Denník N

Legislatívne riešenie klimatickej zmeny

Hlavnou príčinou súčasného globálneho otepľovania sú ľudské aktivity spojené predovšetkým s využívaním fosílnych palív pre potreby produkcie elektrickej energie, tepla, priemyselnej výroby a dopravy. Aby sme sa jej mohli úspešne prispôsobovať, prípadne aspoň čiastočne zmierniť je priebeh a dôsledky na ľudskú spoločnosť, je nevyhnutné výrazne obmedziť spaľovanie fosílnych zdrojov. Efektívny nástroj predstavuje príjmovo neutrálna uhlíková daň.

Uhlíková daň

Hnutie SEN sa bude zasadzovať za zavedenie príjmovo neutrálnej uhlíkovej dane na úrovni Slovenska, EÚ, ako aj globálnej úrovni (napr. na klimatickej konferencii v Paríži v decembri tohto roku). Táto daň by sa postupne navyšovala, až do chvíle, kedy by využívanie fosílnych zdrojov kleslo na úroveň približne 1 tony CO2 za rok, čo je približne považované za množstvo, ktoré dokáže biosféra bezpečne absorbovať pri súčasnej úrovni svetovej populácie (teda množstvo 7 miliárd ton CO2 ročne).

Príliš veľa fosílnych zdrojov, nedostatočná legislatíva

Svet má oveľa viac zásob fosílnych zdrojov (teda uhlia, ropy a zemného plynu), ako je možné využiť pre energetické potreby ľudstva. Podľa nedávnej štúdie (McGlade a Ekins 2015, Nature) by až 89 % zásob uhlia malo zostať nevyťažených, ak chceme zabrániť otepleniu o viac ako 2 °C.

Prakticky jediným súčasným legislatívnym nástrojom na obmedzovanie vypúšťania emisií skleníkových plynov (v tomto prípade CO2) je systém obchodovania s emisiami. Najväčší podiel na trhu obchodovania s emisiami má Európska únia (EU ETS).

Tento systém pokrýva viac ako 11 tis. elektrární a priemyselných podnikov v 31 krajinách, ako aj leteckú dopravu (teda takmer polovicu zdrojov CO2). Európska komisia predpokladá, že do roku 2020 emisie z pokrytých zdrojov klesnú o 21 % oproti roku 2005 a o 43 % do roku 2030.

Napriek tomu, že EÚ ukazuje svetu dobrú vôľu riešiť problém klimatickej zmeny na nadnárodnej úrovni, tento prístup má niekoľko závažných problémov:

  • Systém ETS sa zatiaľ netýka globálnych emisií CO2, čím sa EÚ ekonomicky znevýhodňuje oproti krajinám, kde takýto obchod neprebieha. Ťažobný a energeticky náročný priemysel sa premiestňuje do krajín s lacnejšou pracovnou silou a bez prísnych ekologických regulácií (Čína, India, atď.)
  • Cena emisných povoleniek sa odvíja (kolíše) v závislosti od kombinácie ponuky a dopytu, teda celkovej ekonomickej aktivity. V súvislosti s finančnou a ekonomickou krízou cena povoleniek klesla prakticky na nulu, pretože ekonomická aktivita klesla viac, ako boli nastavené limity (cap) pre emisie CO2. Takáto nestabilná cena je pre priemysel problém. K poklesu ceny až na nulu by ale zrejme nemuselo dôjsť, ak by nebolo poskytnuté príliš vysoké množstvo povoleniek a pokračovalo sa podľa pôvodného plánu, teda znižovania množstva povoleniek.
  • Tento systém nerieši problém globálnych emisií CO2, ktoré neustále rastú rekordným tempom, napriek rastúcej dostupnosti obnoviteľných zdrojov a všeobecnej podpore nízko-uhlíkových zdrojov energie. Dôkaz, že potrebujeme zmenu prístupu!
  • Tento systém je náchylný na korupciu a „obchádzanie“ nutnosti obmedzovať emisie. Nemusíme chodiť ďaleko. Spomeňme smutne známu slovenskú kauzu Interblue Group.

Alternatívny prístup k riešeniu problému klimatickej zmeny zvolila Austrália. Tá zaviedla uhlíkovú daň, v júli v roku 2012 a znamenala zdanenie 348 najväčších znečisťovateľov v Austrálii. Daň sa pohybovala na úrovni 22,6 [austrálskych] dolárov za tonu CO2. Vláda Tonyho Abbotta však v polovici júna minulého roku daň zrušila. Uhlíková daň bola účinná, ako dokazuje nasledovný graf vývoja emisií a využívania uhlia v 20 miliónovej Austrálii:

Australia_uhlie

Obr. 1: Uhlíková daň vo výške 22,6 austrálskych dolárov za tonu CO2 bola zavedená v júli roku 2012, a zrušená v júni minulého roku. Hoci emisie CO2 z výroby elektrickej energie v Austrálii klesali pravdepodobne už v dôsledku globálnej finančnej krízy od roku 2009, pokles emisií sa po zavedení dane ešte zvýraznil a po jej zrušení opäť začal narastať (zdroj).

Iný, doteraz úspešný model uhlíkovej dane môžeme vidieť v Britskej Kolumbii, provincii Kanady. V roku 2008 zaviedli uhlíkovú daň vo výške 9 amerických dolárov za tonu CO2. Keďže daň musí byť podľa zákonov krajiny ziskovo neutrálna, vláda zároveň znížila daň právnických osôb. Britská Kolumbia má dnes najnižšiu daň zo zisku v Kanade a aj najnižšie zdanenie právnických osôb v Severnej Amerike.

Najdôležitejší výsledok dane, ktorej hodnota sa od roku 2008 zvyšovala každý rok o 5 dolárov až do roku 2012 (teda na 27 dolárov za tonu CO2), bolo zníženie spotreby fosílnych palív. Spotreba na obyvateľa sa za 6 rokov znížila o 16 %, kým za rovnaké obdobie inde v Kanada narástla o 3 %. Každým rokom sa ukazuje, že „uhlíková daň je pre životné prostredie prínosom,“ konštatoval profesor ekonómie Stewert Elgie. Zároveň pokračoval v Britskej Kolumbii aj rast HDP na obyvateľa.

Úlohou uhlíkovej dane (ktorá sa dá vnímať ako alternatívna ku spotrebnej dani so špecifickým zameraním na spotrebu fosílnych zdrojov) nie je potlačenie ekonomickej aktivity, ale prednostne potlačenie takých aktivít, ktoré najviac prispievajú k rastu emisií CO2 a teda spôsobujú klimatickú zmenu. Uhlíkovou daňou by boli viac zasiahnutí ľudia s vyššou uhlíkovou stopou a menej ľudia s nižšou uhlíkovou stopou.

Dôsledky uhlíkovej stopy na ekonomickú aktivitu

Súčasná priemerná uhlíková stopa Slovákov je približne 7 ton CO2 na obyvateľa (rok 2008). To znamená, že ak by uhlíková daň postupne rástla z 5 eur/rok, prvý rok by bol rozpočet priemerného jednotlivca zaťažený sumou 35 eur, druhý rok 70 eur, tretí rok 105 eur atď.

V skutočnosti by ale táto suma bola nižšia, alebo vyššia v závislosti od spotreby tovarov a fosílnej energie. Samozrejme, neboli by „zdanení“ obyvatelia, ale producenti fosílnych zdrojov a koncerny využívajúce pre svoju výrobu (energie, tovarov a služieb) fosílne palivá. Tie by potom svoje zvýšené náklady prenášali na spotrebiteľa prostredníctvom vyšších cien. Ľudia, ktorí by uprednostňovali tovary a energie s nižšou uhlíkovou stopou by boli zvýhodnení oproti tým, ktorí by tak nerobili. Podporila by sa tak udržateľnejšia spotreba, na rozdiel o tej neudržateľnej. Je zrejmé, že by nakoniec došlo k obmedzeniu spotreby fosílnych zdrojov, čo je aj cieľ uhlíkovej dane. Postupne by investori, podnikatelia, a ľudia podieľajúci sa na tvorbe ekonomiky museli prestúpiť na iné formy zdrojov, ako sú tie fosílne.

Výhody uhlíkovej dane oproti obchodovaniu s emisiami

  • Najväčšia výhoda uhlíkovej dane je jej fixná, respektíve predpovedateľná hodnota (podľa toho, ako bude spoločnosť schopná sa na nej dohodnúť). To by znamenalo že investori a podnikatelia by mohli svoje projekty plánovať so zreteľom na uhlíkovú daň.
  • Ďalšou výhodou je, že by boli finančne zvýhodnení ľudia s nižšou spotrebou, a znevýhodnení ľudia s vyššou, respektíve neudržateľnou spotrebou, ktorým by tak výrazne rástli náklady. Spojenie uhlíkovej dane s dividendami (systém carbon fee a dividend) by ľudia s nízkou uhlíkovou stopou mali nárok na finančnú odmenu – zisky z uhlíkovej dane by teda nešli štátu, ale naspäť ľuďom.

Návrh na nejakú formu spoplatnenia fosílnych zdrojov (teda uhlíkovú daň) podporujú aj najvyšší predstavitelia fosílnych spoločností v Európe. Konkrétne ide spoločnosti BG Group, BP, Eni, Shell, Statoil, a Total.

Spoločnosti v otvorenom liste adresovanom vládam a verejnosti upozorňujú nato, že hoci sa snažia zvyšovať energetickú účinnosť svojich aktivít a podporujú technológie s nízkymi emisiami CO2, je potrebný aj zásah vlád zhora a „jasný“ signál, že majú záujem riešiť problematiku klimatickej zmeny. Potrebujú pritom stabilnú cenu za spaľovanie fosílnych zdrojov, teda nie ako je to v prípade obchodovania s emisiami.

Bohužiaľ, apelovať na osobnú zodpovednosť v prípade klimatickej zmeny je nedostatočné, ako ukazuje prax, a vyústilo by do stavu, kedy by sa mnohé oblasti Zeme stali doslova neobývateľnými v nasledujúcich desaťročiach.

Preto je spoplatnenie používania fosílnych zdrojov nevyhnutné.  Ďalšou úrovňou ekologickej politiky je podpora všetkých aktivít, ktoré smerujú ku zmierňovaniu dôsledkov klimatickej zmeny.

Citácie:

McGlade, Christophe & Paul Ekins. 2015. „The Geographical Distribution of Fossil Fuels Unused When Limiting Global Warming to 2 °C“. Nature 517 (7533) (leden 8): 187–190. doi:10.1038/nature14016. http://www.nature.com/nature/journal/v517/n7533/full/nature14016.html.

Teraz najčítanejšie