Love is a losing game

Celý večer strávili v spoločnosti a ona ho úzkostlivo sledovala, divá a zúfalá, a on to vedel a naschvál bol tichý. A predsa, keď teraz nastúpia do koča a chcel by si ju k sebe privinúť, ona sa vytrhne, štítivo ho odtíska: „Nie, nie!“

Čo som jej urobil? Čo som spravil, že ani dnes nie je spokojná?

Videla som, videla tvoje ramená poklesnúť pod ťarchou viny. – Doma v izbici slúžky pripravujú výbavu, svadobné šaty už sú hotové. – Skôr skončím v jazere než pred oltárom.

Neviem, čo ste si mysleli podľa názvu, ale tento článok je o Timrave. Ja viem, zase čítanková literatúra, už neriešim; kto s tým má problém, get the fuck out of my blog.

Asi pred týždňom som tu tak o tretej v noci vylihovala a dívala sa na Timravu, či ju nepresuniem z postele na zem. Poličky nemám a sú veci, čo chce mať človek v dosahu, takto to u mňa chodí, na druhej strane, minule som zo spánku skopla celý štôs, zrútil sa na dlážku, malý infarkt – bolo by treba pretriediť. A teba čítam stále, ešte si sa mi nezunovala?

Nezunovala.

Rovno som ju vzala do rúk a začítala sa do novely Boj, pre mňa novej. A zase ma to položilo.

Do dediny sa vracia krásna Mária. Všetci sa jej boja. Muži toho, že ich víla opantá a oni zabudnú, že má také smiešne malé veno, ženy toho, že im odvábi nápadníkov. Zároveň sa objavuje spočiatku skôr okrajová postava maliara, vysokého mladíka so suchotinárskym kašľom, ktorý sa tu má postarať o výzdobu miestneho kostola.

Máriina menej obdarená sestra Marta sprvoti nemá obavy, jej sa dvorí pomerne neatraktívny Miro, prezývaný cestár, o ktorého nikto nestojí.

Timrava príbeh rozohráva práve cez Martu – škaredé, nudné, chudobné hrdinky s biednymi vyhliadkami sú jej špecialitou. Postupne sa ale začne presúvať na ďalšie dejové línie, jedna lepšia než druhá.

Dievčatá zorganizujú malý snem, chcú sa dohodnúť na ďalšom postupe, pretože Mária predstavuje skutočné nebezpečenstvo. Najväčšmi sa bojí Evička, lebo – svadobné šaty už sú hotové – a ona sa zožiera žiarlivosťou – možno zbytočne? Pred takou krásou nič nie je v bezpečí. Naozaj, ani cestár (!) neodolal, chodí, smiešny, vylievať sa z citov, Marte sa zrazu vyhýba.

Snem sa koná v najzadnejšej miestnosti u troch bohatých sestier.

Celkom oddialená od druhých, na konci izby pri okne sedela najstaršia Beňušovská, Lujza. Medzi bielymi záclonami bola skoro dopoly zahalená a v bledej tvári, otočenej belavými vlasmi, ligotali sa jej čierne oči ako hviezdy. Bola krásna ešte i teraz a už mala tridsaťosem rokov.

Tieto tri sestričky sa rozhodli nikdy sa nevydať. A založiť Spolok vyšších bytností. Manželstvo je nanič, sú dôležitejšie ciele v živote. Teraz o tom odušu presviedčajú všetky ostatné svoje vrstovníčky. Lujza predovšetkým, tá najviac zanietene – vie, že jej už ušiel vlak, a nechce v tom byť sama.

Timrava sa skrátka nezaprie.
Pritom sa razom vysmieva aj chápe.

Čarodejnice teda spriadajú plány, prehovárajú Martu, pridaj sa k nám, veď sa len neboj, sestru ti nezabijeme…

A čo teda?

Úplne ma tá scéna uchvátila. Je ich tam asi osem? Neviem, ale sú to dievčatá v šatočkách a čipkách, od zlosti im zružoveli tváre, v nejednej tej vtáčej klietke puká srdce, prievan duje do hodvábu. Musia predsa držať spolu.

Estera, prostredná sestra, nezúčastnene posedáva v kresle a číta si, iba zavše niečo prihodí do diskusie. Ty že by si sa zabila, nevesta? Nerob drámy.

Ale ona sa potom naozaj utopí. Nemohla som tomu uveriť. Timrava to samozrejme vybaví jednou vetou a valí ďalej. Premýšľala som, prečo ma čítanie jej próz tak stresuje, a toto asi bude jeden z dôvodov. Tancuje sa a pospevuje, chodí sa od domu k domu, prebehne sa po izbici, otvorí sa okno, tu sa vymení veľavravný pohľad a tu sa sklopia oči, stále sa všetko odohráva na tej najsubtílnejšej rovine – a potom do toho hentak zatne.

Ako keby na vás niekto za celý večer hodil pár zlostných pohľadov z opačného konca tanečnej sály a potom zrazu pribehne a zakole vás nožom. Niečo je na tom úplne pochopiteľné, ale zároveň – neviem – prišlo to tak náhle.

A Timrava, ako tak všeobecne šetrí opismi, ak už niečo dvomi slovami načrtne, to vám vyletí pred očami ako celý malý vesmír. Maliar v kostole, opretý o stenu, červenavé svetlo hodené cez oblok. Zostaň, hovorí Marte. Zostaň… A ona v momente porozumie – a poteší sa, ale hneď sa aj zasa zachmúri.

Pretože tú sú všetci stále ako na ihlách, stále v akomsi prapodivnom napätí, aj sa usmejú, aj sú vzápätí nasrdení – aj to je mi akési – stresujúce. Nič nemá pokoja. Cez srdce predriapané, hovoril Mihálik? Tu sa to všetko predriapava celý čas, všetko sa to kurva hlboko zatína.

Iba Mária, pevný stred tohto rozdráždeného sveta, je naveky tak trochu hádanka.

Nie je to výsostne súčasné? Všetci si žijú celkom pohodlne, objektívne sa nemajú veľmi na čo sťažovať, ale spokojní nie sú, šťastní už vôbec nie.

Ak sa to dnešnému čitateľovi prihovára trochu starším jazykom, no, snáď sa neposerieme.

A sex, hovorila som si, sex tam samozrejme nie je, ale aj tak už hádam máme dosť tých jazykov v krku a natlačila sa naňho a vstúpil do nej. Či? A vášne je tu toľko, toľko vášne v tých úsporných vetách.

„Čo… čo chcete?“ skríkne zajakavo od prekvapenia a odstŕča jeho ruky.
„Vás, vás!“

A čo ho to asi, hrdého, stálo, aby zo seba tie dve slová vytisol.

Vzchopila sa ostatnými silami a začne rýchlo:
„Odstúpte a vzdiaľte sa stadeto naskutku, vy žid! Skôr len moje odpustenie, a keď to máte, zase viac? Aby ste ma zase odsotili? Kto raz… neverí mu viac! Darmo sa unúvate. Ani vidieť, ani počúvať tak nechcem vás. Ako sa opovažujete? Choďte preč v okamihu – bez charakteru, bez cti, bez svedomia… Oh, najdrahší Miro, Miro, Miro…“ dokončí šeptom, „tvoja chcem byť naozaj, tvoja!…“

Mierne nekorektné; privierame oči. Krava, hovorila som si, ty kokos, okašlal ťa, a takto sa hodíš naňho? A predsa to chápem. A veď napokon, čo jej to prinesie? Timrava nás neukráti, zhrnie nám pred záverečnou, kto s kým skončil, ale že by boli šťastní až do smrti?

„I ja som vás miloval, jedine vás.“
A toto vyznanie nie že by ich užšie spojilo, ale odstrčilo jedného od druhého.

Love is a losing game, baby, one I wish I never played, oooooh what a meeeess we maaade.

Čo sa to tam odohráva, či z väčšej časti neodohráva medzi Martou a Bolkinom, to je úplne famózne. Že si vôbec dovolí voči nej také vtipy. Na koči ideme, som povedal. Čo uhýbaš, čo si zamilovaná? Ona že si natrhá kvety, bezpodmienečne teraz hneď, do zarosenej trávy. Doma zastane vo dverách, ruky prázdne, rozsypala, mlčí.

Spravila som z toho strašnú koláž, je to poprehadzované jedno cez druhé; ale o to nejde. Stále premýšľam, čo ma na tom vôbec tak berie. Ja som na kvetnaté opisy, toto je oholené na kosť, niektoré veci sa hovoria na môj vkus až príliš rovno – tak čo teda? Asi že – nie vždy, ale často – Timrava píše, ako keby si podrezávala žily.

Voči tomu človek stojí zrazu akýsi bezbranný.