Kultúra učí odpovede na otázky, ktoré ešte len;

Kultúra učí odpovede na otázky, ktoré ešte len prídu.

Môj frajer má v skrini okolo dvestotridsať kníh. Píše rozprávky pre deti aj všeličo iné, ale nebudem to písať nahlas,

nie preto, že by som sa bála, že niečo zarieknem. Mnohokrát máme v paži, či čosi zariekneme, čo je to zarieknutie? Keď sa zľakneme čohosi, čo sa môže nepodariť? Mnohokrát máme v paži, či čosi zariekneme, klopeme na drevo, lebo sme povedali niečo, čo malo byť vyrieknuté iba dotyčnou osobou. Neprináležalo nám to vyrieknuť. Klopeme na drevo, aby sme to negovali, lebo jazyk bol rýchlejší ako myšlienky.

Mama vravela, že keď bola mladá, vždy pred spaním si čosi, čo sa môže potencionálne stať, predstavovala, o čomsi snívala. A ja, že prečo ten minulý čas?

– Lebo už sme starí, lebo kruh sa uzavrel, lebo mám vrásky medzi očami.

Dobre.

No, a ten môj frajer všetko; vzdelanie, znalosť, učenosť, pochopenie, poznanie, informácia, prekladá podľa kontextu do angličtiny ako ,,culture“, kálčr, kultúra. Veľmi dlho to takto opakoval, nadobudla som pocit, že kultúra už fakt nikdy viac pre mňa nebude Lunetic v kultúrnom dome, ani Hlas Kysúc, ale že myslí nejakú osobnú knižnicu s neurčitým počtom informácií v skrini nášho vnútra.

Ja mám veľa snov. Neviem, prečo sa rodičia snažia presvedčiť deti, že všetko raz bude tak, ako to mali oni, že raz pred spaním si prestaneš snívať, že sa prestanú diať veci. Neviem. Ale ja mám taký sen, že raz odšoférujem po Ríme auto s automatickou prevodovkou, a to jednou rukou. Potom frajerovi zložím z tej skrine dvere a obaja sa budeme tešiť, že máme knižnicu.

Raz som sa zaľúbila do chlapca, už bol vtedy muž, čo mal rád Ryszarda Kapuścińskeho. Kúpila som mu jeho knihu. Impérium. Tiborovi ostávali v tom čase tri mesiace. Ten muž ovplyvnil moju vlastnú kultúru; a to nie iba tým, že odvtedy tancujem na The Cat Empire, ale keď sa spomenie Kapuściński, keď ho začal Absynt vydávať, moje srdce pookrialo. Pookrialo, lebo si spomenulo na niečo, čo pred časom nepoznalo. Kultúra spája vzdialené body.

Kdesi som našla definíciu, že kultúra je to, čo robí ľudí lepšími. Od nej krajšiu som našla iba na na výstave Róberta Makara, tá zovšeobecnila všetky moje dovtedajšie pocity: ,,Kultúra učí odpovede na otázky, ktoré ešte len prídu.“

Aj dotyk smrti, aj stratené sny sa môžu stať súčasťou našej osobnej kultúry. A vo svete kultúry sa zapíšu na tú plusovú stranu, aj keď sú to hlboko tmavé skúsenosti. Keď Tibor zomrel, niekoľko ľudí nezaváhalo a pripravilo memoriál, na ktorom hrali cévecečkárski basketbalisti proti amatérom, a potom všetci spolu mlčali a ronili slzy cez minútu ticha. Tento rok sme basketbal odohrali už štvrtý raz, aj keď niektorí z nás ho prestáli a presedeli, náhodne hodiac tri trojky.

Vo mne je to celé takto: kultúra je spôsob budovania našej osobnosti, neexistuje pre ňu márnenie časom. Je to impulz, reakcia, ktorú si necháme prejsť vnútrom, a tým si ju už necháme. Kultúra sú usadeniny, ktoré sa v nás udomácnia a na nich, udomácnených, skrotených, zas vieme stavať nové myšlienky. Môžeme stavať nové, lebo už nemusíme rozmýšľať nad tými, ktoré sa stali našou neoddeliteľnou súčasťou kedysi v minulosti. Veľa mojich kamošov z mladíckych čias nepozná Kapuścińskeho, nevie, ani len čo robím. Cez to všetko budujú moju kultúru a to najmä 15. júla, keď v mene jedného z nás urobia memoriál. Lebo tým pôsobia ako miestne Ľudmily Kolesárové. Lebo urobia guláš, kedy sa všetci polu najeme, lebo tým stavajú mosty, lebo spájajú vzdialené body.

Chcem mať vrásky a nechcem byť stará na snívanie.

Dávno som ťa nevidel;

tak len v mysli ďalej hľadím.

Tibor bol náš kamarát, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi na rakovinu.