Libéria – krajina tisícich jaziev
Toto nie je cestopisný blog. Nečakajte faktografické údaje, tipy na najlepšie bryndzové halušky v Libérii, alebo kde sa dá kúpiť najgýčovejší suverén. Maximálne to bude zopár postrehov o Libérii, ktoré som pozbieral, keď sme sa tam s kamošmi vybrali na starej žiguli zo Slovenska.
V prvom rade, Libéria je najbizarnejšia krajina, do akej kedy vkročila noha (moja, ľudská). Je to krajina poznačená rokmi občianskych vojen a stovkami detských vojakov. V istom bode histórie sa totiž viacerí občania rozhodli, že by bolo vhodné ak by v krajine vládli práve oni. Tak si každý libérijsky Jožko založil vlastnú občiansko-vojnovú armádnu skupinku a poď ho do boja. V obchodoch s kalašnikovmi si podával kľučku nejeden kanibalistický samozvaný generál.
Celkom dobrá je aj koloniálna minulosť. Totiž, Američania si povedali, že po tých rokoch dajú svojim otrokom slobodu a dokonca aj kus zeme na život. Naložili ich na loď, preplavili cez oceán do Afriky a dali im kus vlastnej slobodnej krajiny – Libériu. Lenže soudruzi zabudli pribaliť návod na použitie vlastnej krajiny. Prvé, čo tam černochy urobili bolo, že si zaviedli otroctvo. Pokrok nezastavíš.
No a v neposlednom rade. Libéria je natoľko prehnitá korupciou, že asi aj tamojší minister vnútra by to bol ochotný priznať. Lenže to priznávať nemusí, pretože má všetkých v krajine dostatočne zaplatených a nikto sa ho na to ani neodváži opýtať. Way to go, Robert ;).
My sme do Libérie dorazili po vlastnej osi, na starom, 30-ročnom žigulíku. Colníci nepozdvihli obočie nad faktom, že sa sem niekto trepe sedem tisíc kilometrov na vlastnom aute, ktoré ledva jazdí po asfalte a nieto ešte dávať rallye prejazdy po hlinených džungľoidných cestách Senegalu a Guiney . Nie, libérijskí colníci pozdvihli obočie len v okamihu, keď nám oznamovali, že si máme pripraviť po tisíc dolárov na víza a vstup. A potom zdvihli obočie druhýkrát, keď sme im ukázali naše oskenované a na farebnej tlačiarni profesionálne vyhotovené víza, ktoré nás oprávňovali vstúpiť do Libérie na letisku v Monrovii. Stačil im jeden dobre mierený telefonát aby zistili, že naše víza neboli vyhotovené v súlade s protikorupčnou politikou Libérie (žiadna tam nie je). A boli sme tam.
Libéria poskytuje skvelý rýchlokurz ohybnosti zákona a dostatočne empatického prístupu vo vzťahu príslušníka akéhokoľvek zboru a bieleho európskeho cestovateľa. Každých päťdesiat kilometrov vás v aute zastaví policajná hliadka. Zastavujú každého, ale traja belosi v starej Lade nemajú šancu prekĺznuť bez dôkladného šacungu, respektíve bez ústneho dohovoru. Ten väčšinou prebieha nejako takto:
Orgán: “Daj 5 dolárov a môžeš ísť”
Obeť: “What? A čo som akože spravil, že mám platiť?” (treba sa robiť hlúpy, aspoň na začiatok)
Orgán: “Nič, to je administratívny poplatok” (tu sa s tým neserú, žiadne rečičky okolo)
Obeť: “Ale ja som študent a točím dokumentárny film o Libérii” (súťaž, kto vie lepšie klamať)
Orgán: “Tak daj aspoň dva doláre”
Obeť: “Tak dám jeden”
Orgán: “Tak dobre”
Časom to celé dospeje do fázy, že úvodnú konverzáciu už prestanete aplikovať a rovno podávate z okna jeden dolár. Ak je policajt hamýžny, skúsí to na vás a oberie všetkých účastníkov o pár minút života (vás aj o pár dolárov naviac). Ak chcete platiť menej ako jeden dolár, je nutné si natrieť tvár krémom na topánky a simulovať černochu. Je to ako v banke – keď prídete v dobrom obleku, bankár vás od pohľadu považuje za bohatšieho, než v skutočnosti ste. Keď prídete do Afriky s bielou pokožkou a na vlastnom aute, 90 percent miestneho obyvateľstva vo vás vidí pojazdný bankomat s neobmedzeným limitom.
No ale, inak je Libéria mega zaujímavá. Všetky tie veci vyššie môžete zažiť aj v inej africkej krajine (napríklad v Senegale sme zaznamenali najvyšší nedobrovoľný úplatok vo výške 400 dolárov), ale v Libérii sa dá aspoň dorozumieť, pretože používajú africkú angličtinu. Znie síce rovnako, ako hocijaký jazyk, ktorému nerozumiem, ale tvári sa to ako angličtina :D.
Našim finálnym cieľom bola Monrovia, hlavné mesto. Okrem iného sme sa tam chceli poriadne vykúpať v oceáne a dať poriadny chill na pláži. Cestovateľský tip číslo 1: ak plánujete dovolenku v Libérii, skúste si to vypočítať mimo obdobia dažďov. Pršalo celé dni a namiesto kúpania sme z auta pozerali na trojmetrové vlny. Tak sme radšej predali celú žiguľu a odleteli sme domov.
*Slovo “Černocha” nie je žiadny rasistický štek. Je to zjednodušený tvar slova černoch, ktorý sa oveľa lepšie skloňuje (namiesto “boli tam traja černosi” je to “boli tam tri černochy”) a bol vyvinutý počas mesačnej cesty v starom rozpadávajúcom sa aute naprieč Afrikou, čo ho dostatočne justifikuje. Autor má rád ľudí každej farby aj národnosti.
