Kto sa odváži

Nedeľa 27. marec 2016 Evanjelium podľa Lukáša − Lk 24, 1-12

Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi?

V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu ženy a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli.
Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei: ‚Syna človeka musia vydať do rúk hriešnych ľudí a ukrižovať, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.‘“ Tu sa rozpamätali na jeho slová, vrátili sa od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným. Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom.
Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im.
No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo.

Nemažme Krista olejom!

Michal Patarák 

Chceme ho natierať voňavými rečami, z ktorých nám však zakaždým brilantne vykĺzne.
Prajeme si ho ozdobiť. Radi mu preukazujeme úctu zlatom, kadidlom a myrhou, dokonca ho častokrát potrebujeme udržať mŕtveho, pretože práve takto môže slúžiť našim obmedzeným a stuhnutým predstavám. Máme radi, ako umiera na kríži, kdesi pribitý na stenu. Pristupujeme k nemu ako k bôžikovi ľútosti, odkázanému na súcit.
Ale to nie je skutočne on. On je úplne inde. Kameň je už dávno odvalený a o jeho nehybnom tele nevie odvtedy nikto nič. Ak si ho aj nahradíme niečím iným, či už materiálnym alebo imaginárne statickým, je to len spomienka na neho. Kameň tak dokonale privalíme späť k hrobu, pretože nejaké telo tam kvôli nám predsa len stále odpočíva.
Kto sa však odváži vstúpiť dovnútra, nenájde ho.
Ak potom nad jeho príbehom hoci aj rozpačito uvažuje, má omnoho viac viery ako ten, kto ho neustále potrebuje natierať.
Ten, kto sa ako Peter vracia domov a čuduje sa, čo sa to vlastne stalo, má väčšiu nádej ako ten, kto ho neprestáva vytrvalo hľadať.
Pretože živého medzi mŕtvymi nenájdeme nikdy.

Prečo sa nik nezasmeje

Mária Bruneau

Dnes je tá najlegendárnejšia noc roka. Procesie sa špacírujú pri splne a slávnostne zaťahujú Teba Boha chválime. Veria, že Kristus vstal z hrobu. Ak je to pravda, budú kresťania veľmi kreatívny spolok s nelimitovanou porciou predstavivosti. Šak strategický príbeh ich náboženstva je celý rozprávkový. Ale je to pravda? Veria kresťania vo vzkriesenie? Predstavili si to ozaj niekedy, v robote, na ulici, na kilometer od starých dobrých klakátiek?
Najprv je napísané, že ho ukrižujú, a potom, že sa nikomu nechce veriť, že sa v nedeľu pri svitaní z hrobu poberie. Mohol to vymyslieť ináč, nejak pragmatickejšie. Ale budeme tu namiesto „prečo“, dumať, akú by sme my vymysleli lepšiu zápletku?
A tak hľadám prečo. Keď sa mi každý večer, každú noc, bábo Louis zvíja, vrieska v náručí. Nič ho nezastaví, kým bolesť neskončí. Musím si vypočuť to nešťastie celé, a aj keby som ho odložila na koniec domu, vedela by som, že pre môj kľud si on ten svoj vreskot musí vypočuť sám. Keď sa trojročnej Emme rinú po lícach vrelé spanikárené slzy za niekoho vyčerpané slová bez citu. Keď Manon s Downovým syndrómom robí v škôlke klauna, aby sa s ňou hrali a nikto sa nezasmeje. Pri každej z týchto situácií sa cítim vinná, zodpovedná. Za toto nevyhnutné utrpenie. Ale chvalabohu nikto nie je vinný z nevyhnutného. Veriť vo vzkriesenie ma učí nespoliehať sa na každý takýto prvoplánový pocit. A hľadať hlbšie.
Prečo si Všemohúci potreboval vytrpieť pohľad na zatĺkanie svojho syna do dreva? Čo im tam neklefol kastrólom po hlave? Aby sme vedeli aj my. Ako sa cítiť, keď prídu hrozné časy aj pre naše deti. Keď príde nevyhnutné utrpenie. Aby sme vedeli, že akurát to, čo vždy robíme, netreba. Že mu netreba ani zabrániť a netreba sa zaň cítiť vinný, ani nikoho z neho vinovať. Ale, že treba byť prítomný, najmä v tej ukrutnosti a treba veriť, že „tretieho dňa vstane z mŕtvych”. Nech tretí deň trvá, čo to trvá, ale raz zavčas ráno sa kameň odvalí. A my sa len budeme čudovať, že neostalo nič po trápení, len samé plachty!

Malý princ

Verona Šikulová /spisovateľka/

Pri šiestom zastavení na krížovej ceste moja patrónka svätá Veronika vybehla nebojácne z davu a podala, hoci to bolo nebezpečné, Ježišovi ručník. Príležitostne sa zahanbím, že nie som taká odvážna ako ona, skôr som taký utajený Zachej, čo vyliezol na strom, aby sa skryl pred Ježišom, lebo Zachej bol mýtnik a bál sa, ale zároveň bol zvedavý. Ježiš zastal pod stromom a hovorí mu: „Zlez, chcem ísť do tvojho domu“.
Aleluja, aleluja, aleluja, slávme sviatky v Pánovi, odvaľme kamene z našich „hrobov“, uverme, zlezme zo stromov, pustime Ježiša k sebe, do nášho domu, do našich sŕdc, do našich slov aj krokov…
Na veľké sviatky – Božie narodenie aj Vzkriesenie, čítame z Lukášovho evanjelia.
Otrasné veci. Náš veľkonočný Baránok bol obetovaný. Pod krížom stáli ženy, a ženy prišli prvé aj k hrobu, ale Ježiša v ňom nenašli. Od anjelov sa dozvedeli, že Ježiš vstal z mŕtvych, uverili, bežali k apoštolom a ako to baby vedia, povedali im, čo sa stalo. Predstavujem si ich ako bežia vyľakané, naradované, aj zvedavé, čo sa bude ďalej diať. Muži sú však iní, nekúpili, čo počuli, a Peter bežal k hrobu, aby si všetko overil, a Tomáš, ako vieme, neveril ani potom, potreboval do rany vložiť prsty. Ježiš v jaskyni nesedí, nesmeje sa im do tvári, aha, kukajte, ukrižovanie nie je stávka so svetom, v ktorú napokon Ježiš vyhráva. Vopred predsa vraví, že syna človeka musia vydať, ukrižovať, vie, že vstane z mŕtvych. Boží syn nemusí svetu predsa nič dokazovať, ani ho presviedčať o svojej božskosti, ale naopak, Ježiš ide za nimi, to on odvalí kamene, tie naozajstné, ale aj tie, ktoré si vieme predstaviť, a vychádza z jaskyne. Tú „stávku“ v skutočnosti vyhráva svet. Ježiš je dobrý aj ako syn človeka, aj ako Boží syn, jeho vlúdnosť a dobrota je vo všetkých evanjeliách možno opísaná až trochu romanticky, ale je to najsympatickejšie, čím sa my kresťania môžeme pochváliť aj oháňať. Ježiš je výhra v tej „stávke“ so svetom, v lepšom prípade sa stáva vierou, pravdaže zavše pridusenou balvanom povinností či našou vlastnou žiadostivosťou. Ja tomu rozumiem tak, že živý človek potrebuje vieru. Ale že aj tá viera musí byť živá, polievaná dobrými skutkami a modlitbami ako nejaká kvetina.
Ako nás dojíma príbeh o Malom princovi. Ale tento, o veľkom kráľovi je naozajstný… On je dieťaťom, barančekom aj kvetinou, on nás pozýva do svojej jaskyne, aby sme sa s ním kamarátili…

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Prepočuli sme Božie slovo je seriál komentárov k nedeľným liturgickým čítaniam. Liturgické čítania sú tisíce-ročnou tradíciou vyberania úryvkov z Biblie - na mieru pre aktuálny deň. Ponúkame na ne dva uhly pohľadu, podľa sfér, ktorým sa venujeme. Nejde o žiadnu fundovanú teológiu, ale domácke tlmočenie toho, čo pod týmito dnes zdanlivo nepoužiteľnými textami rozumieme. Alebo úprimnú snahu o ich interpretáciu v súčasnom svete.

Úmysel
Dešifrovať: otváranie Písma (tj. dávneho, len nezainteresovaným neprístupného manuálu), pokus o oprášenie toho, čo v ňom toľkí pred nami videli
Debatovať: nepochopený (ani nechápajúci) nespolupracuje, pričom málokto v našej spoločnosti spolupracuje
Porozumieť: sami sebe a našej vlastnej kresťanskej viere
 
Autori
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku.
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Ako bonus komentáre hostí a pravidelných prispievateľov z alebo mimo fachu.