Láska, taká do dvoch kornútkov

Google si zmenil logo práve v deň, keď som zauvážila, ako dlho už vlastne pozerám na tie isté písmená, na tie základné farby, kde zelené ,l´ narúša postupnosť modrej, červenej a žltej, a ani by som ich nevedela v správne farebnom poradí azda napísať.

A zrazu, virtuálna rúčka mi tieto pozornosti nehodné písmená maže pred očami a ja svoju pozornosť budem môcť nevenovať novému ,l´ a novým ,g´,o´,e´.

Začala som si pripadať dvojako. Rozpoltene Ja, bijúca sa do pŕs za žitie v prítomnú chvíľu, si nevšímam drobnosti pod nosom, ba úplne na špičke nosa. A v súvislosti s asociáciami dvojakosti, obojakosti, mi ušami foneticky preletí zvuk anglicky vyslovených slov ,,into two“ – do dvoch.

,,/:Intu tú:/“ sa v mojej hlave spája ešte s tretím slovom – plurálom slova ,,cornet“. Čiže celý tvar znie: ,,/:Intu tú kornets:/“ Voľný preklad – „do dvoch kornútkov“.

Inšpiroval ma jeden chlapec, hovoril o nepodmienečnej láske. O láske, ktorú ak prežívame,  prežívame ju jednoducho ku každej bytosti, s touto láskou prijímame každú okolnosť, nie iba tie, ktoré nám robia ,,dobre“, ktoré na nás pôsobia ,,blažene“. Nepodmienečná láska znamená súvislosti – zlu porozumieť a nešťastie nahrádzať skúsenosťou.

Ten chalan prirovnal nepodmienečnú lásku k láske matky k dieťaťu. ,,Lebo matka miluje bezhranične svoje dieťa, nech už sa na neho hnevá, nech už je vrahom, nech je bezdomovcom, nech je roky alkoholikom, kus jej srdca mu zakaždým odpúšťa, už v tú chvíľu, ako sa druhá polovica začne hnevať“, napísal on niečo podobné a ja som to z vlastnej skúsenosti doplnila. Samozrejme, tá istá vlastná skúsenosť videla slzavé oči matky, ktorej syn znásilnil jej neplnoletú vnučku a počula jej slová, ktoré nechce vysloviť žiadna mať: ,,V tejto chvíli, teraz cítim, že ho nenávidím. On nie je mojim synom.“

,,One ice cream into two cornets“, pýtal si môj otec jednu zmrzlinu do dvoch kornútkov na jednom gréckom ostrove ešte v čase, keď Gréci boli v našich očiach tuční a usmiati a my sme boli tí chudáci, čo im závideli more. Pointa však bola, že zmrzlinárka nepochopila, že otec chce zmrzlinu rozdeliť, myslela si, že chce kornútok navyše.

A tak tam oco dookola chodil každý deň a dookola sme odchádzali so zmrzlinou v dvoch kornútkoch zastrčených jeden v druhom, ešte aj vtedy, keď otec priviedol nás ako exemplár, že pre tieto dve deti chce tú zmrzlinu podeliť. Vtedy, v tej žalostne trápnej situácii, ktorá sa každý deň opakovala, a práve tým opakovaním sa stávala ešte trápnejšou pre obe strany, som k otcovi cítila ľútosť. Súcit. Trápnosť.

Môj otec je veľmi múdry racionálny človek. Je typ, ktorému veci do hlavy natečú a už odtiaľ nevychádzajú. Pamätá si anglické slová, ktoré sa učil sedem rokov dozadu, pamätá si ich lepšie ako ja a  vždy ma zahanbuje, keď na to dôjde. A ja sa mu nepriznám. Pamätá si dokonca i gymnaziálnu matiku, len mená mojich kamarátok si nepamätá. Vždy mu musím opakovať, ktorá je koho dcéra, ale i to je vlastne jeden zo spôsobov, ako spolu komunikujeme.

S otcom máme veľa trecích plôch, takmer na všetko máme diametrálne odlišné pohľady. On nadáva na rádio pri politickej diskusnej relácii, ja mu vravím, že veci, ktoré ho rozčuľujú, nemá vpúšťať do života. Otcovsky mi prizvukuje šetriť, ja na neho, že vzťah k peniazom si vybuduješ, ak sa o ne prestaneš báť.

Ja; skúšam sa na to pozrieť, či bezpodmienečná láska matky k dieťaťu môže fungovať aj opačne. Či môže dieťa rodiča milovať tak oddane, že dokážeme ignorovať všetko, s čím s nimi nesúhlasíme. Lebo bezpodmienečná láska je základ. Dostaneme ju všetci. No triviálne sa vytráca, kým prídeme na to, že s rodičmi väčšinu života bojujeme. Bojujeme proti ich názorom, nechceme ich vpustiť do života, hanbíme sa za nich, tešíme sa, keď sa odsťahujeme v domnienke, že to znamená oslobodiť sa od nich. Málo si pri tom uvedomujeme, že vyhladenie vzťahov s nimi, s našimi rodičmi, je vlastne úplne základným odrazovým mostíkom pre všetky vzťahy v živote.

Dnes viem, že moje pocity zlosti, hanby, vzdoru sú starostlivo premenené na lásku. Viem to podľa toho, že cítim pokoj, aj keď s otcom nesúhlasím. Aj keď povie, že on by utečencov domov prijať nedokázal a cítim lásku, aj keď sa nezhodneme v oveľa zásadnejších témach dotýkajúcich sa priamo nášho (rodinného) života. A ak sa objavia u mňa nejaké iné zhubné myšlienky, viem, že sú mojim zlyhaním.

Lebo nikto, kto sa svojmu dieťaťu snaží dopriať zmrzlinu si nezaslúži, aby sa deti za neho cítili trápne.

O to viac, ak je to otec, ktorý tam celý čas dôvažne stojí, v základných farbách, na pozadí vášho života, vy ho môžete pýtať o rady a cez to všetko si ho vlastne až tak dostatočne nevšímate;

preto tieto riadky venujem všetkým všedným otcom. A je jedno, či dobrým, zlým, trápnym, lebo Láska nerozdeľuje. Venujem ich aj nám deťom, aby nám nejaká virtuálna rúčka raz nemusela ukázať, ako málo pre nás znamenali veci, ktoré sme mali celý čas tak blízko pod nosom.