Kuba bez rumu a bez hudby
Nie je to zrovna najlepšia správa, keď deň pred vaším odletom na Kubu zomrie Fidel Castro. Keď sa k tomu vyhlási 9-dňový štátny smútok, zakáže hudba a alkohol, výlet na „ostrov slobody“ dostane nečakaný náboj…
„Homár za 10 pesos, vrátane mojita,“ láka nás čašník, keď prechádzame popri reštaurácii. Neveríme vlastným ušiam. V Havane nám odmietal naliať každý a kontrolóri vraj zatvárali podniky, ktoré sa odvážili porušiť zákaz. Zato tu v Trinidade, starom koloniálnom meste zapísanom v UNESCO, sa neokúňajú. Do piatich minút sedíme vnútri a pochutnávame si na mojite, cuba libre a canchanchare. Pekne v zadnej miestnosti, schovaní od ulice.
Nikdy by som nebol povedal, že Kuba mi bude pripomínať Spojené štáty zo začiatku tridsiatych rokov, kedy platila prohibícia a alkohol sa pil tajne po pivniciach a skrytých komorách. Ešte aj automobily z tých dôb sa tu kde-tu dajú nájsť, i keď väčšina známych kubánskych „americanos“ je z rokov päťdesiatych. Zákaz alkoholu však má svoje opodstatnenie. Smrť Fidela Castra je na Kube udalosťou storočia a okrem pietneho momentu ho zdôvodňuje aj obava pred možnými demonštráciami. Nie, nemienim sa zapájať do debaty o Fidelovom odkaze, ale fakt je, že na Kube sú ľudia, ktorí ho milujú, ako aj tí, ktorí ho nenávidia. Pochopiteľne, vláda sa obáva najmä tej druhej skupiny.
Ešte zvláštnejšia je absencia hudby. Kubu si pamätám ako krajinu muzikantov. Salsa, rumba či jazz na každom kroku. Teraz iba ticho a džavot detí v uliciach. Žiadni tanečníci, nič. Ani len taxikár sa neodváži pri jazde v meste zapnúť rádio!
Nie všetko však počas štátneho smútku vymizlo. Čo ostalo, sú starčekovia bafkajúci ručne šúľané cigary a všadeprítomný úsmev na perách. S mesačným platom na úrovni 25 dolárov to Kubánci nemajú ľahké, usmievať sa ale nezabudli. Mnohé tovary a služby majú zadarmo. Komu sa máli, môže po reformách Raúla Castra podnikať. Kto je šikovný a nekritizuje priveľmi režim (!), zarobí v cestovnom ruchu viac ako u nás.
Vzhľadom na klímu sú sklenené okná pre väčšinu Kubáncov zbytočnosťou. Cez mreže je preto pekne vidno, čo sa u koho doma deje. Až na pár výnimiek všetci pozerajú televíziu, a nie je ťažké uhádnuť, čo v nej dávajú. Besedy, dokumenty o revolúcii a ďalšie besedy. Jedna neuvedomelá domácnosť sleduje futbal, zvyšok mesta žije smrťou „comandanteho“. Poväčšine vyzerajú, že ich to úprimne zaujíma, ale kto vie. Najmä staršia generácia nepohnuto sedí v hojdacích kreslách a uprene hľadí na program.
Atmosféra zláka aj nás. Sprievod s Fidelovou urnou sa z Havany pobral na opačný koniec ostrova, do Santiaga, kde revolúcia začala. „Viva Fidel!“ kričia všetci navôkol, keď okolo prejde Lada s jeho popolom. Decentná rozlúčka iba s niekoľkými vozidlami. Ak by takto mala vyzerať posledná cesta Kim Čong Una, zrejme by radšej vopred popravil všetkých jej potenciálnych organizátorov. Kube to však pristane. Fidel si na ceremónie nikdy príliš nepotrpel a už hromadné zbohom na Námestí revolúcie bolo na jeho filozofiu posledných rokov viac ako postačujúce.
Sprievod s urnou odišiel a miestni sa vracajú do práce. Náš domáci tvrdil, že mali povinnú účasť, ale kto vie… až toľko ľudí tam zďaleka nebolo.
Fidela medzičasom pochovali, štátny smútok sa skončil, hudba hrá na každom rohu a rum znova tečie potokom. Kuba je opäť Kuba! Alebo ňou už nikdy celkom nebude???
