Kroniky spevu vtákov: Pieseň predkov
Ticho, iba ticho. Pokoj, iba tichý pokoj. Iba zopár slov, iba pár písmen, ktoré tvoria Tvoje meno, iba to znie v tichu tam, kam kráčaš vedľa mňa.
Kŕdeľ vtákov vyletel vysoko ponad stromy. Sprevádzal ich štebot, šum vetra a pravda krídel, na ktorých sa niesli niekam, kam sa my nikdy nedostaneme na našich ľudských nohách.
Viedli ma bližšie k Tebe, ku korunám stromov, ktoré sú mojim domovom, k tráve, kde sa rodili a umierali moji predkovia a k zemi, ktorá živila môj rod. Viedli ma domov.
Viedli ma k Tebe.
Ticho a s pokorou som sa díval na vysoké hory, na tmavé nebo nad nimi, na hviezdy, bohov minulosti, ku ktorým smerovali modlitby tisícov očí plných sĺz smútku a šťastia. Bosé nohy vyšľapávajúce horské chodníky, tichý šepot milovania v tieni stáročných stromov lesa, vyhladená kôra od dávno mŕtvych rúk a pokorné múry kameňa, kde vyhasol oheň, život a farby dní.
Viedla si ma opäť kľukatými cestami. Domov.
Dovoľ mi napiť sa z Tvojich pier. Prijmi ma do ticha Tvojho objatia.
Tisíckrát som rátal páry krokov, bližšie a bližšie k pokojným horám, k skalám a moru blankytu na nebi, ktoré nieslo meno mojej zeme. Tisíckrát som počítal všetky z nich, aby som vedel, kam patrím, koho som. Tisíckrát som nepoznal odpoveď, nevedel môj cieľ. Hviezdy ma viedli, prinášali bližšie a bližšie, ako búrlivý príboj mora rozzúreného bohmi hlbín. Nikdy som nenašiel svoj pokoj, nikdy svoj cieľ. Iba cesta bola pre mňa cieľom, iba ona bola mojim spoločníkom počas tých dní.
Teraz moje roky prichádzajú k obeti predkov, kopia sa ako mohyla na počesť Perúna, Veledubu a bohov tých, čo boli pred nami. Vŕšia sa, pribúdajú, kosti chladia a dávajú vedieť, že ich váha spočíva na mojich pleciach. Oznamujú mŕtvym tichom čas, kedy zvony budú značiť začiatok i Koniec, dávajú mi vedieť, že som len na krátky čas na tejto zemi, kým môj piesok utečie zo skiel presýpacích hodín.
Buď tu so mnou kým dohoria sviečky, kým sa ticho rozprskne na tisíc okamihov smútku, kým nás všetkých zahalí tma a bohyňa mesiaca bude svojim polmesačným amuletom žiariť z tmavého hodvábu večerného neba.
Buď tu so mnou keď budem mať strach i keď budem cítiť nepremožiteľnú silu v mojich žilách, tak ako tí predo mnou.
Buď moja, keď budem šťastný i keď smútok bude mojim jediným spoločníkom.
Ako teraz, tak aj navždy.
