Denník N

List Karolovi: Hňupi vo funkciách

Fascinuje ma schopnosť na všetko sa vykašľať, nehľadieť na ostatných, proste si povedať, že okolnosti si vyžadujú, aby sme to urobili takto, pred všetkými, tak to urobíme, veď sa na to zabudne. A keby sa aj nezabudlo, tak sa nezabudne, no a čo.

No nazdar Karol,

dohodnime sa, že ty sa nespýtaš, čo mám nové a ja ti to nepoviem. Momentálne sa totiž nachádzam vo fáze – vracia sa periodicky – kedy si uvedomujem, ako veľmi nesprávne to tu celé je. Nie politika, nie kultúra, nie šport, ale všetko. Odhora dole, zľava, doprava (aj v strede), prehnité základy, stavba nestojí ani za tie tehly, čo z nej ukradli a vôbec. Lenže o tom ti písať nechcem, radšej ti napíšem o ľudoch, ktorých v tejto krajine obdivujem.

Obdivujem ľudí, ktorí sa nepoddajú a hneď ti aj dám dva príklady.

Chvíľu sa zdalo, že predsedu vlády dostanú: s jednou veľkou stavbárskou firmou to totižto fakt pokašľal, nedalo sa zakryť, že je za tým ten, kto je za mnohými inými vecami, výhradne zlými. Nedalo sa poprieť, že fakt úplne bezohľadne okradli tých úplne bežných ľudí.

Ale on sa nepoddal, dohral to až do konca, toto ja obdivujem. Muselo im byť jasné, čo si o ňom aj ostatných každý myslí, že všetci vieme, ako to je naozaj. Museli vedieť, že vieme, že klamú. Že tí ľudia ich budú navždy nenávidieť, lebo ich dostali na kolená a deti tých ľudí budú nenávidieť ich deti, lebo dostali na kolená ich rodičov. Že sme všetci prostre strašne nahnevaní, lebo vieme, že nás okradli a dali nám vyžrať tú bezmocnosť, normálne, za bieleho dňa, verejne a bez hanby to všetko urobili, lebo vedeli, že my im nemôžeme nič.

Hrozne nás ponížili, potom bol, pravda, hokej a potom už prišli tí imigranti, ktorí ešte neprišli, takže sa na to zabudlo, ale ja ich obdivujem. Dokázali to totiž: bez hanby, bez mihnutia oka a presvedčivo sa postavili pred nás a povedali, že sa poprvé nič nestalo, podruhé to nie je ich chyba, potretie sa nedá nič robiť a poštvrté robia, čo môžu.

Alebo ten druhý pán, hej? Tak sme sa nejak všetci zhodli, že najmenej posledných desať rokov to s hokejom ide dolu Dunajom a že by asi bolo fajn, keby sa vymenil ten, ktorý nespravil nič, aby tomu zabránil. Aj sme si mysleli, že si to myslíme všetci, ale toť nedávno sme zistili, že na našu smolu si to nemyslia práve tí, ktorí o tom rozhodujú.

Veď v poriadku, kašľať na hokej, republika lepšia nebude, keď budeme majstri sveta, ale rozumieš? Vedel, že ho nikto nemá rád, že keby chodil po ulici, tak chodí po kanáloch (tak po tej ulici radšej nechodí). Bolo mu jasné, že je momentálne najmenej obľúbenou postavou v republike (hneď po imigrantoch, gayoch a tak ďalej), že keby na to prišlo, nikto by ho nenechal ani svetlo zhasnúť, tak veľmi všetci chcú, aby sa už konečne zbalil.

A aj tak to dokázal. Niekomu nasľuboval, niekomu pripomenul, že nebyť jeho, tak by nebol tam, kde je a všetkým je predsa lepšie, keď sú tam, kde sú. Peniaze rozdal, funkcie rozdal, človek až neveriacky pozeral, keď naňho zase vyskočilo priezvisko Machala. Už som spomínal, že aj za hokejom je ten istý, čo za tou stavebnou firmou? No vidíš, ako to všetko do seba zapadá.

Ale nie to som chcel. Skrátka, nechal sa zvoliť, lebo aj tí, čo ho zvolili, sa zhodli, že o šport zase až tak nejde, skôr o tie funkcie a o to pohodlíčko a všetkým bude lepšie a vieme sa dohodnúť. A on vie, že je tam napriek všetkým, že po tomto ho tam všetci budú už len trpieť. Vie, že rezignoval na všetko okrem toho, aby sa tam udržal. Vie, že je to hanba, ale je mu to jedno. Proste to dal. Normálne takto, na ignoranta. Prinajlepšom.

A mňa ti to fascinuje, táto schopnosť na všetko sa vykašľať, nehľadieť na ostatných, proste si povedať, že okolnosti si vyžadujú, aby sme to urobili takto, pred všetkými, tak to urobíme, veď sa na to zabudne. A keby sa aj nezabudlo, tak sa nezabudne, no a čo. Nič nám nemôžu.

Fascinuje ma tá úroveň, to nastavenie mysle. Už sa netváriš, že si tu pre ľudí, už ani nezakrývaš, že tu pre nich nie si, už sa nenamáhaš ani tými najprimitívnejšími výhovorkam, nech nie si za úplného predsedu. Nie. Vieš, že si tam tým ľuďom napriek a ešte sa im aj postavíš tvárou, aby si im oznámil, že sa nič nestalo a vlastne nerozumieš, prečo sú všetci takí nespokojní. Nepoddáš sa, ešte aj tú bezmocnosť im dáš vyžrať a urobíš to s kamennou tvárou profíka. Lebo aj na to si si už zvykol.

Toto ja obdivujem, bez takýchto ľudí by Slovensko nebolo také, aké je.

Maj sa Karol, ty len hlavne ostaň tam, kde si.

Samo

 

Teraz najčítanejšie