Lepšie ísť vlakom, ak chcete mať traumu z cestovania bicyklom
Do vlaku sa dá ísť bicyklom, však? Radšej sa nespoľahnite.
Napíšte svoj príbeh, prečo je lepšie ísť vlakom! To by mohla byť promo aktivita Železničnej spoločnosti, keď už majú taký slogan. Môj príbeh z 1. augusta je takýto.
Idem na vlak 4:40 z Prievidze do Bratislavy, aj s bicyklom. Pani, nazvime ju dislokovaná grófka, za okienkom protestuje, s veľmi nastraženými ušami cez reproduktor vyrozumiem, že je výluka, niekde sa pôjde autobusom, tak bicykel neberie.
Ja že prečo, prišiel som tak isto, aj s výlukou, bicykel sa zmestí do batožinového priestoru autobusu, žiadny problém.
Ona že lístok nedá, nech dá sprievodca, keď chce byť rebel.
Vo vlaku chcem spať, miesto toho tŕpnem, aký sprievodca príde, či ma vyhodí niekde v Partizánskom. Pokojný ústretový pán ani nezdvihne obočie, keď si kupujem pre bicykel extra lístok (1,50 eur). Len povie, že je výluka a vodiči autobusov bicykle neberú, treba ich presvedčiť. Tŕpnutie sa tak presunie až k zastávke Hlohovec. Už sa vidím, bicyklujúc z Hlohovca do Leopoldova, trochu sa aj teším, nevadí, nezlomia ma!
Vodič autobusu rezignovanie povie, že bicykle a veľká batožina sa počas výluky nevozia, batožinový priestor sa pritom otvára a v druhej polovici vety už bicykel tlačím dnu, vodič sa prizerá, aj ako hovorím ďakujem a nastupujem. A čau.
V Leopoldove je iný vlak, rýchlik, nie regional expres, kráľovsky nazvatý REX, asi pre tú grófku v prievidzskom okienku. REX má stojany na bicykle všade, tento má len špeciálny vozeň pre prepravu batožiny, dokonca predovšetkým bicyklov, ale nie je nik, kto by ho otvoril.
Z pamäte vyhrabávam starú inštrukciu z úplne inej epizódy “lepšie ísť vlakom”, teda úplne posledný vozeň na záver. Do počarbaného vraku posledného vozňa tlačím bicykel, nie som sám, sme dvaja.
Sedíme cyklisti v kupé, vystrašení, čo sa bude diať, či sme neurobili zle. Sprievodkyňa sa vyčítavo spýta, či sú to naše bicykle, vycítila strach. Máme si ich trochu zarovnať, tak do strany, lebo ako pozná ľudí, v Šenkviciach sa navalia zadnými dverami. Idem zo slušnosti zariasť prepletenými bicyklami v uzučkom priesotre, nech neznižujem autoritu vlakvedúcej, ale je jasné, že skôr ako cestujúci v Šenkviciach bude problém bicykle rozmotať. V Šenkviciach nenastúpi do vozňa nikto.
Vlak zastavuje vo Vinohradoch, moja konečná zastávka. Je pridlhý, siaha až za nástupište – podlý trest pre cyklistov v poslednom vozni, ktorí sa opovážili. Prepletené bicykle vypadávajú do jarku, ja tiež. Ale ráno je krásne, Bratislava nás víta takto.
