúštiť krížovky. Ďalšia si povedala, že bude robiť len to, čo sa jej chce a nie to, čo je treba.

O kresťanstve a zdravom uvažovaní by sme vedeli diskutovať tiež. Ženil sa známy, v kostole iného mesta, ako kde žil. Prečo? „Pretože u nás sú poľskí kňazi (pozn. pre nedostatok slovenských) a takému ja sa oddať nenechám.“ „Som na Slovensku a na Slovensku po slovensky.“

No najväčší problém je, že nevieme prísť na meno skorumpovaným úradníkom a politikom, ale v čakárni alebo na úrade sú mnohí prví s taškou plnou klobás a slivovice. Demolujeme to tu. Vlastnými silami.

Dieťa rakovinu zrejme nedostane. Ale tak veľmi  mu môže život ohroziť jeho vlastný rodič. Aj pohodlnosťou a nezáujmom o históriu a poučenia do budúcnosti. Nikto za nás nič neurobí, nenaštuduje.  My by sme mali vedieť, či slogan na autobusoch je pravda, alebo nereálne klamstvo. To len my sami môžeme pohnúť so všetkým zlým, čo ohrozuje naše deti oveľa viac ako rakovina.

Deťom začínajú prázdniny, nám rodičovstvom definitívne skončili. Len tak bude dobre.