Denník N

Kto chce zakázať písané písmo?

Odpoveď je jednoduchá. Nikto. Ale napriek tomu ste v médiách mohli zachytiť čokoľvek napr. aj od titulkov, že slovenskí študenti sa už nemusia učiť písať písaným písmom. Aká je teda pravda?

V pondelok na tlačovej konferencii minister školstva Peter Plavčan ohlásil, že zmení dodatok k štátnemu vzdelávaciemu programu ohľadom zákazu písania iným písmom ako spojitým. Pretože kvôli tomu prebehla petícia, ktorú podpísalo viac ako 10 tisíc ľudí a to ešte ku koncu školského roka. Vydal som k tomu i nasledovné stanovisko:

quotationVítam, že minister Plavčan ustúpil a zmenil nesprávne rozhodnutie, na ktoré som už hneď od začiatku spolu s odborníkmi upozorňoval. Zmenil rozhodnutie, ktoré bolo urobené narýchlo a od zeleného stola.
Budem ale spokojný až vtedy, ak sa v budúcnosti takýmto nekompetentným rozhodnutiam vyhneme a ministerstvo bude každý dôležitý krok dopredu komunikovať s odbornou verejnosťou a stavovskými organizáciami.
Tento príklad však opäť ukázal dôležitú vec: Len verejný tlak dokáže zastaviť zlé rozhodnutia. Na Slovensku je stále dosť ľudí, ktorí vedia a chcú robiť maximum pre vzdelávanie našich detí. Tí budú za ich lepšie vzdelávanie bojovať až do poslednej chvíle. A my všetci ich v tom musíme podporovať.

To, čo sa ale rozpútalo potom pod spravodajskými článkami a na sociálnych sieťach, bolo niečo neskutočné. Najmä pod statusom na facebookovej stránke hnutia Obyčajní ľudia a nezávisle osobnosti. Pokúsim sa zhrnúť najčastejšie omyly a hneď na ne aj odpovedať:

    • Deti sa už nemusia učiť písať písaným písmom. – Nie, deti sa stále aj podľa pôvodného štátneho vzdelávacieho programu budú učiť písať písaným písmom. Akurát zostane zachovaná možnosť, aby sa škole spolu s rodičmi po vzájomnej dohode nebránilo používať i iný typ písaného písma. Doteraz sme nemali žiadnou zákonnou normou zavedený štandardizovaný typ pre písané písmo a nikomu to nevadilo. V poriadku, poďme sa baviť o podmienkach, kritériách, ale nekonajme zbrklo vydaním nariadení, pretože niekto to tak chce! A realizujme akúkoľvek zmenu na základe vedeckých výskumov. Pokiaľ ich nemáme, tak ich treba urobiť.
    • Iný typ písma, najmä nespojité, nie je písané písmo. – Veľmi častý argument v diskusiách, zjednodušené mnohí ľudia jednoduchší tvar označujú často iné fonty, ktoré nezodpovedajú ich predstavám, za tlačené písmo. Ale faktom je, že každé písmo, ktoré sa píše rukou (ale hoci aj nohou, ako som bol upozornený) je písané písmo a rozvíja jemnú motoriku. Veľmi dobre je to vysvetlené v tomto videu:
  • Deti, ktoré sa neučili písať spojitým písmom, budú mať problém ho prečítať – Prečo by mali? Veď na školách, kde aj pristúpili na výučbu nespojitého písma oboznamujú deti s klasickým písmom, je súčasť našej tradície, ktorú musíme uchovať. Napokon, keď prvák dokáže prechádzať medzi štyrmi typmi písmen (malé písané, veľké písané, malé tlačené, veľké tlačené) a zvláda to, tak zvládne aj toto. I keď sa presťahuje a musí si zvykať na nový kolektív, učiteľov, dom a prípadne aj jazyk.
  • OĽANO zmenilo zákon. – Nie, ani toto nie je pravda, nešlo o žiaden zákon, tento problém sa neriešil na úrovni Národnej rady Slovenskej republiky, ale na úrovni ministerstva. Tento názor sa objavoval, až keď bola diskusia dosť rozvinutá a svedčal o tom, že si ľudia neoverili, čo a kto mení, resp. nariaďuje a potom odvoláva.

Bolo toho ešte oveľa viac, ale postupne sa vyjasňovali postoje a ukázalo sa, že mnohých diskutujúcich viedol úprimný záujem vyjadriť sa k tomu, že slovenské školstvo je na tom zle.

Čo ma celá táto diskusia naučila?

Nuž, po prvom návale silných emócií som v duchu rezignoval a prestal som veriť, že verejná diskusia môže o čomkoľvek v otázkach vzdelávania dospieť ku konkrétnym výsledkom. Potom som si ale uvedomil môj omyl. Veď predsa nikto ani v minulosti a ani dnes sa systematicky na našich školách nevenuje rozvoju kultivovaného dialógu podloženého skutočnými faktami. Lebo len na základe takéhoto dialógu môžeme hovoriť o názoroch a nie o predsudkoch, ktoré vychádzajú z vlastných a často emotívnych pohľadov na vec. My všetci sa musíme učiť takémuto dialógu, kritickému mysleniu, empatii – aby sme, ak nám dôjdu argumenty, nikoho nezosmiešňovali a ani neurážali.

Máme stále v sebe veľa stereotypov, no s ľuďmi treba komunikovať. Aj keď to stojí veľa času a energie.

Teraz najčítanejšie