Ľudia neľudia

V posledných týždňoch sa mi rozum pozastavuje nad ľudskými činmi. Od predvolebných sľubov a povolebných sklamaní, cez svetový terorizmus až po debilitu obyčajných smrteľníkov, ktorých stretávam. Psíčkarske nenávistné odkazy a správanie, podgurážených adolescentov nedosahujúcich plnoletosť, arogantné správanie zákazníkov mysliacich len na heslo „náš zákazník, náš pán“, ktoré už dávno vyšlo z módy spolu s generáciou idúcou na dôchodok len kto vie ktorú a tak by som mohol pokračovať donekonečna. Na druhej strane, keď sa lepšie zapozerám objavím od očarujúcej prírody na okraji mesta aj dobré skutky ľudí v akejkoľvek situácii.

Nedávno som stál na električkovej zastávke a mladík si v automate kupoval lístok. Zistil, že nemá dostatok prostriedkov na jeho kúpu, keď v tom kde sa vzal, tam sa vzal bezdomovec, ktorý mu ponúkol časť toho mála čo mal…takého by som aj ja chcel veru stretnúť. Mama mi stále vravieva, že si mám dávať pozor. Ani sa jej nedivím. Nie vždy sa však dá poslúchnuť. Chtiac nechtiac sa vždy vystavíme nebezpečiu už len tým, že ideme na ulicu. Čo tam čaká nikto nevie. Nedá sa byť neustále ostražitý. Čo ak ma zabije psychopat podobný Olge Hepnarovej? Alebo mám čakať teroristický útok? Ostanem radšej nevšímavý žiť si svoj vlastný život a ostatné si nevšímať?

Len ťažko sa niečo v našich životoch zmení, ak budeme neustále zlo oplácať zlom. Netvrdím, že vždy je na výber. Treba sa aj brániť, len by sme to mali skúsiť humánnejšie.