Denník N

Kritika všetkého

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Už dlhšie mi chodí po rozume jedna poznámka nedávno spomínaného amerického antropológa Josepha Campbella. Vo svojej prednáške z roku 1964 hovorí o situácii umelcov vo veľkomeste a konštatuje, že nutnosť udržiavať spoločenské styky vytvára istý začarovaný kruh, ktorý nepekne vplýva na celkový stav umeleckej tvorby.

Umelec potrebuje prácu, hovorí Campbell, potrebuje známosti, ktoré by mu poskytli zákazku, pomohli s publikovaním, vybavili výstavné priestory a podobne, takže vychádza z ateliéru a beží na večierok. Takto prichádza o čas, kedy by sa mohol a mal, Campbellovými slovami, vrhnúť do samoty kreatívnej agónie a presiahnuť tak obmedzenia svojich štýlov a techník, ktoré zaručujú komerčný úspech. Dôsledkom je podľa neho vznik takzvaného okamžitého umenia – niekto šikovný s minimálnym úsilím vyprodukuje niečo instantné a kritika to podľa ľubovôle prijme alebo zamietne – na tom tiež nezáleží, aj oni väčšinu času behajú po vonku, nesedia doma a nerozširujú si obzory, takže ich akýkoľvek zložitejší alebo zásadne nový smer prekvapuje a mätie.

Kurzíva vyznačuje citácie, nie moje dôrazy.

Campbell úvahu zakončuje upozornením na to, akými bezprecedentne domýšľavými slovami roztrhala súdobá kritika vo svojich prvých recenziách Joyceove epochálne Plačky nad Finneganom, a nezabudne pripomenúť epigóna Thorntona Wildera, ktorý bol za svoju čitateľsky ústretovejšiu verziu Plačiek kritikou aj verejnosťou potľapkaný po pleci a odmenený Pulitzerovou cenou.

Myslela som na Campbellove slová, keď som rozčítala Juhásovu knihu Novoročný výstup na Jaseninu; myslela som na to, že možno iba nie som schopná rozoznať génia, pretože je príliš vzdialený tomu, na čo som zvyknutá. Tak či tak, o texte som dôkladne pouvažovala, vytvorila si nejaký názor a ten sa následne pokúsila zrozumiteľne komunikovať v článku – s plným vedomím možnosti, že som tú knihu naozaj nepochopila, že mi niečo veľmi podstatné ušlo a že sa teda mýlim. A omyl by bol priamo úmerný môjmu odsudku, čiže v tomto prípade kolosálny.

Ale situácia bola v podstate rovnaká aj pri Štefánikovi a jeho Paule či predtým u Kompaníkovej a ďalších. Navyše ma hlboko znepokojuje, keď sa môj názor rozchádza s väčšinovým. Lenže nad čím dumať? Ak nemám robiť kompromisy s vlastným svedomím, sú len dve možnosti – alebo na rovinu poviem, čo si myslím, alebo zostanem ticho – to je celé.

Iná vec je, že spôsob, akým tú svoju kritiku servírujem, je asi na zamyslenie. Niekedy strašne rúbem. A prečo? Neviem. Rúbem, ako dýcham, ide to samo. Zavše sa po nociach kvárim pochybnosťami, či som to či ono neprehnala. Zavše niečo vo mne hovorí – prehnala. Niečo iné obvykle povie – nech.

Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst.

My sme vlažní. Zvykli sme si na to, je to naostatok veľmi pohodlná pozícia. Ak niečo poviem len na pol úst, dá sa to ešte nejako vrátiť. Ak som dostatočne diplomatický, vždy môžem v prípade potreby argumentovať, že som to vlastne myslel trochu ináč.

Sme vlažní a, zdá sa mi, ľahko a bez väčších debát sa uspokojíme s priemerom. Šalda svojho času hovoril o zaliečavosti a strachu si niekoho pohnevať. Aj na tom iste bude čosi pravdy. Čo bol pre Campbella New York, to je v našich pomeroch celé Slovensko. Každý každého pozná, ľudia sú opatrní, chcú a napokon aj potrebujú udržiavať nejaké normálne vzťahy, aby trebárs neprišli o príležitosti. Vyšinúť sa z koľaje by mohlo znamenať spoločenské vyhnanstvo. A to je predsa horšie než smrť.

Nedávno som čítala rozhovor s českým novinárom a filozofom Petrom Fischerom, ktorý okrem iného moderuje diskusnú reláciu Konfrontace. Mám pocit, že v jednej chvíli narazil na čosi podobné ako Campbell. Akurát sa možno dostal rovno k podstate. Vraví:

Ve vzájemné komunikaci se bojíme dát všanc sami sebe, znejistit se ve vlastním postoji, objevit v sobě někoho jiného, vůbec se nedostáváme k oněm patočkovským hloubkám. Jenže každá skutečná komunikace je založena právě na znejistění vlastních pozic ze strany všech jejích aktérů. Pokud nejsme schopni takové riziko podstoupit, k žádné komunikaci nedochází.

To vo mne zarezonovalo. Ba až ma to akosi dojalo. Ako keby Fischer ukázal prstom na našu zraniteľnosť – hovorí o strachu, a ten je predsa v každom z nás, je ľudský. Pritom – vydať sa na milosť a nemilosť, vyznať sa z názoru, ako sa človek vyznáva z lásky – skrátka to spravíš, aj napriek strachu, možnosti odmietnutia, možnosti, že budeš pôsobiť smiešne, že sa ozveš z najhlbšieho presvedčenia, a nikto ti neodpovie.

Prednedávnom som si pozrela jeden diel Literárneho kvocientu, rozoberala sa próza Petrichor od Veroniky Šikulovej a Aksál Zuzy Cigánovej. Jeden ten pán sa javil akýsi zakríknutý a veľmi opatrný, nepovedal nám v podstate nič. Pán Zajac volil slová diplomaticky, ale aspoň to dávalo zmysel a cítili sme kritické výhrady. Do toho suverénne žiarila Ivana Taranenková, ktorá niekoľkokrát zopakovala, že je láskavý čitateľ. Umierala som.

Láskavý čitateľ je moja babka. Asi by vo svojom hodnotení nepoužila slová ako entropia či enumerácie, ale obsahovo by zrejme povedala v podstate to isté – že je to sympatické a že je vidieť, že sa autor snažil. Super. A čo tak skúsiť kritiku?

Rieši sa, že sa medzi nominácie Anasoft Litery dostal Karika. Lebo žáner? Čítam tie nominované prózy a vidím tam nepomerne biednejšiu štylistiku, prechádza sa ruka v ruke s myšlienkovou chudobou. Pár ľudí mi na to povedalo, že porota to možno vníma rovnako, ale asi sa u nás skrátka za ten rok neurodilo nič lepšie. To má svoju logiku, ale nič to neospravedlňuje. Porota mohla nominovať menej kníh a rovnako sa môže rozhodnúť, že ocenenie neudelí, pretože nič nesplnilo kvalitatívne nároky. Nestalo sa toto niekoľkokrát v prípade Bagalovej poviedky?

V jednej rozhlasovej debate o tohtoročných nomináciách a vôbec o tom, aký zmysel Anasoft Litera má, celkom v závere jeden z hostí poznamenal, že nepestujeme v kritike kultúru pravdy – slovenská kritika má taký skôr rodinný charakter. To je presné. Hlavne neuraziť.

Hlavne aby niečo nebolo nepríjemné.

Hlavne aby náhodou nejaký grafoman neprestal písať.

Blogeri, ktorí by sa voči tomuto mohli veľmi ľahko vymedziť, píšu opatrné PR články.

Ak si budeme dokola len pritakávať, potľapkávať sa po pleci a ubezpečovať sa, že to naostatok nie je zasa také zlé, duševne z toho zakrpatieme. Z večného pritakávania nikdy nevzíde žiadny dialóg. Ako som tak sledovala tú debatu v Literárnom kvociente, mala som z toho dojem, každý za seba niečo povedal, každý sa vo svojom prerušovanom monológu vyjadril a odišiel s tým istým názorom, s ktorým prišiel. Nič sa nezmenilo.

Pravda, asi je to vždy ťažšie pri veci, ktorej sa človek dlhodobo venuje; mal čas si svoj názor zacementovať. Ale musíme sa učiť, myslím si, a učiť sa možno vždy zároveň znamená niečoho sa vzdať – predstavy, ktorú už máme. Je to príliš? Treba sa pokúsiť aspoň o neúspech, napísal Bernhard. Ktovie, ako to myslel. Vezmime to bez irónie.

Literatúra, hovorí sa, je obrazom doby. To by znamenalo, že ak brojím proti vlažnosti v literatúre a literárnej kritike, mám vlastne problém s dobou. Problém so všetkým. Tak by sa to iste dalo povedať. Ale.

Mám v živej pamäti jednu vetu, ktorú som čítala už strašne dávno. Tu je:

„Není přece možné, aby všechno bylo jen tohle,“ řekl Wolf.

Napísal to určite Vian, ale neviem kde, neviem, kto bol Wolf, ani na kontext si nespomínam. Veta mi utkvela, priebežne si ju prehadzujem, vyplavuje sa a stráca. Zdá sa mi, že Wolf sa nedíval na nič konkrétne; že odkazoval k svetu, ktorý ho zrejme nejako sklamal, nenaplnil jeho očakávania. A to ma vtedy možno oslovilo. Dnes to mám ináč. Ja viem, že toto naozaj nie je všetko. Je to na nás.

Čoho sa ja bojím? Napadlo mi, keď som uvažovala nad tými Fischerovými slovami. Aj mi hneď preletelo hlavou – všetkého! Že sa skôr či neskôr potknem o svoju nedovzdelanosť, o svoju živelnosť, ktorá človeka tak ľahko môže zviesť k slepote, a trebárs aj toho, že zakopem pod čiernu zem nejakého nášho potenciálneho Joycea – aj keď si ako správny optimista myslím, že až sa nejaký objaví, presadí sa skôr či neskôr bez ohľadu na slová súdobej kritiky. A na osobnej rovine by toho bolo ešte viac.

Ale to nás predsa nezastaví. Nezadebníme sa predsa.

Pred časom som si pozrela Solanov film Sedem svedkov, víkendovým tempom zapĺňam svoje kinematografické medzery. Mladší vyšetrovateľ počas vypočúvania svedkov priebežne vyskakuje, všetko ho to veľmi trápi, chcel by prítomných volať k morálnej zodpovednosti. Starší vyšetrovateľ ho napomína, že toto ich nepáli, toto nie je predmetom ich práce, oni majú skrátka len zozbierať fakty. Nato mladší zanietene odpovedá:

„Možno je to chyba, že nás to nepáli!“

Cítim to rovnako.

Teraz najčítanejšie