Ležím v Kambodži na pláži s bielym pieskom a je mi úžasne.
No, priznám sa, že ten piesok nie je úplne biely, pláž je po dažďoch a búrke dosť špinavá a ja na nej neležím, ale iba prechádzam okolo. Predstava bielulinkého piesku na pláži a plávanie v teplom mori je pre mnohých ľudí skvelá, ale pre mňa samotného, verte, neverte, úplne ubíjajúca!
Ak by som totiž strácal čas plávaním v mori, nestihol by som množstvo iných, pre mňa podstatne úžasnejších vecí! Bol by som napríklad ochudobnený o šťastie detí z detského domova, s ktorými sme vyrazili na nákupy na miestny trh. Každé zo 66 detí stískalo v ruke peniaze, ktoré im poslali Ľubka s Andrejom, Soňa s Dodom, Peter s manželkou a Lenka. Keďže oni sami nechcú, aby som zverejnil ich priezviská, tak poslúchnem. Napokon, cesta k detskej radosti chorých detičiek nevedie cez priezviská, ale cez konkrétne srdcia a konkrétne činy, konkrétnych ľudí.
Podmienkou na nákupe bolo, aby si deti kupovali len potrebné veci. Školské potreby, prípadne oblečenie, či obuv. Na naše veľké potešenie si množstvo najmä tých starších, kúpilo anglicko-kmérske slovníky. Iba malý Som Nang mal výnimku, vzhľadom na svojich 5 rokov života, on si mohol kúpiť aj takú „potrebnú“vec, akou je meč samurajského bojovníka. Plastikový, pochopiteľne. Ja som splnil domácu úlohu a na základe pokynov Slavky a Jana, som ešte nakúpil veci pre ich „zverencov“ a odovzdal som dačeky, ktoré poslal Silvia a Dagmar.
Spoločná večera s deťmi a s personálom House of family je už pravidelnou súčasťou našich návštev. Inak tomu nebolo samozrejme ani teraz. Pre decká je skvelá zmena, vytrhnutie z denného stereotypu, keď sa čas meria na školské povinnosti, nad ktorými bdie pozorné oko Vicheta, Rona, Sabiny a ďalších kompetentných a na čas presného, na minúty vyrátaného užívania liekov.
Na záver sa ospravedlňujem všetkým vyššie menovaným dospelákom, že sme s Kačenou, Lenkou a Mirom úplne rozvrátili nastavený stravovací režim ich zverencov. Ale povedzte sami. Cestovali by ste 10 000 kilometrov kvôli tomu, aby ste ignorantsky prešli popri obchode so zmrzlinou, sladkosťami, či ovocím a mali pred očami 66 párov detských očí z domova?
Takže prepáčte, ale to ma skôr odnaučíte fajčiť, ako mlčky prejsť v Sihanoukvile popri takýchto predajniach.
Slečny na fotografii sa volajú Srey Keo a Srey Nith small radosť v ich očiach spôsobili darčeky od ich slovenských „adoptívnych mamičiek na diaľku“ Dagmarky a Silvie.
A chalanisko na fotke je náš parťák Miro, ktorý s vyvalenými očami sleduje jazdu nášho tuk-tukára po Sihanoukvile.
