Denník N

Richard Lintner a zápas o našu krajinu

Dnešná voľba šéfa slovenského hokeja bola veľmi špecifická. Spôsobila, čo by sme ešte pred pol rokom považovali za nemožné: hokej začal byť skutočnou spoločenskou témou.

Aby ste ma nebrali zle, hokej bol na Slovensku vždy témou. Ale napriek tomu, že sme akože hokejová krajina, vždy bol braný len ako zábava pre masy. Internetovému publiku v dnešnej dobe známa „bratislavská kaviareň“ sa nikdy neobťažovala vyjadriť iný ako vlažný, či odmietavý postoj k tomuto národnému fenoménu, bezduché búchanie palicou o zem bolo vždy pod ich úroveň. A čo na tom všetkom ich kolega Štefan Hríb videl, keď pravidelne písal hĺbavé slová o tomto prapodivnom športe, to nevedeli pochopiť.

Niečo sa však zlomilo, z čista-jasna miláčik národa Richard Lintner pred časom oznámil, že ide zmeniť slovenský hokej od základov. A nebol sám. Jeden deň nič a druhý deň už muži, ktorých sme pravidelne v období apríl – máj na 2 týždne vymieňali za Štefánika a Dubčeka v roli národných hrdinov nahodili obleky, usporiadali tlačovku a povedali: Dosť. Slovenský hokej je na tom zle, my vieme, že ho chceme zmeniť a vieme aj ako. 

Ten message bol tak silný, že zasiahol skutočne každého. Kontrast, všetko je o kontraste, porovnávať vieš, iba keď máš s čím. Tu bolo porovnanie zjavné: Na jednej strane Širokého vševláda („údajná,“ ako každá zlodejina v tomto štáte, iba údajná), reprezentovaná Igorom Nemečekom, klesajúce výsledky národného mužstva a totálna mizéria na klubovej úrovni. Oproti tomu stáli mladí, šikovní páni, ktorí napriek tejto mizérii – napriek, nie vďaka nej – dokázali naplno rozvinúť svoj talent, stať sa uznávanými za veľkou mlákou a teraz chcú nezištne pomôcť svojej rodnej krajine.

Dokonalá láska na prvý pohľad. Škoda, že tému hokeja nepodchytili agentúrne prieskumy, ale keby áno, našli by podľa mňa vzácnu zhodu názorov naprieč celou spoločnosťou. Smerák, kádehák, skokár, sieťar, zemavekista, križiak, šaman, telepat, všetci by chceli Lintnera a spol.

Pretože oni nemuseli, peniaze v tom nie sú a oni ich ani nepotrebujú, pokojná práca to tiež nie je a oni sa stresovať nepotrebovali. Mohli spokojne dožiť najlepšie roky svojho života niekde v úzadí, hrať golf a mať to všetko na háku, ale nespravili to. Krásny príbeh toho, ako talenty za mlada odídu do zahraničia, dostanú sa medzi svetovú elitu, zarobia peniaze, získajú tonu skúseností a potom sa vrátia na Slovensko. Taký športový ESET.

Len tak, nikto ich k tomu nenúti a dokonca ich o to ani neprosíme, pretože si o niečom takom nedovolíme ani snívať. To je nakoniec aj dôvod celej našej slovenskej mizérie: Myslíme si, že sa máme tak zle, že si ani nedokážeme predstaviť, že by mohlo byť lepšie. A pritom je to celé naopak.

Teraz to už ale vyzeralo skutočne nádejne, veď taká podpora sa musí odraziť aj vo voľbách, hovorili sme si. Hype silnel každým ďalším menom, ktoré sa k obrode hokeja prihlásilo, kvôli hokeju sa dokonca demonštrovalo! Len ťažko šlo v nás všetkých brzdiť ono nadšenie. Lenže brzdenie a chladenie emócií bolo na mieste. Nevolia totiž občania, ale delegáti zväzu.

No a čo, povedal som si, keď aj mňa tento krutý fakt dostihol, nemôžu byť všetci takí sprostí. Nemám žiadne ružové okuliare, je mi jasné, že toľké roky pôsobenia Širokého a jeho sekretára presiakli svojou mentalitou hlboko do celého systému. Dúfal som, že toto dokážeme prekonať, nestalo sa. Dnešná voľba to potvrdila.

Napriek tomu nie je Rišov (športovcom predsa všetci tykáme, či ako?) výsledok vôbec zlý. Voľba bola síce tajná a teda kto konkrétne hlasoval za jednu či druhú stranu sa nedozvieme, vychádza to celkom slušne asi tak, že nerozhodný stav v hlasovaní medzi zástupcami klubov mohli prikloniť na Nemečekovu stranu hlasy štatutárov zväzu (výkonný výbor, komisie, atď.). Za niekoľko mesiacov vôbec nie zlý výkon.

Navyše, samotný fakt, že sa takáto partia profesionálov sformovala a v zásade neutrpela kolosálnu porážku, ako aj celá debata okolo hokeja v dnešné dni mi dáva nádej, v troch veciach.

Prvá vec, v ktorej mám po dnešku väčšiu nádej, je rozsah tém, ktoré ako spoločnosť riešime. Už vyše roka to vyzerá, že debate mojich facebookových aj reálnych priateľov dominujú takmer výlučne témy amerického sprisahania, Ukrajina, homosexuáli či najnovšie utečenci (pozor, nemýliť s imigrantmi). Šírka reality býva neznesiteľná, treba ju skresať, zlúčiť problémy do jednej témy a hľadať spoločné princípy. Teraz tak môžeme – snáď – robiť aj v ďalšej rovine, ktorá je pre väčšinovú populáciu oveľa lepšie uchopiteľná a pre psychický vývoj priaznivejšia ako tajomné sprisahanie amerických židovských čiernych homosexuálov, či, naopak, snaha tajomnej KBS-ky  pretvoriť krajinu na klerikálny fašistický štát.

Po druhé, ide o samotnú úroveň debaty o športe. To, že téma hokej už týždne sýti rozhlas, rádiá, print aj online či sociálne siete dáva nádej, že Samo Marec a Bohumil Stejskal už hádam dlho neostanú jedinými autormi, schopnými v mainstreamovom prúde písať o športe zaujímavo a zároveň s potrebnou hĺbkou.

No a tretia nádej je úplne očividná. Ako povedal Peter Bondra: „Keď som bol hráč, najlepšie výkony som podával vtedy, keď som bol pod tlakom. Podarilo sa nám vyvinúť tlak na Igora Nemečeka a už len preto mala naša aktivita zmysel.“ Hokejisti sú bojovníci a neverím, že to po dnešku vzdajú. Na zmenu celkových pomerov v hokejovom mikrosvete totiž treba – tak, ako všade – jasnú víziu, pozitívne príklady a koncepčnú prácu. To všetko sa dá robiť aj mimo zväzu a ostáva dúfať, že Lintner a spol. (Bondra, Šatan…) to využijú.

Teraz budú všetci o trochu viac na očiach. Možno si niektorí z nás dajú námahu a začnú sa zaujímať o to, ako funguje vedenie hokeja v tom–ktorom meste, zaklopú na radnicu a budú sa pýtať. Som nevyliečiteľný optimista a verím, že nakoniec bude aspoň ako-tak dobre a preto dal by Boh, aby sme sa cez toto pýtanie naučili aj zodpovednému pýtaniu sa na ešte dôležitejšie spoločenské otázky. 

Poetický záver: Zápas Lintner – Nemeček je totiž v skutočnosti zápasom o našu krajinu. Je to zápas, ktorý sa vedie stáročia, za komunizmu ho viedli Krčméry, Jukl, Neuwirth, ale aj Tatarka, Havel a mnohí ďalší, po osemdesiatom deviatom ho viedla generácia mojich rodičov, no a pomaly by bolo treba, aby sme  ho začali viesť my. Je to zápas obyčajných, hriešnych ľudí, ktorí nechcú nič iné, len žiť dobrý život s ľuďmi, ktorí potrebujú moc, aby sa mohli priživovať na druhých, hrať programovo nefér a vystupovať z pozície silnejšieho, pretože inak to nevedia.

Je to zápas uplácajúcich úradníkov s Mišom Trubanom či riaditeľom komoditnej burzy, je to zápas náckov s tými, ktorí takýto spôsob demonštrácie odmietajú, bol to aj prezidentský zápas Kisku s Ficom no najmä je to denno–denný mentálny zápas každého z nás so svojou horšou časťou. Striedavo oscilujeme medzi jedným a druhým pólom, to kde práve sme, premietame do svojho konania a suma týchto konaní určuje, kam práve smeruje naša spoločnosť. A hoci sa prirovnanie hokeja a morálnej filozofie zdá smiešne, na Slovensku vari niet lepšej ilustrácie.

Teraz najčítanejšie