Kroniky spevu vtákov: Kroky do diaľky
Sú tí, ktorí si už všetko navzájom povedia odsúdení na ticho? Na búrku slov, ktoré nikdy nedorazia na povrch, na vibrujúce dunenie v útrobách duší, na otrasy v jadre srdca.
Až kým ich prúdy riek krvi nevytrysknú na povrch v jasnočervenom ohromujúcom lúči energie rozsekávajúcej citové putá, sny a spoločné rána na trieštivý spád spálených úlomkov ešte dohasínajúcich momentov.
To je jedna z možností. Druhá, tak ťažká, lebo ide proti prúdu ľahostajnosti je vydať zo seba všetko. Oprieť sa v belasom opare rodiaceho sa rána do kolies osudu a tlačiť až na spánkoch navrú žily, až hukot krvi v ušiach vytlačí všetky ostatné zvuky a prehluší ilúziu vlastnej dokonalosti, arogancie a viery v dosiahnutie čohokoľvek. Roztrieštiť oltár vlastného ega jednoduchými krásami života, kameň po kameni.
Vyber si cestu a keď po nej budeš kráčať, keď bude pod krokmi topánok šušťať tráva a mihať sa tisíce stebiel, tak strašne vysokých pre mravcov v ich kráľovstvách zeme, nepochybuj o jej správnosti. Nerieď odhodlanie ako dobré víno neprebernými možnosťami tisícov rozhodnutí, ktoré si mohol urobiť a neurobil. Neoberaj sa o silu, o odhodlanie, aby Tvoje kroky nestratili rytmus a život cieľ. Choď po svojej ceste. Život je o neslobodnom slobodne jej výberu.
Ale kroky, kroky patria Tebe.
