Láskou nenazývaj pokrm pre svoju žiadosť. Láska je skôr hladom.

Rozprávaš o národe, ale ako chceš byť hrdý na to, čo si sám nevykonal? A ako by si vôbec mohol niečo splatiť svojim prarodičom? Národ je, samozrejme. Nachádza sa však stále v tebe, je skôr v pozadí tvojich činov, vo všetkom tom, čo robíš. Je to tvoja minulosť až doteraz. Ale môže byť to, čo ťa takto obklopuje zvonka i zvnútra, čo je deň čo deň s tebou, predmetom tvojho konania? Môže byť tvojim cieľom? Tvojim cieľom nech je skôr to, čo bude, nie to, čo bolo. Z vlastnej budúcnosti si poskladaj svoj príbeh.

Ak žiješ národom, žiješ kolektívnym psychizmom. Zliezaš z vysokej jablone, spolu s ostatnými sa krčíš v tráve a čakáš na nebeské znamenia. A keď sa niekomu pred tebou zazdá, že azda videl niečo veľké, vykríkne, a ty to opakuješ po ňom. V dave nikdy nebudeš svoj, patríš len tým všetkým, čo sa krčia. Patríš davu. A od neho nečakaj veľké veci. Nečakaj veľké veci od národa. Si to ty sám, kto môže prísť na niečo veľké, čo môže niečo veľké vykonať. Prezeraj si svet z výšky svojej jablone, a zíď len preto, aby si sa o svoj strom dobre postaral a napokon pozbieral sladké plody. A pamätaj: Ak bude zdravý susedov strom, bude zdravý aj ten tvoj.

Hovoríš o slobode. Vieš, čo o nej píše Spinoza. Že je to konanie činnej bytosti bez vonkajšieho alebo vnútorného nátlaku. Ale ruku na srdce! Kedy naposledy si konal takto? Prečo máš ústa neprestajne naplnené slobodou, a ruky máš pri tom zviazané? Čo na tom, že okovy, ktoré ťa ťažia, nie sú viditeľné? Je to práve ich sila a tvoja ilúzia, že si myslíš, že si slobodný. Hovoríš o slobode a voľnom dychu, a svoj pozemok si ohraničíš vysokým plotom. A to, že vo vnútri tohto plotu môžeš položiť stoličku a stôl ako chceš, nazývaš slobodou.

Kráčaš životom a chceš, aby si stúpal po dúhe. Občas však prejdeš smetiskom, občas ťa zachytí tŕnie kríkov tak, že ťa už nechce pustiť. A už myslíš na to, ako by si odišiel. Melieš zas čosi o slobode, ale je ňou práve samovražda? Ako môže byť len tvojou vecou to, čo sa týka aj druhých?

Hovoríš o smrti, ktorá nutne príde, ale ako jej chceš vštepiť hlbší zmysel, keď ho nemá ani tvoj život? Niekedy práveže potrebuješ to tŕnie, preto sa neudržuj iba v perinách. Len v poranenej duši sa totiž rodí múdrosť.

Hovoríš o Bohu, ale ako chceš spoznať niekoho tak veľkého, ak nepoznáš ani sám seba? Nevieš sa so susedom poriadne zhodnúť ani na tom, kedy začať sadiť a kedy žať, či kedy bude pršať, a chceš sa zhodnúť na tom, kým je Boh? Veru, nikdy sa nehnevaj, ak si o ňom niekto myslí čosi iné ako ty, ani sa s ním nepri, ak si o ňom nemyslí nič alebo ho vôbec nepozná.

Láskou nikdy nenazývaj pokrm pre svoju žiadosť. Láska je skôr hladom. Nekrúž nad ňou ako orol, ale vrhni sa do nej strmhlav. Nespoznáš ju z výšin, ani z diaľok, ale vo vnútri hrudi poháňa tvoje srdce k ďalším dňom. A už vieš, nie ako voľakedy, že láska je aj stavbou, na ktorej sa musíš lopotiť a oháňať. Bez strechy by ti do nej mohlo už pri prvej búrke rýchlo natiecť.

A ešte niečo: Pri všetkom sa nezabúdaj veľa veľa smiať.

(K tomuto, priznávam, trochu zvláštnemu textu, chcem aj niečo osobnejšie povedať. Samozrejme, že ku každému z mojich blogov by som mal osobný a niekedy až veľmi intímny komentár, teraz sa však udialo čosi špecifické. Článok totiž vznikol uprostred noci. Prebudil som sa okolo tretej hodiny s tlakom myšlienok v hlave, s nutkaním k písaniu. Mal som doslova pocit, že ma prebudil „duch“, len aby som si to všetko zapísal. Zrejme som mal vďaka včerajšej pracovnej ceste, kde som mal možnosť veľa premýšľať o živote, napokon aj preplnené sny. Tesne na hranici prebudenia mi duch hovoril niečo o pohlavnosti, že siaha od linea alba k...bohužiaľ, nepamätám si, kam. Škoda, že mi to uniklo...

Linea alba je v anatómii väzivová štruktúra, ktorá sa tiahne od lonovej kosti smerom nahor, stredovou čiarou cez brucho, až k mečovitému výbežku hrudnej kosti. Práve za ňou je umiestnené srdce, ako metaforický orgán citov. Mečovitý výbežok (processus xiphoideus) pritom môže taktiež odkazovať na falus. Ak by to bolo nejako takto, tak by som mal k dispozícii krásny obraz sexuality, ktorá prechádza od spodku až k srdcu:-)

Komponovanie, ku ktorému iste patrí i komponovanie slov, je údelom i darom nespavcov. Exupéry v jednom zo svojich diel napísal, že nespavosť, ktorá je spojená s tvorbou, je pekná nespavosť. Možno aj tá moja má svoj zmysel.

Obraz, ktorý máte možnosť vidieť, bol použitý pri príležitosti kurzu Tvárou v tvár histórii a nám samým, ktorý sa konal v roku 2013 pod záštitou Wave Trauma Center. Evokuje vo mne potrebu vyrovnávať sa s históriou, tou osobnou i všeľudskou, pričom v obidvoch typoch našich dejín vlastne opakujeme vždy tie isté chyby.

Pôvodný titul k článku mal byť: Uprostred noci ma prebudil duch, a takto ku mne hovoril. Pre prílišnú patetickosť a nadnesenosť som tak samozrejme článok nenazval, lepšie by však vystihoval charakter celého textu. Mal som pocit, že môj duch neprehovára len ku mne ako k osobe, ale ku mne ako k človeku všeobecne. A pritom všetkom som si neveľmi istý tým, či som vystihol presný význam toho, čo som v sebe pocítil. Keďže moja blogová stránka je aj niťou mojej vlastnej histórie, pripájam tento článok k nemu. À propos, nebojte, nezbláznil som sa:-)