Denník N

Kto je nebezpečnejší pre Slovensko?Utečenci, Pavol Paška, Marcel Forai, alebo jeho teta Anička?

tenderPrípadne Mária Domčeková, Anna Bubeníková, Jirko Malchárek, Ján Chrbet, Igor Šefanov, Marián Janušek… A tak ďalej, a tak ďalej… Mohli by sme vlastne vymenovať takmer všetky vlády v histórii Slovenska, či takmer kompletný zoznam tých, čo okupovali poslanecké lavice parlamentu. Vrátane tých, ktorí sa vďaka nim natlačili k politickým váĺovom.

Viem, táto moja otázka skrýva v sebe ohromnú záludnosť a „roduverní“ Slováci ma budú za ňu nenávidieť ešte viac, ako doteraz. Pravdou je však aj to, že ak by ma oná „národne“ orientovaná skupina návidela, musel by som začať rozmýšľať, kde robím chybu. Takže radšej ostanem pri tej nenávisti a už vopred ďakujem všetkým „hrdinským“anonymným diskutérom za nadávky, ktoré mi budú adresovať. Pre mňa je to totiž veĺká motivácia pre písanie ďalších blogov.

Poďme trošku do matematiky. Utečenci nás zatiaľ reálne stáli zanedbateľnú sumu. Alebo, ak by sme to chceli vyjadriť rovnicou, vyzerala by možno takto : 1 utečenec = 1 000,-€. 1 politik = …. no a tu som v koncoch… Odhadnúť, o koľko nás ogabali naši a nami volení zástupcovia, by si podľa mňa, ak by dnes aj žil, netrúfol vyrátať ani Einstein! Ani takí architekti, ako Španiel Gaudí, či tvorcovia egyptských pyramíd, by nedokázali odhadnúť, koĺko víl v Karibiku je postavených za peniaze občanov našej malej, samotnými občanmi a voličmi ťažko skúšanej krajinky…

Zvláštne. Utečenci nám vôbec nič neukradli a už dopredu ich množstvo z nás nenávidí. Tí, ktorých som menoval vyššie a s nimi zástupy ďalších, nás okradli o miliardy a pritom ich množstvo z nás miluje… Dalo by sa to nazvať aj efekt slovenského voliča – sadomasochistu.

My Slováci máme niekoĺko zaujímavých vlastností, ktoré nás dosť zásadne odlišujú od populácie okolitých krajín a do značnej miery aj od zvyšku sveta. Najvýraznejšou z nich je schopnosť váľať zodpovednosť za vlastnú neschopnosť na tých, ktorí s ňou nemajú ani okrajovo nič spoločné. Nie je to síce žiadna poľahčujúca okolnosť, ale v tomto sme si veľmi blízki napríklad so Srbmi. Keď som pôsobil na Balkáne, zoznámil som so Srbom, ktorý počas vojny na Balkáne spolu s Bosniakmi, Chorvátmi a mnohými ďalšími Srbmi pôsobil vo vojenskej jednotke, ktorá bránila jedno bosanské mesto takmer 4 roky pred Miloševičovými vojskami. Pýtal som sa ho na dôvody, prečo bojoval proti vlastným? Odpovedal jednoducho : Fašisti nikdy neboli moji „vlastní“!

Takže ak dnes naši politici pištia ako potkany chytené v klepci pri vyslovení slov „utečenec, spoluzodpovednosť, povinnosť pomáhať ľuďom v neštastí“, ak im naskakuje husia koža pri počutí názvov Sýria, Afganistan, Irak, ja sa musím veľmi rád priznať, že nezdieľam ich pocity, presnejšie napísané necity.

Možno je to len tým, že nejdem bojovať o hlasy voličov.

Ale možno aj tým, že ma žiadny utečenec neokradol. A keby sa tak aj stalo, naši „cnostní“ politici ho už predbehli v tejto disciplíne o milón svetelných rokov!

Alebo je to tým, že, parafrázujúc slová môjho srbského kamaráta : Xenóbi, politickí vychcálkovia a empatickí žobráci, nie sú moji „vlastní“!

foto : monitoringfondov.eu

Teraz najčítanejšie