Legenda slovenskej grafiky

Výstavu pod titulom Opus #75 otvoril nemenej skvelý a chýrny maliar Nikolaj Feďkovič. V názve tejto prezentácie je okrem iného zakódovaný vek umelca, z ktorého stále vyžaruje nielen príslovečná pokora, ale i čaro umeleckej osobnosti. Gažovič svoj fascinujúci vizuálny ohňostroj pretavený do širokého spektra grafických techník a najnovších výtvarných prúdov (exlibrisy, kameňorytiny, unikátne práce s litografickými kriedami a i.) v takomto rozsahu prezentoval v Košiciach po prvýkrát. Ide o prierez jeho tvorbou od 70. rokov po súčasnosť (s dôrazom na 80. a 90. roky), ktorú je možné  vidieť v Löfflerovom múzeu do 8. 11. t.r.

Gažovič vytvoril dielo, majúce gnómickú, nadčasovú hodnotu i platnosť, dielo, ktoré svojím významom presahuje miesto i čas svojho vzniku. Tohto majstra farebnej litografie neustále mobilizoval tvorivý nepokoj, jemu vlastné hľadačstvo, ba možno až závislosť kráčať po nevyšliapaných cestách. Tieto atribúty ho doviedli k najprestížnejším svetovým oceneniam za grafiku.

Ako nonkonformný umelec často privádzal do rozpakov vnímateľov svojich diel už v minulom režime. V období ranej tvorby prejavoval hlbokú náklonnosť k fantazijnému realizmu, ktorý bol pre dobovo ideologizované umenie protivnícky a trpený s veľkou nevôľou. Neškrupulózne podpichoval i dráždil tým, čo bolo nerado videné či strojene prijímané.

Svojským umeleckým videním sa vymanil spod uzdy mámení a preludov a zreálnil si svet vlastným nazeraním naň. Odmietal poslušne prijímať niečiu predstavu o bytí a jestvovaní, zvlášť, ak táto predstava bola vyžadovaná a nadiktovaná. V tomto zmysle sa Gažovič stal enfant terrible, jednoducho „postrachom“ našej grafiky. Toto označenie však treba chápať ako lichôtku a zároveň aj poklonu, ktorá tomuto majstrovi prináleží pre jeho umeleckú originalitu, odvahu a úprimnosť, čo dokazuje celým svojím doterajším dielom.

Odkryl absurditu bytia so všetkými pochabosťami človeka, schváteného vidinou hmotných pôžitkov, opantaného márnosťou, pokrytectvom, neresťou, neslobodou. Na viacerých veľkoformátových grafických listoch vidno, ako s potešením a rád prenikal hlboko pod povrch konvenčných vzťahov medzi mužom a ženou. S pôžitkom prezrádzal obsah ich erotizujúco slastného dialógu. Nielen pre svoju pikantnosť, či prirodzené zobrazenie nahoty, alebo demaskujúcu, provokatívnu zmyselnosť plnú napätia. Jednoducho, leitmotívom Gažovičovej tvorby bola a je chuť zachytávať grotesknosť ľudskej existencie skrz vzrušujúci súboj pohlaví a odhaľovať jeho dráždivo chutnú dvojzmyselnosť s tajuplným nádychom a neraz i nedopovedaným záverom.

Gažovič kolotoč svojej obrazotvornosti roztočil na sklonku 60. rokov spolu s Albínom Brunovským. Ako spolupútnici vytvorili tandem na ceste odhaľovania labyrintu sveta spôsobom, aký nemá vo svete obdobu – rozvíjaním línie imaginatívnosti a magickosti, s fantazijnými motívmi z mytológie či sveta snov. Ich umelecký príbeh sa v rôznych obdobiach navzájom rôzne prepletal, raz viac, inokedy menej súbežne. V tvorivých princípoch si boli neraz až natoľko blízki, že nebolo ľahké rozlíšiť, kto je kto. Dokonca tvorili aj v spoluautorstve. Napríklad v roku 1977 spoločne vytvorili farebnú litografiu s mýtickým podtextom pod názvom Via Eva.