Lesk a bieda emitentov, alebo ako ťažko sa zarába na gastráčoch (časť II.)

Už v prvom blogu o gastráčoch som vychádzala zo stránky, ktorá tvrdí, že vie celú pravdu o gastrolístkoch a keďže je to nehynúci zdroj inšpirácie, pokračujem v rozoberaní faktov, ako ťažko a málo sa dá na gastráčoch zarobiť.

Na stránke autori tvrdia, že stravovanie môže zamestnávateľ zabezpečiť iba vo vlastnom stravovacom zariadení, čo je pre neho nákladné alebo ponúknuť zamestnancom gastráče. Autori zabúdajú na jednu dôležitú vec a síce, že:

„Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie  najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa…“

A práve to stravovacie zariadenie iného zamestnávateľa je zaujímavé, nakoľko aj vy určite poznáte vo svojom susedstve tzv. „závodné jedálne“, ktoré okrem svojich zamestnancov poskytujú stravovanie aj zamestnancom z ďalších firiem prostredníctvom zakúpenia obedov a stravných lístkov v ich jedálni. Princíp je rovnaký, zamestnávateľ zakúpi stravné lístky, zaplatí za ne a rozdá ich zamestnancom. Rozdiel je v tom, že majiteľ závodnej jedálne si za predaj lístkov neúčtuje okrem ceny obeda poplatok a lístky samotné vyzerajú skôr ako komerčné lístky od šatne, akurát podstata je rovnaká – zamestnanec za ne dostane teplé jedlo a zamestnávateľ neporuší zákon.

Prečo a ako teda zarábajú emitenti gastráčov? Na otázku prečo je odpoveď jednoduchá. Lebo im nejde o stravovanie, zdravú výživu, záchranu národného hospodárstva a rozvoj stravovacích zariadení, ale o jednoduchý a veľmi výnosný kartelový obchod, za ktorý už dokonca dostali aj pokutu. A na otázku ako, si môžeme vysvetliť kolobeh zárobku na gastráčoch.

Emitent dá vyrobiť stravný lístok v hodnote 4 eurá, ktorý predá zamestnávateľovi. Nepredá mu ho však za 4 €, pripočíta si k nemu poplatok a DPH z poplatku. Podľa toho, ako silno zamestnávateľ naliehal a podarilo sa mu dohodnúť sa výška poplatku pohybuje v rozpätí 1,5-3,5 %. Zamestnávateľ tak pri 3 % poplatku zaplatí za lístok v hodnote 4 €, celkom 4,12 € + DPH. Podľa zákona si môže 55 % z ceny lístka dať do nákladov a zamestnanec by mu mal 45 % z ceny lístka uhradiť. Takto sa zamestnávateľovi vráti späť 1,80 €, takže lístok ho celkovo stojí 2,32 €.

Zamestnanec ide na obed, kúpi si stravu v hodnote 4 eurá a gastráč sa presunie do pokladne stravovacieho zariadenia. Na to, aby sa gastráč zmenil späť na peniaze, musí stravovacie zariadenie predať gastráč späť emitentovi, pozor, opäť však nie zadarmo. Obvyklý poplatok za to, že emitent kúpi späť gastráče sa pohybuje vo výške 3-4,5 %. Ak počítame s poplatkom 3,5 %, stravovacie zariadenie dostane za gastráč v hodnote 4 eurá len 3,86 € a emitent má ďalšie centy do vrecka. Pri takto nastavených poplatkoch emitent zarobí na každom gastráči dvakrát, v tomto prípade na lístku v hodnote 4 € zarobí 0,26 €.

Teraz je na mieste otázka, či emitentom nevadí, že zarábajú druhýkrát aj na stravovacom zariadení, nielen na zamestnávateľovi, keďže tak vehementne bránia udržanie zamestnanosti v tomto odvetví existenciou gastráčov?

Ak sa vám blog páčil, hlasujte zaň na vybrali.sme.sk. Ďakujem.