BLOG
Jozef Sliacky
Jozef Sliacky
1 001

Ľadová zem s horúcim srdcom a šťastnými ľuďmi

Island. Pozoruhodný ostrov stratený v rozbúrených vlnách Atlantiku a Grónskeho mora medzi Európou a Amerikou. V sobotu si jeho obyvatelia pripomenuli 73. výročie vyhlásenie nezávislosti. Ľudia obývajúci vulkanický a ľadový ostrov patria dnes medzi najšťastnejších na svete. Práve počas štátneho sviatku navštívila Island slovenská vládna delegácia na čele s premiérom Robertom Ficom. V rámci nej vysvätili drevený kostolík, ktorý vyrobili hriňovskí majstri z dreva Poľany.

17. jún je jedným z 15 štátnych sviatkov na Islande. Okrem Vianoc, Nového roka, Zjavenia - Epifánie (v deň našich Troch kráľov) a Prvého mája ako Sviatku práce nájdeme v islandskom kalendári aj Deň manželov (19. januára), Deň žien (18. februára), Deň matiek (13. mája), Deň námorníkov (3. júna), Deň remeselníkov (v prvý augustový pondelok), Deň islandčiny (16. novembra), Deň vzniku vlády (1. decembra) a štátnym sviatkom je aj posledný deň v roku - Silvester.

Prví osadníci prišli v 9. stor.

Na rozlohe 103 125 km², čo je viac ako dvojnásobok Slovenska, žije len niečo vyše 330 000 ľudí, z nich takmer dve tretiny bývajú v hlavnom meste Reykjavik a v jeho aglomerácii. Nízkej ľudnatosti sa nemôžeme čudovať. Príroda je tu síce malebná a pozoruhodná, ale prežiť v nej je pre človeka náročné. Dodnes živé sopky, rozsiahle ľadovce, kamenné pláne, na ktorých v skromnej vrstvičke pôdy rastie len tráva - to nie je nič pre mäkkého človeka. Islanďania sú však tvrdí, milujú svoj ostrov, dokážu využiť každý fliačik pôdy a aj energiu, ktorá vyviera z horúceho srdca ostrova.

Hoci sa našli na Islande rímske mince z 3. stor., pravdepodobne ich so sebou priniesli až prví osadníci v 8. a 9. stor. Po írskych mníchoch, ktorí sa sem mohli utiahnuť ako pustovníci, nie je žiadna hmotná pamiatka, len zmienka v knihe Íslendingabók z 12. stor. Prvých Vikingov zahnalo k ostrovu proti ich vôli rozbúrené more. Niektorí boli nútení prezimovať. Tak sa to pritrafilo aj mužom vedeným Flókim Vilgertharsonom, prezývaným Havran. Práve on údajne dal ostrovu meno Ľadová zem. Ako prvý osadník sa spomína Ingólfur Arnarson, ktorého rodina sa usadila okolo rokov 872 - 874 na mieste dnešného Reykjavíku. Osídlenie v druhej polovici 9. stor. potvrdili aj archeologické nálezy.

 

Najstarší európsky parlament

 

Nová zem prilákala ďalších osadníkov zo Škandinávie, ktorí si so sebou privážali ako sluhov alebo otrokov írskych a škótskych Keltov. Pribúdali osady, ktoré spravovali snemy - thingy. Okolo roku 930 vznikol Althing, ktorý je pravdepodobne najstarším parlamentom v Európe. V uvedenom roku sa stretli náčelníci dedín na lúke Thingvellir a na rovnakom mieste sa stretávali až do roku 1798. Nie náhodou. Lúka má výbornú prirodzenú akustiku vďaka sopečnej pukline Almannagjá. Dnes je súčasťou národného parku Thingvellir s rozlohou 92 km2, ktorý je zapísaný  v Zozname svetových prírodných pamiatok UNESCO.

 

Althing sa postavil na odpor kresťanstvu, ktoré na ostrove tvrdo presadzovali misionári vyslaní nórskym kráľ Olafom I. Trygvessonom. Dal pochytať Islanďanov, ktorí boli v Nórsku, a hrozil ich popravou, ak ostrovania neprijmú kresťanstvo. Zasadnutie Althingu v roku 1000 bolo preto veľmi búrlivé. Keď neďaleko ožila jedna z početných sopiek, využili to zástancovia starých božstiev, považujúc to za prejav ich hnevu. Napokon Althing schválil kompromis: Islanďania sa dali pokrstiť, ale vo svojom súkromí mohli uctievať aj pôvodných bohov.

 

V 16. stor. sa väčšina obyvateľstva priklonila k luteránskemu smeru kresťanstva, ku ktorému sa dnes hlási asi 74 % Islanďanov. Asi pol percenta sa hlási k hnutiu ásatrú, ktorého členovia sa vracajú k predkresťanským tradíciám a božstvám. Na Islande bolo štátom uznané v roku 1973, neskôr aj v Nórsku, Dánsku a Švédsku.

 

Stáročia pod nórskou a dánskou korunou

 

V 13. stor. došlo k boju medzi štyrmi najmocnejšími rodmi, ktorý vyvrcholil v roku 1241, keď Gissur Torvaldson zavraždil svojho svokra Snorriho Sturlunsona, autora početných ság a zakladateľa islandskej literárnej spisby. Oslabený ostrov sa dostal pod nórsku korunu a s ňou bol v roku 1397 začlenený do Dánskeho kráľovstva.

 

Trvalo viac ako šesť storočí, kým Island v roku 1874 získal autonómny štatút. Rok na to vybuchla sopka Askja a pred hroziacim hladomorom sa asi pätina obyvateľstva vysťahovala do Kanady a USA. V roku 1918 sa 90 % obyvateľov vyslovilo pre plnú autonómiu a od 1. decembra 1918 spájala Island s Dánskom už len najvyššia hlava štátu - dánsky kráľ. Platnosť zmluvy o personálnej únii vypršala v roku 1940. Počítalo sa v nej, že ak do troch rokov nedôjde k jej revízii, môže byť jednostranne vypovedaná.

 

17. júna 1944 sa stal Island samostatnou republikou

 

V tom čase malo Dánsko a vôbec celá Európa iné starosti. Nemecká armáda sa vydala na pochod a medzi okupované krajiny sa zaradil aj nemecký sused Dánsko. Island sa rozhodol pre neutralitu, odmietol britskú ochranu, na čo Briti zareagovali bleskovou operáciou Fork a 10. mája 1940 ostrov vojensky obsadili. O rok neskôr obranu Islandu prevzali vtedy ešte neutrálne Spojené štáty americké s tým, že po skončení vojny Island americkí vojaci opustia. Okolo 47 000 amerických vojakov pôsobilo najmä na radarových staniciach a na letisku pri meste Keflavík.

 

V roku 1944 vyhlásil Althing referendum, ktorého sa zúčastnilo až 98 % voličov, z nich 97 % súhlasilo so zrušením únie a 95 % bolo za vyhlásenie republiky. Tou sa stal Island 17. júna 1944. Po vojne odišli z ostrova všetky vojská, no USA sa podarilo kúpiť letisko v Keflavíku a v roku 1951 na ňom pristálo prvých 15 lietadiel s americkými vojakmi v rámci dohody o obrane. To už bol Island členom NATO.

 

Dlhoročné spojenie s Dánskom sa odráža v školstve. Aj dnešné islandské deti sa v škole učia okrem materčiny a angličtiny aj dánčinu.

 

Kríza vyhnala Islanďanov do ulíc

 

Island sa dostal na prvé stránky novín v rokoch 2008 - 2009. Napriek varovaniam skúsených ekonómov tri najväčšie islandské banky expandovali do zahraničia a s veľkým rizikom rozpožičali podľa rôznych informácií 61 až 120 miliárd dolárov, čo je asi päť- až desaťnásobok islandského HDP. Po počiatočnom úspechu, ktorý sa odrazil aj na zvýšení životnej úrovne, sa v roku 2007 prevalila na Island vlna americkej hypotekárnej krízy a prudkým znížením kurzu islandskej koruny banky neboli schopné plniť svoje záväzky. Mnoho ľudí prišlo o celoživotné úspory, trojnásobne vzrástla nezamestnanosť a celý štát sa ocitol na pokraji bankrotu. Obyvatelia zareagovali demonštráciami, ktoré viedli k pádu vlády a k predčasným voľbám. Nová ľavicová vláda pod tlakom protestujúcich občanov vypísala referendum, v ktorom 93 % voličov odmietlo splácať dlhy bánk zo štátnej kasy, banky znárodnila a za účastí všetkých občanov vypracovala novú ústavu. Štátny kolaps odvrátila pomoc Medzinárodného menového fondu, škandinávskych krajín a Japonska. Jednanie s Ruskom o 4-miliardovej europôžičke sa nepodarilo dotiahnuť do úspešného konca. Island videl perspektívu v členstve v Európskej únii, 16. júna 2009 poslal prihlášku, v roku 2015 ju však stiahol a prístupové rokovania sa zastavili. Dôvodom je predovšetkým fakt, že členstvo v únii by ohrozilo islandský rybolov, ktorý má v ekonomike krajiny prioritný význam.

 

Sopky nespia

 

Island je turisticky príťažlivou krajinou. Je najvýraznejším výčnelkom Stredoatlantického hrebeňa, ktorý ho pod hladinou oceána spája s Azorami, Bermudami i drobnými ostrovmi ako je Jan Mayen na severe alebo Ascencion, Tristan da Cunha a ďalšie fliačky zeme stratené v šíravách južného Atlantiku. Povrch Islandu  sa zdvíha od brehov oceánov až do 2 119 m n. m. v hore Hvannadalshnúkur, ktorá je obklopená ľadovcom Vatnajökull.

 

Ako krajina tesne pod severným polárnym kruhom má oceánske podnebie zmierňované teplým Golfským prúdom, no v podzemí ostrova to vrie a horúca láva a erupcie vulkánov patria k bežným prírodným javom.

 

Najznámejšou islandskou sopkou je Hekla (1 491 m n. m.), ktorá sa zrodila asi pred 7 000 rokmi a veľakrát pokropila krajinu balvanmi a popolom a zaliala ju riekami horúcej lávy. Prví osadníci v nej videli Bránu do pekla. Celkovo bolo zaznamenaných asi 18 erupcií, posledné boli síce slabšie, ale keďže ide o peklo, treba brať vážne varovanie, že čert nikdy nespí.

 

Za „kráľovnú islandských hôr“ považujú Herthubreith (1 682 m), ktorú pre jej tvar prirovnávajú k hrncu alebo torte. Sopka Askja (1 510 m) sa prebudila 29. marca 1875 takou silou, že mnohí Islanďania zvolili útek z ostrova pred mrakmi sopečného popola a plynov. Na čiernej kamennej pláni pod ňou v roku 1965 trénovali americkí astronauti, pripravujúci sa na let na Mesiac.

 

V roku 1973 museli evakuovať obyvateľov ostrova Heimaney pred explóziami vulkánu. Za 5 mesiacov vyrástol 250 m vysoký vrch, ktorý nazvali Ohňovým. Neskôr ho premenovali na Kostolný vrch - Kirkjufell, keďže erupcia sa začala v blízkosti prvého kresťanského kostola na ostrove. Láva stekala do morských vĺn a hrozila, že zničí prístav, čo by bola pre miestnych rybárov veľká strata. Profesor fyziky Thornbjörn Sigurgeirsson zavolal na pomoc hasičov, ktorí lávu schladili chrlením okolo 900 litrov studenej morskej vody za sekundu. Pokus sa vydaril. Erupcia síce zničila okolo 1 200 domov a jednu továreň na spracovanie rýb, ale prístav bol zachránený a na ostrov sa opäť mohol vrátiť život.

 

700-tisícročný stratovulkán Snæfellsjökull je dominantou rovnomenného národného parku. Zaujal románopisca Julesa Verna pri tvorbe románu Cesta do stredu Zeme.

Bola sopka Laki príčinou francúzskej revolúcie?

 

Sopka Laki, súčasť vulkanického radu Lakagígar v národnom parku Skaftafell, dosahuje síce len 828 m n. m., ale správy o jej aktivite pochádzajú už z čias príchodu prvých osadníkov. K rozsiahlej erupcii došlo vo svätodušnú nedeľu 8. júna 1783. Láva vytekala asi zo 130 kráterov a z trhlín a pokryla územie s rozlohou 565 km2, ktoré dodnes volajú Ohňovým poľom. Pod lávou je pochovaných 14 roľníckych usadlostí a dva kostoly.

 

Enormné bolo najmä vypúšťanie sopečných plynov z kráterov Laki. Odhaduje sa, že do ovzdušia sa ich vtedy dostalo okolo 400 - 500 miliónov ton, najmä oxidu siričitého, fluóru a aerosolí kyseliny sírovej, takže dážď o dva dni neskôr, 10. júna, nepriniesol vodu, ale kvapky zriedenej kyseliny. Hubili rastlinstvo i živočíšstvo, na telách čerstvo ostrihaných oviec vypaľovali smrteľné rany. „Zhubné účinky ohňa spôsobili smrť a skazu koňom, ovciam a dobytku,“ zapísal si do rodinnej kroniky Jón Steingrínsson, ktorý mal farmu južne od vraždiacej sopky. „Kone stratili všetko mäso. Daktorým sa na chrbte zmraštila koža a hrivy a chvosty im celkom zmizli.“

 

Až do jesene bol ostrov zahalený v modrosivej „suchej hmle“, ako tento jav nazval americký vedec Benjamin Franklin, ktorý bol v tom čase v diplomatických službách v Paríži. „Slnečné lúče boli pri prechode hmlou vskutku také slabé, že sústredené do ohniska šošovky by sotva podpálili papier,“ napísal. „Pochopiteľne, letný účinok slnečných lúčov pri zohrievaní zemského povrchu bol veľmi zoslabený. Preto aj pôda rýchlo zamŕzala a preto aj prvý sneh ostal a neroztopil sa.“

 

Nezvyčajná hmla sa objavila už 25. júna nad Moskvou a dostala sa až do Afriky, na Sibír a do Číny. Výbuch Laki mal teda dopad na klímu nielen na Islande, ale aj v Európe. Vo Veľkej Británii spomínajú na to leto ako na „piesočné“. Kyslé dažde zasiahli najmä západnú Európu a Britské ostrovy. Poklesom úrody sa celým kontinentom šíril hladomor, ktorému podľahlo veľa ľudí nielen v Európe, ale i v Egypte. Niektorí historici spájajú erupciu Laki a následky, ktoré spôsobila, predovšetkým hlad, chudobu a choroby, s revolučnými udalosťami vo Francúzsku o šesť rokov neskôr. Zima v Severnej Amerike v rokoch 1783 - 84 bola najdlhšou a najchladnejšou, čo si tamojší obyvatelia pamätajú. Rieka Mississippi zamrzla a po hladine Mexického zálivu plávali ľadové kryhy.

 

Počas osemmesačnej hrôzy, ktorú spôsobila v roku 1783 sopka Laki, zahynulo na Islande okolo 9 500 ľudí, čo bola takmer štvrtina vtedajšej populácie. Dánsky kráľ vtedy dokonca uvažoval s vysídlením všetkého obyvateľstva ostrova. Sopka zahubila asi 80 % oviec, 50 % hovädzieho dobytka a 50 % koní. Väčšinou sa tak stalo pasením. Dobytok zožral trávu so sopečným popolom, ktorý bol kontaminovaný jedovatým fluórom. Toto nebezpečenstvo islandskí farmári dobre poznali. „Nasledujúcu jeseň a zimu ľudia spozorovali na zuboch oviec žltavé a čierne škvrny,“ zaznačil už v roku 1694 do kroniky farmár Oddur Eiríksson, ktorý mal svoje hospodárstvo asi 120 km od sopky Hekla. „Niektoré zvieratá mali dokonca celkom čierne zuby a sem-tam im vypadávali. Z ich ďasien však nanovo vychádzali malé bodkované zúbky, také, ako sú zuby psa. Tam, kde mali škvrny, zuby mäkli. Ľudia si mysleli, že to spôsobil pád piesku z Hekly.“ Podobné skúsenosti mali a majú aj ďalší farmári, a to nielen s ovcami, ale i s koňmi a hovädzím dobytkom.

 

Bolo to len varovanie?

 

V roku 2010 vzbudila celosvetovú pozornosť aktivita sopky s jazykolomným názvom Eyjafjallajökull (1 666 m n. m.), ktorý sa zvykne skracovať na Eyjafjöll. V 1000-ročnej histórii ostrova to bolo len jej tretie prebudenie. Upozorňovali naň drobné otrasy už pred Vianocami 2009. Otrasov pribúdalo a 26. februára 2010 Islandský meteorologický ústav vydal dôrazné varovanie. Po dvoch marcových výbuchoch explodovala sopka Eyjafjöll tretí raz 14. apríla a spôsobila problémy leteckej doprave na veľkej časti Európy a na diaľkových letoch cez Atlantik.

Vulkanológovia varujú, že na Islande môže dôjsť k väčšej explózii, pričom podozrievajú najmä sopku Katla v susedstve predošlej. Čnie z ľadovca Mýrdalsjökull do výšky 1 512 m n. m. Od čias, čo sa na Islande usadili prví ľudia, zaznamenali okolo 20 jej výbuchov. Naposledy sa tak udialo v roku 1918. Že by po storočí znova vystrašila Islanďanov? A nielen ich.

 

Ďalšou podozrivou je Bárdarbunga (2 009 m n. m.), ktorá drieme od roku 1910. Pri jej explózii v roku 1477 vyvrhla údajne toľko lávy, koľko nezaznamenali na zemeguli za posledných 10 000 rokov. V jej okolí sa často trasie Zem, čo odborníci väčšinou považujú za dozvuky erupcií blízkej sopky Gjalp z roku 1996, no geofyzik Pall Einarsson z islandskej univerzity sa vyjadril, že je „dôvod k starostiam“. Nebezpečenstvo je však ťažké predpovedať. „Je to najaktívnejšia časť Zeme,“ povedal P. Einarsson v rozhovore s britskými novinármi v roku 2011. „Niet pochýb o tom, že láva pomaly stúpa hore a seizmická aktivita v posledných dňoch je toho jasným dôkazom. Potrebovali by sme lepšie prístroje, pretože teraz nemôžeme určiť hĺbku otrasov. Je to totiž uprostred krajiny, ktorá je z veľkej časti pokrytá ľadovcom Vatnajökull.“

 

Najmladší ostrov sveta

 

Sopky kraj menia, väčšinou ju ničia, alebo jej dávajú novú tvár, ale dajú aj vzniknúť novým pevninám. Tak sa v roku 1963 - 1967 narodil 32 km od južného brehu Islandu najmladší ostrov sveta Surtsey. Meno dostal po obrovi Surtovi, ktorý bol v severskej mytológii bohom ohňa.

 

Ráno 14. novembra 1963 kuchár na rybárskej lodi Ísleifur II zbadal dym stúpajúci z mora. Kapitán si myslel, že ide o horiacu loď a chcel jej námorníkov zachrániť. Explózia a mrak prachu a dymu ho rýchlo vyviedli z omylu. Otrasy zeme zaznamenali už skôr, no sopka sa zatiaľ skrývala pod hladinou oceánu. Postupne sa vynorila a po stíchnutí erupcií 5. júna 1967 sa vynorila ako ostrov s rozlohou 2,7 km². Za polstoročie veterná a vodná erózia z neho odhryzli zhruba polovicu a z pôvodnej výšky 171 m ubrali asi 17 m. Ostrovček stráca každý rok okolo 10 000 m2, ale vedci predpokladajú, že sily erózie ochabnú po spevnení sopečného materiálu na tufy a aglomeráty.

Traja francúzski novinári z časopisu Paris Match na Mikuláša 6. decembra 1963 vystúpili na horúci ostrov, no po 15 minútach ich silná explózia vyhnala. Zo žartu vyhlásili nad novým ostrovom francúzsku zvrchovanosť. Islandská vláda promptne zareagovala a keďže ostrov sa narodil vo výsostných vodách Islandu, prehlásila ho za svoj majetok.

 

Nad hladinu sa dostal 28. mája 1965 aj ostrovček Syrtlingur. Dosiahol rozlohu 0,15 km2, no za 5 mesiacov ho zlikvidovala vodná erózia. Začiatkom decembra 1965 sa asi 900 m od Surtseya objavili skaly nazvané Jólnir. Za 9 mesiacov vyrástli do 70 m a do rozlohy 0,3 km2. Nová sopečná aktivita v auguste 1966 tento miniostrov rozbila a erózia ho úplne zničila.

 

Hoci sopečná aktivita na ostrovčeku Surtsey pohasla, v hĺbke dvoch metrov by sme našli vriacu vodu. Je živým prírodným laboratóriom, rezerváciou, zapísanou v roku 1983 do Zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. Vedecké tímy, ktoré sa na ostrov vyberú, musia postupovať veľmi opatrne, aby na novú zem nezaniesli zárodky mikroorganizmov alebo semená rastlín. Ich potrebám slúži chatka s prístavnou plochou pre helikoptéry. Turisti môžu vidieť Surtsey len z výletnej lode alebo počas vyhliadkového letu.

Už v roku 1967 našli na ostrove prvé machy a o tri roky neskôr prvé lišajníky. Semená vyšších rastlín sa tam dostali najmä prostredníctvom vtáčieho trusu a postupne dobýjali ostrov. Botanici tu našli okolo 70 druhov rastlín, ale asi len polovici z nich sa podarilo udržať sa natrvalo. K prežitiu im pomohli opäť vodné vtáky (dodnes asi 12 druhov), ktoré tu našli vhodné miesto pre svojej hniezdne kolónie a výrazne hnoja skaly, na ktorých sa vytvára vrstvička pôdy. S hniezdnym materiálom prinášajú z hlavného ostrova ďalšie druhy rastlín. V roku 1998 našli na Surtsey prvú drevinu, kríček vŕby Salix phylicifolia. Nie všetci ľudia, ktorí sa dostali na ostrov, rešpektovali všetky zákazy. Ale dá sa to pochopiť, keď im biologická potreba nedovolí váhať. Takýmto spôsobom sa zrejme dostali na ostrov paradajky.

 

V severnej časti ostrova sa vytvorila pláž, na ktorú našli cestu tulene. Ich prvú kolóniu zaznamenali v roku 1983. Za nimi sa v blízkych vodách objavili ich predátori - dravé kosatky. Podmorský ekosystém pri brehoch Surtsey sa vyvíja podobne ako pri islandských brehoch. Vyše 100 druhov rias umožňuje prežiť spoločenstvám rýb, krabov a iných živočíchov. Najmä vetrom boli na ostrovček zanesené rôzne druhy hmyzu. Prvýkrát ho pozorovali už v roku 1964. V roku 1993 našli na Surtsey prvú dážďovku a o päť rokov neskôr prvého slimáka. Predpokladá sa, že ich priniesli vtáky z blízkeho ostrova Heimaey.

 

Ľadovce, divé rieky, vodopády, jazerá...

 

Názov Island nás zvádza k domnienke, že ide o anglické slovo označujúce ostrov. V skutočnosti ide o „Ľadovú zem“, ako ho nazvali prví osadníci. Ľadovce vedľa sopiek patria medzi najväčšie pozoruhodnosti Islandu. Pokrývajú asi 11 % rozlohy ostrova, najväčší je ľadovec Vatnajökull okolo najvyššej hory ostrova Hvannadalshnjúkur. V roku 1904 pokrýval 8 538 km2, dnes zaberá asi 8 100 km2, má hrúbku 600 - 1 000 m a je súčasťou rovnomenného národného parku s rozlohou 12 000 km².

 

Sopky sa nachádzajú aj pod ľadovcami. Ak sa cez ne dostane láva na povrch, môže vytvoriť nevšedné útvary, ale aj spôsobiť katastrofálne povodne, ako pred 20 rokmi, keď sa vody z roztopeného ľadovca valili dolinou rieky Jökulsá á Fjöllum.

 

Miestami rieky pretekajú cez zlomy v malebných vodopádoch, ako je Dettifoss (prietokom 200 - 500 m3 za sekundu je považovaný za najmohutnejší vodopád v Európe, široký je 100 m a vysoký 44 m), Skógafoss (vysoký 60 m a široký 25 m) alebo Gullfoss (na hornom toku rieky Hvítá padá v dvoch stupňoch - prvý má 11, druhý 22 m - a vody z neho sa rútia do 2,5 km dlhého kaňonu. Koncom 19. stor. hrozilo, že sa vodopád stane obeťou investorov, ktorí chceli jeho silu využiť v hydroelektrárni. Proti sa postavila turistická sprievodkyňa Sigríthur Tómasdóttir a za pomoci zdatného právnika dosiahla, že sa Gullfoss stal majetkom islandského ľudu). Najvyššie islandské vodopády sú Háifoss (122 m) a Glymur (198 m).

Krajinu spestruje množstvo jazier, ktoré vznikli pôsobením ľadovcov (napr. jazero Lagarfljót), tektonickými poklesmi (Thingvallavatn), v kráteroch sopiek (Vití, v preklade Peklo, v kráteri sopky Askja) alebo zahradením údolia lávovými prúdmi (Mývatn). Z 37 km2 veľkej hladiny Mývatnu čnie asi pol stovky ostrovčekov a jeho voda sa vyznačuje výraznou modrou farbou a vysokou priezračnosťou. V lete je jazero verné svojmu menu - Komárie jazero - ale je aj domovom mnohých druhov vodného vtáctva, ktoré je chránené v prírodnej rezervácii. Rieky a jazerá sú bohaté na pstruhy a lososy.

So sopečnou aktivitou súvisia ďalšie sprievodné javy. Bahenné sopky, solfatary a fumaroly, ktoré sa naďaleko prezrádzajú sírovodíkovým zápachom, sa sústreďujú v oblasti Námaskard pri jazere Mývatn. Pre Island majú veľký ekonomický význam geotermálne vody. Okolo 7 000 prameňov sa využíva na vykurovanie asi 85 % domov, kúpalísk, skleníkov a iných objektov. Prvou takto vykurovanou budovou bola v roku 1930 škola v hlavnom meste Reykjavík. Vody sa často dostávajú na povrch v podobe gejzírov. Toto islandské slovo sa dostalo vari do všetkých jazykov sveta. Stóri geysir (Veľký gejzír) sa spomína už v roku 1294, jeho aktivitu riadia zemetrasenia. V roku 1845 striekala jeho vriaca voda až do 170 m, cez sto metrov sa dostal aj počas série zemetrasení v júni 2000, no potom sa uložil k spánku. Istejší - čo sa týka pravidelnosti - je gejzír Strokkur, ktorý každých 5 - 10 minút chrlí termálnu vodu do 22-metrovej výšky.

Severská flóra a fauna

Najcennejšie územia sú chránené v národných parkoch. Pokusy o zalesnenie narážajú na islandské podnebie, ktoré dovolí rásť len trpasličím vŕbam, brezám, jarabinám a borievkam a rôznym druhom brusnicovitých a vresovitých polokríkov. Hojné sú lišajníky a ostrice, ktoré zarastajú najmä močiare. V krátkom lete zakvitnú pakosty, zvončeky, endemický druh maku, plesnivec, ale i orchidea Platanthera hyperborea. Z fauny upútajú najmä kolónie vtákov na skalných útesoch, ktoré nachádzajú dostatok potravy vo vodách oceánov. Mníšik vysokozobý (Fratercula arctica) - nazývaný lundi - patrí k obľúbeným pochúťkam. Je stále lovným vtákom, ale podstatne väčším nebezpečenstvom preňho i pre iné vtáky je nadmerné rozmnoženie mačiek, psov a potkanov a znečisťovanie mora, v ktorom nachádzajú potravu. Domáca je tu polárna líška a na kryhách sa na ostrov občas privezie ľadový medveď. V pobrežných vodách plávajú veľryby, ktoré sú veľkou atrakciou pre turistických návštevníkov.

Tundrová vegetácia je potravou pre stáda oviec, krajina je sebestačná v chove dobytka, ošípaných, hydiny, pre rastlinnú výrobu (zemiaky a krmoviny) je vhodné len asi 1 % plochy štátu. Bohatá je produkcia zeleniny a južného ovocia. Samozrejme, nie vo voľnej prírode, ale v obrovských skleníkoch vykurovaných geotermálnymi vodami. Vďaka ním je Island po Španielsku (Kanárskym ostrovoch) druhým najväčším producentom banánov v Európe. Sú kvalitnejšie, ako tie, ktoré k nám prichádzajú v útrobách zaoceánskych lodí, pretože dozrievajú priamo v skleníku.

Termálnou vodou sú napĺňané aj početné bazény a kúpele, ale skôr, ako do nich vstúpime, musíme sa v sprche dôkladne umyť. Vstup do verejných kúpeľov bez predošlého dôkladného sprchovania sa považuje za veľký spoločenský prehrešok.

 

Jazyk, ktorý prežil tisícročie

 

Islanďania sú hrdí na svoj jazyk, ktorý má korene v reči severných Vikingov, za stáročia sa zmenil len minimálne a aj dnes len s nevôľou priberajú do svojej materčiny cudzie výrazy. Z mála „výpožičiek“ môžeme spomenúť banani, kaffi alebo tóbak. Používa sa latinská abeceda s niekoľkými špecifickými písmenami. Gramatikou a výslovnosťou je islandčina pomerne zložitá a cudzinec len ťažko prenikne do jej tajomstiev. Tradičné je tykanie a tvorba priezvisk, ktoré sú tvorené od krstného mena otca, zriedkavo matky, pričom sa k nemu pridáva -dóttir, ak ide o dcéru, alebo -son, ak ide o syna. Telefónne a iné zoznamy nie sú radené podľa priezvisk, ale podľa krstných mien. Island sa stal prvou krajinou na svete, v ktorej 2. júna 2011 uzákonili ako úradnú posunkovú reč pre nepočujúcich.

 

Z islandskej kultúry

 

Podobne ako v iných severských krajinách, aj islandská kultúra a literatúra má korene v stredovekých ságach. Z najstarších vikingských čias, z 10. stor., je známy Egill Skallagrimsson, ktorý bol nielen dravým bojovníkom, ale aj básnikom a znalcom runového písma. Pripisovaných je mu sedem zachovaných básní. Najvýznamnejším stredovekým autorom bol Snorri Sturluson (1179 - 1241), ktorého v boji o politickú moc zavraždil vlastný zať. Patrí k reprezentantom dvorskej, tzv. skaldskej poézie. Svoje básne a piesne zhrnul v zbierke Prozaická Edda, ktorá bola vzorom pre ďalších skaldských básnikov.

 

Za zakladateľa modernej islandskej literatúry sa považuje Matthías Jochumsson (1835 - 1920), autor textu islandskej hymny Lofsöngur, známej aj pod názvom Ó Gud vors lands (Ó, Bože našej zeme), ktorú napísal na oslavu 1000. výročia príchodu prvých osadníkov na ostrov.

 

V minulom storočí sa islandská poézia i próza dostali na svetovú úroveň. Príkladom môže Halldór Laxness (1902 - 1998), ktorého dielo ocenili v roku 1955 Nobelovou cenou, alebo Gunnar Gunnarson (1889 - 1975), ktorý bol v rovnakom roku medzi nominovanými. Zo súčasných autorov je to napríklad 54-ročný Sigurjón Birgir Sigurthsson, píšuci pod pseudonymom Sjón, ktorý sa v námetoch vracia do starých ság, alebo 56-ročný autor detektívok Arnaldur Indrithason. Film Severné blatá, ktorý natočil režisér Baltasar Kormákur podľa jeho rovnomennej knihy, získal Krištáľový glóbus na karlovarskom festivale v roku 2007. Na staré korene nadväzuje aj moderná muzika. Celosvetový ohlas majú piesne speváčok Björk a Emilíany Torrini, ktorá sa preslávila piesňou vo filme Pán prsteňov.

 

Patria k najšťastnejším ľuďom na svete

 

Napriek tomu, že počtom obyvateľov sa Island rovná bežnému európskemu mestu, jeho športovci získali veľké úspechy na medzinárodnej scéne. Tradičným športom je glíma, podobná wrestlingu. Veľkú popularitu si získala hádzaná potom, čo islandskí muži získali strieborné medaily na olympiáde v roku 2008. Futbalisti prekvapili na vlaňajších majstrovstvách Európy, keď vyradili Anglicko, a islandskí hráči nachádzajú uplatnenie v popredných európskych tímoch. Futbal je veľmi zaujímavou športovou aktivitou aj pre islandské ženy a dievčatá.

 

Podľa prieskumov patria Islanďania medzi najšťastnejších ľudí na svete. So svojím životom sú spokojné asi tri štvrtiny obyvateľov, zatiaľ čo svetový priemer je len okolo 53 %. To šťastie pramení v nízkej príjmovej nerovnosti a vo veľkej tolerancii a liberálnosti. Ústava zakazuje šľachtické tituly, rôzne hodnosti a privilégiá a v roku 2011 Althing definoval manželstvo ako zväzok dvoch ľudí bez ohľadu na pohlavie.

 

Slovenská vládna návšteva

 

Práve počas islandského štátneho sviatku navštívila túto ostrovnú krajinu slovenská vládna delegácia vedená premiérom Robertom Ficom, ktorého sprevádzal minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák a minister financií Peter Kažimír. Okrem rokovaní s predstaviteľmi Islandskej republiky bolo v oficiálnom programe aj stretnutie so slovenským kapucínom Dávidom Bartimejom Tencerom, ktorý je v súčasnosti islandským katolíckym biskupom. Pri tejto príležitosti vysvätili vo farnosti Reydarfjördur spravovanej slovenskými kapucínmi drevený kostol, ktorý postavili v Hriňovej z dreva z hôr Poľany. Rímsko-katolícka cirkev je na Islande v úzadí, hlásia sa k nej len necelé 4 % obyvateľov. „Takýto dom alebo kostol nenájdete na Islande ani jeden,“ povedal biskup Tencer, ktorý to vníma ako povzbudenie slovenskej komunity na Islande a dobrú propagáciu Slovenska a zručnosti slovenských remeselníkov. A ktovie? Možno Islanďanom zachutia aj slovenské horalky, ktorých balík daroval premiér islandskému biskupovi.

Foto: Iceland24, Iceland Travel, Tasr

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.

Blogy

|