BLOG
Richard Gregor
Richard Gregor
1 035

Lieková agentúra na Slovensko prísť zatiaľ nemohla

Položme si otázku: ak nie sme zaujímaví ani pre utečencov z krajín kde prebieha vojnový konflikt, ako chceme byť atraktívnym miestom pre niekoľko sto člennú skupinu vplyvných a vzdelaných ľudí s dosahom na prostredie legislatívy Európskej únie?

To, že sa po brexite na Slovensko z Londýna nepresídli Európska lieková agentúra (EMA) nie je len výsledkom nedostatočnej diplomacie. Vôbec nejde o faktické dôvody. Je to o celospoločenskej nepripravenosti niesť širšiu zodpovednosť za niečo, čo presahuje hranice nášho obzoru (štátu, okresu, mesta, domu).

Keď som sa v lete 2017 uchádzal o miesto v novovznikajúcom kultúrnom centre v Trnave, načrtol som okrem iného vo svojej stratégii potrebu pracovať v prospech dvoch dlhodobých výhľadových cieľov: 1. Mať na zreteli alternatívu uchádzať sa v roku 2026 o titul Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK). 2. Trvalo vytvárať čo najširšie zázemie pre možnosť, že aj v budúcnosti nastane podobná situácia, ako v tomto roku s liekovou agentúrou.

Keď sa totiž začalo o možnom presťahovaní agentúry hovoriť, po prvý raz sa dostala na pretras okrem vzdelávacej a iných tiež kultúrna ponuka prostredia, ktoré chce takúto významnú inštitúciu prilákať.

Ide o to byť vopred (!) v širokom slova zmysle pripravení a kultúrne atraktívni aj pre zahraničných odborníkov tak, aby im dočasné alebo trvalé pôsobenie na Slovensku nepripadalo ako kariérny regres. Túto pripravenosť a atraktivitu doslova tvorí naša každodenná realita, produktívnosť a tiež postoje, a to vo všetkých, podstatných i marginálnych stránkach nášho konania, aké si vieme predstaviť (neupravené verejné postsocialistické priestranstvá, nevyhnutnosť ďakovať všetkými smerovkami, keď vás niekto nechá preradiť sa autom z pruhu do pruhu, drahé byty v novostavbách, ktorých pôdorysy neprekračujú panelákové moduly, dennodenné správy o korupcii od najvyšších po najnižšie miesta, fakt, že obetiam sa u nás verejne prisudzuje štatút vinníkov - aby som v rýchlej koláži uviedol len niekoľko pálčivých kuriozít).

Priznám sa, že som ako dlhoročný zamestnanec verejných galérií tiež trochu v závleku uvažovania o potrebách a benefitoch smerujúcich predovšetkým k domácemu publiku. Vieme, že nie je veľmi náročné (viď neodmysliteľné standing ovations aj po „iba“ štandardne kvalitných predstaveniach), a že je veľmi fixované na domácu produkciu (po konfrontácii so súčasným medzinárodným dianím u nás nie je okrem festivalu Pohoda dopyt ako zo strany divákov, tak ani kritikov). Keďže sa však širší rámec zahraničnej kultúry u nás na dennej báze nedeje, pre odborníka (napr. z liekovej agentúry) musí byť Slovensko atraktívne asi rovnako, ako trochu dynamickejší, priebežne budovaný skanzen, ktorý jeden raz za život radi navštívime.

Musíme si preto uvedomiť, že naša uzavretosť, sebastrednosť a malá iniciatívnosť v rôznych oblastiach nášho spoločenského života tiež môže byť jedným z dôvodov, prečo nie sme atraktívnym miestom pre život cudzincov. Respektíve, položme si otázku: ak nie sme zaujímaví ani pre utečencov z krajín kde prebieha vojnový konflikt, ako chceme byť atraktívnym miestom pre niekoľko sto člennú skupinu vplyvných a vzdelaných ľudí s dosahom na prostredie legislatívy Európskej únie?

V argumentácii v neprospech našej kandidatúry ohľadom liekovej agentúry sa objavili aj otázky neuznávania práv pre príslušníkov LGBT komunity - zamestnancov agentúry a ich blízkych. Myslím si, že ako človek, ktorý v minulosti prišiel pre umožnenie LGBT výstavy o zamestnanie, si môžem dovoliť povedať, že otázky registrovaného partnerstva a uznania následných práv sú u nás viac predmetom politizácie než hlboko zvnútornenej konzervatívnej morálky, a v skutočnosti nepredstavujú na Slovensku neriešiteľný problém. Argumentuje sa tradičnými hodnotami, no tisíce aktivistov Hnutia za rodinu sa veľmi rýchlo stali synonymom nebezpečnej intolerancie, ktorú drvivá väčšina ľudí žijúcich v tom, čo nazývame štandardné rodiny, starajúce sa o svojich blízkych a svoje deti, rýchlo prehliadla. Možno časom zistíme, že postačí politická odvaha a riskovanie dočasnej straty pokryteckého elektorátu, a nová legislatíva, týkajúca sa elementárnej dôstojnosti života zlomku našich obyvateľov nebude až taká vzdialená.

Snažím sa týmto krátkym textom naznačiť, že celá problematika okolo Európskej liekovej agentúry by si bola vyžadovala oveľa viac a oveľa skôr, než od februára do novembra pracovať na potemkinovskom projekte a jeho diplomatickej prezentácii. Že je výsledkom toho, ako a na čom všetci pracujeme celé desaťročia, ako sa angažujeme v zmysle otvorenej spoločnosti. Pomaly končiaci rok 2017 bol prelomový v mnohých kauzách, kampaniach, tiež voľbami a podobne. Sme na dobrej ceste. Preto verím, že ak teraz nepoľavíme, tak v niektorom novembri štvrtej dekády 21. storočia budeme pre podobné ambície, ako tá s liekovou agentúrou, riadne a zodpovedne pripravení.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Historik, kurátor a kritik výtvarného umenia.

Blogy

|