Kto môže za návrat fašistov v Rakúsku?
Najnovšie voľby v Rakúsku potvrdzujú celosvetové ťaženie reakčných a krajnepravicových síl k moci a neschopnosť tých existujúcich ich zastaviť. Podobne ako v Nemecku, vo Francúzsku a v ďalších krajinách sa jedná o najviac pravicový parlament v povojnovej perióde.
Vhod papierových lístkov označujúcich jeden z obmedzeného počtu znakov, ktoré môžeme označiť ako 1, 2, 3, 4, 5 a 6 (čo boli strany, ktoré mali nejakú šancu vstupu do parlamentu) rozhodne o budúcich štyroch rokoch riadenia štátnych orgánov v Rakúsku. Tento singulárny a neopakovateľný akt, motivovaný, ako sa ukazuje častokrát bizarnými a sprostými dôvodmi, rozhoduje v obmedzenej miere o politických rozhodnutiach, ktoré organizujú ekonomické činnosti v priestore, vyhradenom „zákonom“, teda zvykom a násilím, pre „verejnosť“. Tento takmer komický charakter volieb odhaľuje extrémnu obmedzenosť, až estetickosť „demokracie“ v našom politickom systéme.
Demokracia sa stáva naozaj estetická, ak víťazí nejaká politická strana nie kvôli svojmu programu (ktorý splniť nemusí a takmer vždy splní len zo 40-60 percent), ale kvôli výzoru a veku svojho hlavného kandidáta. Tento znepokojujúci trend, ktorý je politickým vyjadrením otupelosti a sociálnej dominancie populárnej kultúry nad reflexmi, afektami a ideológiou ľudí, sa rozširuje ako lesný požiar. Popri Kurzovi (40 percent voličov volilo OVP kvôli Kurzovi) tu máme príklad Macrona, Trudeaua, Renziho a mnohých vedúcich kandidátov najmä centristických politických strán. Už ani len estetické, ideologické, nejasné a úmyselne dlhé programy nehrajú rozhodujúcu úlohu vo voľbe, ale len sympatie voči politikom, farby, dizajn a estetika marketingu, estetika zvuku, jazyka a hocičo, čo nemá súvislosť s činnosťou legislatívy. Rozhodujú predreflexívne a reflexné myšlienky o „novosti“, „mladosti“, „sviežosti“, „férovosti“ a iné vyprázdnené, čisto normatívne a irelevantné slová. Diskusia je nahradená rešpektom názoru, akokoľvek sprostý je a tajnosťou, akokoľvek škodlivá je. Ružová je pekná, Trump je zábavný, Kurz je mladý. Koniec voľby. Naša „demokracia“, teda vhod papiera raz za štyri roky sa redukuje ešte viac na voľby debilov idiotmi podľa farby očí, farieb, výzoru a veku kandidáta.
Táto zmena politickej logiky na trhovú zábavu a zmena politickej súťaže na marketing je ďalším príkladom totalizácie kapitalistickej logiky a je ekvivalentom úplnej idiotizácie politického subjektu a pôvodom katastrof typu Trump.
ÖVP s 31 a FPÖ s 26 percentami, celkovo 57 percentami a 2,9 miliónmi voličov predstavujú najviac pravicový výsledok parlamentných volieb od roku 1945, posledný pravicovejší výsledok bol (možno, podľa toho, ako hodnotíme pozície FPÖ) v roku 1930. Všetky tri najväčšie strany vo volebnej kampani, alebo predtým v činnosti vo vládnej koalícii, zastávali pozíciu, ktorá prakticky zrušila právo na azyl a viedla rasistickú diskriminačnú politiku voči ľuďom iného vierovyznania, dnes moslimov (narozdiel od Židov). Strany, ktoré sa jednoznačne postavili proti tejto politike, dostali menej než 10 percent hlasov. Tento výsledok ale, v kontraste s prieskumami a výsledkom prezidentských volieb ukazuje nefunkčnosť parlamentného systému v agregácii politických pozícií. Pozícia, ktorá pravdepodobne ani nie je väčšinová v spoločnosti, získa tak absolútnu väčšinu v parlamente. Jej rozšírenosť v spoločnosti pritom vo veľkej miery závisí od konkrétnych ideologických a ekonomických podmienok a od rozšírenej manipulácie a klamlivej propagandy, ktorá je udržiavaná silnou kapitálovou investíciou (teda časťou buržoázie) a kapitalistickými médiami, ako najčítanejšími denníkmi Österreich, Krone a Heute. Tento výsledok najmä dokazuje, že vykonanie rasistickej a reakčnej politiky, ktorá je sama o sebe krajnepravicová, protiústavná a dobre by zapadala aj do obdobia fašizmu v 30. rokoch je plne funkčné v parlamentnej demokracii a so zachovaním ostatných vlastností liberálnodemokratického poriadku.
FPÖ, podobne ako AfD je postfašistická, krajnepravicová strana, ktorá má značné spojenia s fašistickými organizáciami a osobami. Tieto „ojedinelé prípady“ sa objavujú pravidelne z „času na čas“. Je to najúspešnejšia strana tohto typu a jej dnešná reinkarnácia predstavuje ešte „radikálnejšiu“ verziu oproti liberálne ladenému Haiderovi. Ako postfašistická strana sa vyznačuje opustením antiparlamentarizmu a ozbrojeného krídla, pričom si ponecháva veľkú časť starého reakčného a rasistického programu. Völkische (rasisticky ľudovú) ideológiu nahradzuje kultúrnou a nábožensky šovinistickou politikou, nepriateľa Žida nahrádza Moslimom. Jej úspech možno merať podľa toho, že sa jej rasistickej argumentácii a politike vo veľkej miere prispôsobili obe (minulé) vládne strany, jedna viac a otvorene (ÖVP) než druhá (sociálni demokrati). Tento výsledok, a je podstatné si toto vštepiť do pamäte, ukazuje neschopnosť stratégie apropriácie a prispôsobovania krajnepravicovej ideológii. Výsledky tejto stratégie sú len odovzdanie ideologickej hegemónie pre tieto skupiny.
Zákonný vývoj už pred voľbami naznačuje, že postfašistická vláda so sebou prinesie obmedzovanie demokratických práv, ako zhromažďovacieho práva, prípadne slobody prejavu a tlače, pokračujúcu rasistickú diskrimináciu, ktorá častokrát dosahuje bizarnú a komickú povahu (podobne ako fiktívny a komický rasizmus nacistov), ako zákaz zahalenia na verejnosti a zákaz nosenia znakov moslimskej viery vo verejnej službe. Reakčná a antidemokratická politika tak prichádza postupne a v „dávkach“, s čoraz väčším presýtením populárneho diskurzu reakčnými ideológiami.
Pohľad na programy dvoch pravdepodobných koaličných partnerov a na analýzu voličskej základne a diskurznú motiváciu k voľbe krajnepravicovej FPO ukazujú, že tieto voľby sú výsledkom krízy triednej spoločnosti a vyjadrením tejto krízy v rasistickej reakcii, keďže nevie nájsť vyjadrenie vo vyvinutí revolučného triedneho vedomia pracujúcej triedy. Táto kríza je v prvom rade ekonomická kríza kapitalizmu v imperialistických krajinách (západ plus niektoré východné krajiny), pokračujúcej stagnácie po roku 2007, v druhom rade to je všeobecná kríza kapitalistickej spoločnosti a to najmä kríza kapitalistickej akumulácie a nízkej miery zisku, ktorá čiastočne dosahuje katastrofálne hodnoty. Neschopná túto krízu vyriešiť tradičnými metódami, ako všeobecným zvýšením miery vykorisťovania, zvýšením produktivity, znížením hodnoty pracovnej sily veľkými sociálnymi škrtmi, alebo zničením nadbytočného kapitálu, buržoázia siaha k rasizmu, aby týmto spôsobom dosiahla zvýšenie vykorisťovania v rasisticky utlačovanej skupine a zníženie hodnoty pracovnej sily šovinisticky motivovanými škrtmi.
Veľká rozšírenosť rasizmu a reakčných ideológií v rakúskej pracujúcej triede je ideologickým vyjadrením tejto krízy, ktorá sa snaží presadiť svoje materiálne záujmy prostredníctvom ekonomickej politiky proti svojej konkurencii na pracovnom trhu a proti iným národnostiam a vierovyznaniam. Je to triedna politika smerom dole. V každej téme, aj v tej zdanlivo najrasistickejšej stoja v úzadí ekonomické a materiálne motívy, jedno, či „falošné“ alebo neporovnateľné s kapitalistickým vykorisťovaním. Toto vyjadrenie je logickým dôsledkom slabosti sociálnej demokracie, krízy, v ktorej je nemožné dosiahnuť zlepšenie materiálne situácie na úkor buržoázie vrámci reformizmu a absencie revolučnej alternatívy, ktorá by vedela poskytnúť správne ideologické vyjadrenie, teda obhajobu triednych záujmov voči buržoázii. Reformistické vedomie sa tak v čase krízy pretvára na reakčné vedomie, pretože nie je ochotné ísť opačnou cestou.
Ekonomické programy FPÖ a ÖVP, ktoré majú v úmysle najmä zníženie hodnoty pracovnej sily fiškálnymi a inými metódami, a zvýšenie miery zisku, okrem iného na úkor rasisticky utlačovaných skupín a iných národností, sa ukazujú jednak ako trieštenie pracujúcej triedy a ako triedna politika pre buržoáziu. Podobne ako vo fašizme, aj tu sú dve muchy zabité jednou ranou.
Na vine sú tak v podstate všetky politické sily, tradičné strany pre svoju kapituláciu rasizmu, buržoázia pre podporu rasizmu, kapitalizmus pre tvorbu podmienok preňho, Zelení pre neschopnosť tvorby alternatívy za hranice buržoáznej ideológie a krajná ľavica pre neschopnosť tvorby alternatívy, ktorá by sa dostala do parlamentu. Najmä to je však ďalší príklad, prečo kapitalistická spoločnosť bude vytvárať monštrá, až kým tie monštrá nezničia nás všetkých, alebo my nepôjdeme za dogmatické hranice súkromného majetku a liberálneho parlamentarizmu.