Kto môže za to, že je justícia v prieskumoch nedôveryhodná ?
K napísaniu tohto príspevku ma inšpirovali viaceré články o justícii publikované v tomto denníku .
Prieskum jednej z agentúr, ktorý zverejnila Via iuris konštatoval, že súdy Slovenskej republiky majú historicky najnižšiu dôveru v spoločnosti.
Stretla som sa s názormi kritizujúcimi tento prieskum a s úvahami, či bol objektívny, kto a kedy, resp. komu a aké otázky kládol , či vôbec boli oslovení ľudia, ktorí so súdmi prišli naozaj do styku. K týmto pochybnostiam som mala veľmi blízko i ja , pretože sa cítim stále súčasťou justičného stavu a do popredia sa mi dostával pocit, že keď sa justícii krivdí , musím ju chrániť. Mám totiž pred očami všetkých tých naozaj pracovitých sudcov, ktorí sedia za spismi 7 dni v týždni, v hlave im bez prestávok víria ľudské osudy , rozhodujú zákonne, a pritom spravodlivo i citlivo . Nežartujem a nie som ani ironická. Myslím to s plnou vážnosťou, pretože poznám množstvo práve takýchto kolegov. Som presvedčená, že ich je väčšina a denne prinášajú ľudom úľavu v ich trápeniach , sú pre mnohých účastníkov súdnych konaní nádejou pre vyriešenie ich problémov, či potrebnou soľou spravodlivosti.
Aj preto sa mi zdal uvedený výsledok prieskumu nespravodlivý .
Ale z médií sa na mňa valí súbor informácií o tom, ako sudcovia navzájom na seba podávajú disciplinárne návrhy a odkazujú si cez televízne obrazovky nelichotivé pomenovania . Rezonuje vo mne aj to, ako si vyčítajú správnosť právnych názorov , či postupov pri prepúšťaní vrahov, deviantov, výpalníkov na slobodu . No a akoby to nestačilo, čítam o pochybnostiach , ktoré sprevádzajú výberové konania, ale aj počúvam ako to niekde funguje, keď v súvislosti s prideleným miestom sudcu sa už vopred hovorí, kto bude úspešnou – nie vždy aj najlepšou osobou (spravidla s rovnakými menami pri členoch výberovej komisie ) . V systéme nie vždy vyhrávajú najlepší kandidáti , ale často len tí „spriaznení“. A vtedy vzniká pocit, že si vzájomne vďačíme za pozície, ktoré máme a systém prestáva byť poctivý a transparentný. Hocikedy sa zmení bez uvedenia dôvodov zloženie komisie alebo pôvodne určený dátum, tiež bez bližšieho vysvetlenia. Reakcia prihlásených, či neúspešných adeptov je mlčiaca. Nanajvýš sa do vopred „dohodnutého“ výberového konania vôbec neprihlásia, vediac ako to dopadne , alebo v tichosti sa z neho odhlásia , lebo účasť na ňom vzhľadom na predpokladaný výsledok považujú za stratu času, či stratu jedného až dvoch dni dovolenky.
A keď toto všetko vnímajú nielen účastníci súdnych konaní, ale aj ostatní občania, tak je zbytočné pýtať sa, s akými otázkami bol robený prieskum, či kto bol cieľovou skupinou. Stačí položiť otázku : „dôverujete justícii?“ . Nikto nemá dôvod zamyslieť sa pri odpovedi nad tým, či by mohol potom všetkom, čo denne číta a počuje odpovedať inak ako záporne. Lebo čo si možno myslieť o „ctihodnostiach“ v talároch, keď miesto súdenia vybíjajú svoje schopnosti servírovaním nevraživosti voči sebe . Ako sa dá vnímať tých, čo majú rozhodovať o osudoch iných, keď na jednej strane sa schovávajú za hovorcov, utekajú pred kamerami , či si nechajú „rozkockovať“ tvár na obrazovke , len aby ich nikto neidentifikoval (česť zopár jednotlivcom, ktorí pochopili, že dôveru si možno získať aj odvahou ) a na strane druhej vysedávajú v „krčmách“, kde ich každý vidí , a to často krát s osobami pochybnej povesti.
Je pravdou, že média, ktoré majú obrovskú silu, prinášajú len to, kto koho prepustil a čo je za tým, nie to, koľko energie vyčerpal sudca pri riešení spravodlivosti. Ale to je ich úlohou a poslaním. Sudcovia, nie novinári musia byť tí, ktorí si majú svoj obraz budovať samy. Nikto to za nich nespraví. Kým si to neuvedomíme, tak na akúkoľvek otázku ohľadne justície, bez znalosti ďalšieho, budú odpovede ľudí v prieskumoch smerovať k negatívnym výsledkom.
Veď ako môže verejnosť dôverovať justícii, keď najvyšší orgán súdnej moci poskytuje pochybnosti o spravodlivom , objektívnom a etickom myslení . Napr. tým, že niektorí jeho členovia celkom kľudne a bezostyšne hlasujú v Súdnej rade SR o otázke, ktorá sa ich bezprostredne dotýka ( a sú to sudcovia, ktorí by mali mať vedomosť o zaujatosti, či kolízii záujmov) . Možno v súlade so zá-ko- nom (niekoho Vám to pripomína ?) , ale v rozpore so slušnosťou a etikou a ešte aj v presvedčení, že urobili dobre ( či zle tomu druhému?). Postoje sudcov, aj tých v súdnej rade, zodpovedajú ich životným hodnotám, ich úrovni poznania, rozhľadu, zázemiu , ale to občas žiaľ poskytuje neomylné a neodôvodnené presvedčenie o svojej správnosti, bez ohľadu na dôsledok. Aj preto z niektorých hlasovaní trčí zákulisná dohoda vyplývajúca z osobného prospechu. Myslím, že kto záznam zo súdnej rady počúva častejšie, nemôže sa zbaviť dojmu, že „obchody“ tam stále fungujú.
Dôveryhodnosti justície neprospieva ani to, že súdy sú pomalé, lebo sú zle personálne obsadené a nemajú dostatok finančných prostriedkov , či administratívneho aparátu . Od toho je však predovšetkým výkonná moc, ktorej na vrub jednoznačne ide táto časť negatívneho obrazu justície.
Občanov však nezaujíma koľko máme pracovitých sudcov, ani to, koľko strán rozsudkov vydali , ale to, či môžu justícii veriť. Snaha dosiahnuť, aby sa jej dôveryhodnosť zvyšovala tým, že sudcovia budú zázemím spravodlivosti, mravnosti, ostrovom nádeje spoločnosti, prameňom čestnosti jej každodenného života , bojom dobra so zlom, je len a len v našich rukách.
A možno by ani etický kódex nebolo potrebné tak akútne prijať , keby si morálku , spravodlivosť a cit pre tieto kategórie ctili najmä najvyšší predstavitelia súdnej moci ako vzor správania sa pre ostatných sudcov . Nech mi prepáčia tí, ktorí to cítia rovnako a správajú sa podľa toho, ale akých sme napr. do súdnej rady chceli, aj takých tam žiaľ máme… Harabin odišiel, ale jeho spôsoby v niektorých ostali.
JUDr. Mária Tóthová
bývalá predsedníčka Okresného súdu Trenčín
t.č. sudkyňa s prerušeným výkonom činnosti
