Denník N

Legionár

Antonín bol syn vysokého komunistického funkcionára a dôstojník Československej ľudovej armády. V roku 1968 sa ale postavil na nesprávnu stranu, proti sovietskej okupácii. A tak ho čakal vyhadzov z armády a potom aj jedenapolročné väzenie. V ňom si povedal, že tu mu „kvítí neporoste“ a v roku 1974 sa mu podarilo na falošné doklady utiecť na Západ. Najprv bol v Nemecku, potom roky slúžil v Cudzineckej légii po celom svete.

Antonín Hruška sa narodil v roku 1946. Jeho otec bol cez vojnu totálne nasadený v Nemecku a po skončení vojny sa dal ku komunistom. Veril ich ideálom. Poslali ho aj na štúdium do Moskvy a po návrate robil kariéru v straníckom aparáte. Malý Antonín si ho príliš neužil. Od detstva chcel byť vojakom, ale na základnej škole mu to ešte jeho otec dokázal zatrhnúť. Počas štúdia na strednej škole sa ale aj tak nechal naverbovať a študoval na strednej vojenskej škole na Slovensku. Po absolvovaní školy bol už ako 20-ročný poručík a odvelili ho na generálny štáb do Prahy, kde slúžil ako spojár. V období nástupu Alexandra Dubčeka vstúpil aj do komunistickej strany, aj keď si to potom do konca života vyčítal, pretože mnohí iní do nej nevstúpili a dokázali s tým žiť.

Antonín Hruška 002Prišiel rok 1968 a Antonín Hruška sa politicky zapojil do tzv. obrodného procesu Pražskej jari. Po sovietskej okupácii vylepoval po Prahe plagáty. Prevelili ho na iný útvar a dúfali, že sa zmení. On ale svoj názor na okupáciu neprehodnotil, neprešiel previerkami a tak ho z armády vyhodili a degradovali. Mal problém nájsť si nejakú slušnú prácu. Ponúkali mu prácu zametača v pražských uliciach. Nakoniec sa zamestnal v bani v Příbrami.

Neľahkú situáciu začal Antonín riešiť alkoholom a stával sa z neho opilec a bitkár. Pri jednej dopravnej kontrole sa dostal do konfliktu s príslušníkom Verejnej bezpečnosti. Podľa jeho vlastných slov dostal od policajta ranu ešte prv než stihol vystúpiť z auta. A tak im kopol do auta a snažil sa utiecť. Chytili ho a zmlátili tak, že na to do konca života nezabudol. Za útok na verejného činiteľa dostal na súde 18 mesiacov, ktoré si aj odsedel. A tam dospel k rozhodnutiu odísť z Československa.

S kamarátom nemeckého pôvodu sa dohodol na úteku. Antonín mal kamarátku, ktorá pracovala v kancelárii Československých aerolínií v pražskom obchodnom dome Kotva. Tá jednému klientovi na deň „pozdržala“ turistickú výjazdnú doložku do Švajčiarska, ktorú im okamžite ďalší kamarát v tlačiarni vytlačil v niekoľkých exemplároch. Legálne potom obaja vycestovali do NDR a v Berlíne strávili dva-tri dni, aby to nebolo také nápadné. Okrem samotných doložiek bolo potrebné mať v pase vyznačené, že im takéto doložky boli vydané. Rukou si to do pasu zapísať nemohli, tak použili detskú tlačiarničku a pečiatku urobili rubom československej koruny. S takto pripravenými dokladmi sa po pobyte v Berlíne dostavili na východonemecký hraničný priechod do Západného Berlína na Friedrichstraße. Taká v podstate naivná metóda.

Checkpoint Charlie 1977Checkpoint Charlie na Friedrichstraße, rok 1977 (zdroj: Wikimedia Commons)

Na priechode ich zadržali, ale nie kvôli falšovaným dokladom. Chýbala im tzv. žltá karta, tranzitný doklad. Bola ale nedeľa a východonemeckí pohraničníci si tak ľahko nemohli ich doklady overiť. Antonínov kamarát zahral divadlo, že im uletí lietadlo zo západného Nemecka do Švajčiarska. Po polhodine prišiel podplukovník a pustil ich do amerického sektora. Ešte im dal aj odniesť kufre. Antonín bol pri neskoršom rozprávaní presvedčený, že musel vedieť, že utekajú. Keď o pár rokov neskôr odovzdával svoj pas na veľvyslanectve v Paríži (pokúšal sa o legalizáciu pobytu v zahraničí, keď už mal francúzske občianstvo), tak sa pracovníci ambasády „mohli podělat smíchy“. Hovorili, že to snáď ani nie je možné, dostať sa na takéto doklady von. Mimochodom na to upravenie vzťahov s československou republikou sa nakoniec vykašľal, pretože po ňom úrady žiadali zaplatiť 36 tisíc francúzskych frankov za vzdelanie v ČSSR.

Tak či onak, po úspešnom úteku v roku 1974 sa Antonín Hruška ocitol v západnom Nemecku a tak začal jeho druhý život. Na nemeckú mentalitu a jazyk si nemohol zvyknúť. Až mu nejaký kamarát poradil, nech sa prihlási do Cudzineckej légie. Bol predsa predtým profesionálny vojak… Tak sa aj stalo. Z Antonína Hrušku sa stal okrem iného výsadkár. Prešiel misiami v Zaire, Džibuti, slúžil na základni Mayotte alebo vo Francúzskej Guyane. Jeho posledná misia bola operácia v Kuvajte a Iraku v roku 1991. Ale to už je iný príbeh

Antonín Hruška KomoryAntonín Hruška na Komorských ostrovoch

Antonín Hruška v ZáliveNa poslednej misii v Zálive

V 90. rokoch sa vrátil domov do Českej republiky. Trochu ešte podnikal a vypomáhal armáde s tlmočením pri pobytoch francúzskych a belgických vojakov v Česku. V roku 2010 kandidoval v mieste bydliska v komunálnych voľbách za ministranu Pravý blok Petra Cibulky, ale tesne pred nimi zomrel. Zanechal po sebe po celom svete potomstvo:

Kde jsem žil, tak tam mám děti, samé kluky, chtěl jsem holku, nikdy se mi to nepovedlo. Mám kluka v Praze, v Džibuti, ve Francii, v Brazílii a tady ve Vižňově. Všude kluky.


„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“

(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)

Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.


Zdroj a obrázky: Zbierka Post Bellum

 

Teraz najčítanejšie