Ku koreňom Alexovho ultranásilia

Stanleyho Kubrickov film Mechanický pomaranč môžeme od začiatku do konca vnímať ako čisté šialenstvo. Ale veci väčšinou vnímame tak, ako ich chceme vnímať. Aj vnímanie je výkon, v ktorom si skutočnosť aktívne skladáme. Skúsme sa pozrieť na to, čo by nám táto filmová realita mohla povedať, keby sme si ju prezerali z trochu inej strany, povedzme akýmsi vnútorným psychoskopom.

V konvenčnom divákovi film okrem iného prebúdza pocit, že ide o kritiku mravne zvrátenej spoločnosti (pričom podľa mňa ide o sondu do vnútra každého z nás, ale ak chcete, tak aj o kritiku spoločnosti), v ktorej sú mladí proti starým (čo explicitne spomína bezdomovec, ktorého brutálne napadne Alexov gang), v ktorej je možné sexuálne násilie a agresívne jednanie bez toho, aby bolo potrestané (Alex sa dostane do väzenia v podstate len zradou svojich priateľov) a v ktorej sa rodia nebezpeční sadistickí psychopati v úplných, takpovediac normálnych a bežných rodinách.

No, normálnych. Vzhľadom na scény s emocionálne chladnými rodičmi, kde sa matka so synom rozpráva cez dvere zamknuté na kód, pričom jej emocionalita je obmedzená skôr na hysterické výlevy a hrané prejavy, než skutočné materinské city, a kde otec hľadí do novín namiesto tvárí svojich najbližších a v Alexovej neprítomnosti si dokonca ako svojho syna osvojí (samozrejme i vďaka jeho peniazom) v podstate cudzieho nájomníka v byte – vzhľadom na to všetko možno skôr hovoriť o pseudonormalite. V tomto bode by som film naozaj chápal ako kritiku modernej rodiny, v ktorej vyprchala podstata a nahradili ju len rituálne tančeky okolo povinností, vyplývajúcich z rolí jednotlivých členov. Zároveň tu ide o problém pseudomorálky, ktorá očakáva plnenie týchto povinností bez ohľadu na vnútornú situáciu zúčastnených jedincov. Človek je len schránka, ktorá má zapadať do mechanického súkolesia spoločnosti. To je podľa mňa mechanický pomaranč. Tento zapadajúci formalizmus potom možno považovať za to, čo označujeme ako dobré mravy, pričom práve toto je však tá pravá deviácia – nielen filmu – ale toho, ako skutočne žijeme svoje životy a očakávame od seba a svojich detí, že takto – a nie inak – budeme všetci šťastní.

Kdeže. Akoby-normálnosť a akoby-morálka na základe konvencií a zvonka implantovaných pravidiel, to nikoho neurobí šťastným.

Alex deLarge, ten má inú cestu. Film ho zobrazuje ako vrcholne spokojného a blaženého, keď môže tĺcť bezmocného starčeka palicou, keď môže nožnicami obnažovať intímne partie ženy, ktorej (takisto deviantnú a sucho formálnu) domácnosť nočnou hodinou prepadol jeho gang, a keď s ňou môže súložiť, zatiaľ čo sa na túto šokujúcu scénu vytreštenými očami bezradne pozerá jej násilne obmedzovaný partner. A pri tom všetkom si „náš hrdina“ pospevuje Singing in the rain alebo počuje hrať Beethovenovu Ódu na radosť. Zvrátenosť nie je v tom, že sa týmito scénami zneucťuje Beethovenov génius, ale v tom, že sadistický psychopat je kultúrne a umelecky vzdelaný, že estetické city sú mu vlastné a že znásilňovanie a prepadávanie bezbranných má pre neho vyslovene umeleckú formu. Je to jeho nočné dielo, v ktorom mu vôbec nejde o ulúpené peniaze (členovia gangu ho kritizujú za to, že zo svojej driny v podstate nič nemajú, na čo im on povie, že predsa majú všetko, čo potrebujú, stačí si to len zobrať).

Na jeho nočné umenie mu nesiahajte, nesnažte sa ho obmedziť v tom, čo chce, pretože vás potom môže obrovským bielym kovovým falusom zraziť k zemi.

Šialené?

Môžeme sa pýtať, kto je tu vlastne blázon. Alexa sa pri vstupe do väznice spýtal dozorca, či trpí alebo niekedy v živote trpel duševnou poruchou, na čo mu veľmi sebavedomo, jasne a slušne (a tiež s patričným pokrikom charakteristickým pre policajnú, vojenskú a väzenskú komunikáciu) odpovedá: „No, sir!“

Všetko ultranásilie robí pri plnom vedomí, túži po drastickom a sadistickom zaobchádzaní s inými ľuďmi bez ohľadu na ich osobnosť a vôľu, bez ohľadu na to, čo chcú oni. A v tomto podstatnom momente sa na neho mnohí podobáme.

Inou rovinou filmového plátku je to, ako ukazuje obmeny sadizmu v každej oblasti spoločnosti, ktorá má na starosti morálku, jej dodržiavanie a obranu. Napísal som síce morálku, ale je jasné, že tu nejde o udržovanie morálky, ale predpisov, nariadení, zákazov, o čisto formálne napĺňanie toho, čo sa má. Je to morálka bez srdca, je to mravnosť chladnej čepele francúzskej gilotíny. A tú spriechodňuje sadizmus, ktorý je vlastný nám všetkým.

Vedomé, hoci spravodlivé, tendencie diváka, aby bol Alex potrestaný tak ako má a aby pykal za svoje činy, práve tie sú tiež sadizmom. Takisto, ako je sadistický kňaz anglikánskej cirkvi, keď na väzňov huláka o pekelných mukách, nazýva ich zatratencami a zvoláva na nich Boží súd. Takisto, ako je sadistický justičný strážca, ktorého uspokojujú gestá, repliky a uniformy prostredia, v ktorom je ako vo svojom súkromnom autoerotickom nebi, kde môže terorizovať vyvrheľov spoločnosti. Ukážky sadizmu sú však čoraz viac sofistikované. Na scénu prichádza minister vnútra ako narcis gigantických rozmerov, ktorý využije Alexa na experimentálnu procedúru, ktorá má zabezpečiť jeho uzdravenie z antisociality a zvrátenosti. V skutočnosti však ide o politické ciele bezcharakterného ministra (krásna ukážka fúzie pseudomravnosti s politikou). A to je neuralgický bod celého diela, pretože táto averzívna terapia je svojim spôsobom výsostne sadistická, pričom vonkoncom nejde o vnútornú nápravu jedinca (na ktorú, zdá sa, apeluje kňaz, pričom však ani to nie je pravda, pretože o morálke hovorí ako o slobodnom rozhodnutí, za ktoré sme zodpovední: toto tvrdenie je však len súčasťou pseudomorálnych aspektov našej spoločnosti, nakoľko k mravnosti je od malička dieťa vedené citom a nejde teda o žiadne vedomé rozhodnutie pri jednotlivom skutku; zo strany Alexa ide nanajvýš o vedomé chápanie, že koná vyslovene nemravne alebo protispoločensky, čo mu však nevadí, pretože ho to rajcuje a on si jednoducho nemôže a ani nechce pomôcť).

Dôkazy Alexovho vyliečenia sú predvádzané sadisticky a exhibicionisticky pred širokým obecenstvom, ktoré nadšene a šialene tlieska, keď Alex, prinútený následkami averzívnej kúry, líže topánku herca, hrajúceho agresora, pričom je jasné, že potlesk nepatrí Alexovmu výkonu, ale fantastickej drezúre, ktorý si na ňom herec vynútil. Potlesk charakteru šialených erotických pohybov elektrizuje obecenstvo, keď na pódium príde nahá sexi herečka, ktorej úlohou je Alexa zviesť. On jej však nedokáže ani dlaňami stisnúť prsia a padá na zem s pocitmi na zvracanie. Búrlivé a skutočne vášnivé ovácie patria telu herečky, ktorú by chceli všetci prizerajúci sa pretiahnuť – a to je na tom to deviantné (pretože všetci by to chceli urobiť a robia to vo svojich predstavách, ale len psychopat Alexovho rangu to mohol – samozrejme pred liečbou – robiť v skutočnosti: „sloboda“ morálky sa nám tu teda ukazuje v úplne inej polohe). Dosvedčenie mojich pozorovaní je ukryté práve v tejto scéne. Alex sa schúlený krčí v tmavej časti pódia, zatiaľ čo reflektor vrhá kužeľ svetla na herečku, ktorá sa pred odchodom stihne ešte dvakrát pokloniť. Až potom si diváci všimnú Alexa.

Tu teda vôbec nejde o neho. Film je, milí čitatelia, o nás všetkých. Trebárs i o tom, ako sa snažíme disciplínou vychovávať vlastné deti, mysliac si, že morálna spoločnosť si žiada práve toto.  Ale táto výchova nemusí byť nič prirodzeného, môže byť vlastne len celým radom sugescií a manipulácií, ktoré majú (prinajmenšom čiastočne) peknú dávku sadistických elementov. Presne ako naše postoje, v ktorých odsudzujeme tých, ktorí nie sú súčasťou našej bláznivej a formálnej pseudomorality.