Kvalitný rock´n´roll v roku 2017 – vybrané exempláre

Najskôr odbavíme položku staršieho dáta, ktorá je ale mojím objavom roka a nedá mi nepodeliť sa:

ALGOR – Hierofánia (2013)

Aktuálne najlepší a najkrajší (ehm) black metal, s akým sa v našej sranda republike môžete stretnúť. Čierna divočina je tu len pascou na nepozorného poslucháča – ak si to aspoň raz pozorne vypočujete, zistíte, že nahrávka je inštrumentálne veľmi pestrá a v rozpore s „étosom“ žánru predovšetkým prekvapujúco melodická a progresívne ladená. Iste, typických blackových „sypačiek“ sa tu nájde dosť. Väčšinou však zistíte, že dvojica z Nového Mesta nad Váhom sa vyhla tomu, aby na nich stála skladba ako taká. Myriáda „nemetalových“ zvukov, ruchov, úžasne odťažité, chladné a mystické klávesové linky; mimožánrové odbočky, šikany a meandre. K tomu duch rumunského religionistu Mirceu Elliadeho, prítomný už v názve diela a presakujúci do textov jeho jednotlivých súčastí. To je už len príjemný bonus. V prvom rade totiž počúvame vyzretý špičkový black metal svetových parametrov, z akého môže aj zmŕtvychvstalý Cisár smelo zblednúť závisťou.

A teraz už k tohtoročnej žatve, bez poradia, nelámal som si hlavu ani s abecedou:

SÓLSTAFIR – Berdreyminn

Z emočného hľadiska snáď najvypätejšia nahrávka SÓLSTAFIR. Vyšla však na jar a v rozpore s týmto faktom je náladovo situovaná skôr do tých menej komfortnejších ročných období. A tak sa stane, že pomyselná spermia prenikne do vajíčka až vtedy, keď sú podmienky najvhodnejšie – v tomto prípade o pol roka. Na to, aké sú skladby dlhé, hrajú SÓLSTAFIR až zúfalo jednoducho a možno je to naozaj z núdze cnosť. Ale emócie, ktoré tryskajú napríklad z balady „Dýrafjörður“, či kontemplatívnosť „Bláfjall“ to mierou vrchovatou vynahradia. Zvláštne smutný rock´n´roll z Islandu, príťažlivo sa rozliehajúci v priestore, na ktorom je jeho geografický pôvod doslova hmatateľný. Chladné a sychravé, no srdečné a povznášajúce.

LVMEN – Mitgefangen, Mitgehangen

Starnúce kapely zvyknú plynutím času „vymäknúť“ – to nie je urážka od nevybúreného metloša, to je fakt. Je prirodzené s pribúdajúcimi vráskami sa upokojiť, býva to znamením, že ste v živote zmierení s mnohým. Toto je presne to, čo sa Pražákom nestalo. Po 9 rokoch sa prebudili a nahrali svoj najtvrdší album. Štyri nové skladby ponúkajú fúziu bahnitého sludge a energického post-hardcoreu, klasicky „Lvmenovsky“ podfarbenú hĺbavým vyznením a výsekmi z insiderských filmov, ktoré dávajú dielu zvieravú atmosféru. Pred každú štrbinku vypĺňajúcim apokalyptickým zvukom gitarových štrkopieskov niet úniku, je to všade. Osobitne je potom zážitkom záverečná, piata trýzeň – jedna z najstarších skladieb bola znovu nahraná, opatrená modernejším zvukom a produkciou – výsledok je brutálny a pre myseľ očistný. Vcelku drsný, avšak neskutočne kontemplatívny zážitok s cinematickým podfarbením, z ktorého sa ježia chlpy – zvlášť v koncertnej podobe vám to garantujem. Nenechajte si Pražákov s dvoma bicími súpravami ujsť v Trenčíne, Bratislave alebo Košiciach 23.-25. januára 2018.

GRAINED – Tunes From The Void

Na znásilňovanie strún vyludzovaním nie príliš prirodzených a lahodiacich zvukov sú majstri predovšetkým Američania, top stoner-metalová nahrávka tohto roku však vzišla od Bratwurstov. Ohromne energická záležitosť s našlapanou rytmikou, navyše nečakane spevná a dokonca vcelku melodická. Šmakulózne ohavne skreslené gitary a vlčí vokál sú to, čo máme radi. Pripomínajú nám, kto sme a kam patríme – do zapľuvaných klubov, kde sa krája dym a čapuje hnusné pivo. To už až tak radi nemáme, ale pri takejto animálnej jazde to podvedome vytesníme ako nepodstatnú podružnosť. Hoďte na seba vyblednutú deravú károvanú košeľu a choďte si zaskákať.

STEVEN WILSON – To The Bone

https://www.youtube.com/watch?v=Vwod8MkX83E

Britská progresívna ikona má dnes zjavne chuť na niečo menej „kľukaté“ – formálne aj ideovo, keďže sám priznáva, že v „To The Bone“ nemusíme tentokrát hľadať žiadny koncept. Jednotiaci prvok by som však predsalen videl v tom, ako Wilson v textoch skladieb cieli na súčasné pálčivé témy, či už terorizmus („People Who Eat Darkness“, „Detonation“) strata zmyslu života („Pariah“), ktorá sa snáď už stáva civilizačnou chorobou, podvedomá potreba vlastniť milovanú osobu („Song Of I“), jednoducho témy, o ktorých je dobré hovoriť, napr. takouto neskrývane chytľavou formou. Album je tak výrazne pesničkovejší, než jeho predošlé práce.

Nedávno zosnulý Marián Varga si údajne kedysi sľúbil, že svoj dar nikdy nezneužije na oblbovanie ľudí plytkými útokmi na prvú signálnu. Možno absurdné premostenie, chcem tým len povedať, že Wilsonovi sa to stále darí tiež. Stále dokáže za čoraz menej komplikovaný závoj skryť námet k zamysleniu, ktorý skladby ešte bezpečne vymršťuje z centrifúgy shiny-happy prefabrikátov.

ČAD – Bastard

ČAD sú krásnym príkladom toho, ako hudobný underground nič neodpúšťa, vytrvalosť sa tu meria na dlhé roky a každý centimeter úspechu si tu musíte odmakať – jediné, na čom tu totiž záleží, je samotný fanúšik. Novinka je hudobne skvelým mixom hardcore, punku a (thrash)metalu. Stále je to muzika konštrukčne banálna. Stále ide predovšetkým o to, aby ste si mali čo pustiť, keď si chcete odpáliť dekel. Textovo však nastal posun – svätojurskí nám trošku potemneli a náhoda chcela, že sa to dá konečne občas počúvať. Skladby ako „Močiar“, „Zlá Burina“ (s úžasnými nosnými riffmi) alebo koncertná morda „Plytký Hrob“ sú toho dôlkazom. Na druhú stranu, také „Metalové Kladivá“ ma zasa vracajú na zem a pripomínajú, že z trápneho sa vlastne časom stalo len polotrápne – vďaka aj za to.

Ako píše spisovateľ Juraj Červenák v komentároch k jednej zo skladieb na youtube: „Kvalitne mi to premiešalo vajcia s očnými bielkami.“

CHELSEA WOLFE – Hiss Spun

„Kolegyňa“ Kusá tu už madam Wolfeovú kdesi spomínala. Navzdory svojim folkovým koreňom, Chelsea sa minule začala približovať metalovému výrazivu dosť nápadne. Tohtoročným zápisom len potvrdzuje svoje chúťky a aktuálnu slabosť pre svet skreslených gitár a všadeprítomných disharmónií, pričom túto obsesiu efektne premiešava s vlastnou hudobnou minulosťou . Svojím spôsobom skľučujúca nahrávka, s ktorou sa zavriete v izbe, keď celý svet nechcete ani vidieť. Sychravá, ťaživo melancholická záležitosť. Svojrázna pani z Kalifornie dáva do obehu ďalšiu kolekciu konštrukčne jednoduchých, zato silne atmosferických, sugestívnych, na kalné dno duše potápajúcich sa žalmov. „Hiss Spun“ opäť prináša materiál, ktorý svojou komplexnosťou a neprístupnosťou zabaví nadšeného poslucháča na dlhší čas. Zabuchnúť za sebou dvere v miestnosti s čalúnenými stenami je zrazu také jednoduché!

ENSLAVED – E

Enslaved sú dušou škandinávskej hudobnej scény. Ak chcete človeku, ktorý nikdy nebol na severe, priblížiť tamojšiu atmosféru, ale aj krásy prírody, pustíte mu Zotročených. Najmä v ich aktuálnej „artovej“ polohe. Niežeby to stále nebola nálož hodná ich mena. Nóri sú spolutvorcami niekdajšej tzv. druhej vlny nórskeho black metalu a pomáhali vytvárať povedomie o severe Európy ako bašte extrémnej gitarovej muziky. Expresívne prvky si tak v hudbe Nórov vždy nájdu svoje miesto – minimálne ako historické artefakty niekdajšej mladíckej nespútanosti. Ako machom zarastené, storočia staré runy futharku, vytesané do skaly. Dnes sa ale predovšetkým kreslia symetrické linky a maľujú ornamenty. Koho nudí pidlikanie súčasných Opeth, nepokryte ťažiacich z hudby 70´s, na opačnom pobreží v Bergene nájde dôstojnú náhradu. Progresívne, tvrdé a majestátne. Súčasne však krehké a lyrické dielo.

ULVER – The Assassination Of Julius Caesar

V Osle nám zase raz ukázali, že sa hodlajú vyhnúť akejkoľvek nálepke. „Vlci“ už boli všeličím a prešli pozoruhodnú cestu naprieč rôznymi, viac či menej obskúrnymi žánrami. Dnes znejú tak, ako by mohli znieť DEPECHE MODE, keby boli z Nórska. ULVER vracajú slovu „pop“ dôstojnosť. Silné melódie, zľahka tajomná atmosféra, úžasný Garmov spev (ako keby si ULVER po tých rokoch konečne všimli, že Garm vie spievať a „zneužívajú“ to). Dielo pritom úspešne vzdoruje pokušeniu hrať na prvú signálnu sústavu a nechce sa páčiť okamžite. Škrupinka ale nie je ani príliš hrubá a keď povolí, cesty späť už niet. Ja som vás varoval.