Má Izrael právo na existenciu?

Titulnú otázku som si kládol pri čítaní knihy izraelského historika Shlomo Sanda  JAK BYL  VYNALEZEN ŽIDOVSKÝ NÁROD.  Uvedenú knihu som si kúpil tak nejak do počtu, aby som mal pri internetovej objednávke poštovné zdarma. Ako to už u podobných popolušiek býva, mimoriadne prekvapila. Už dlho ma žiadna kniha neprinútila premýšľať podobne intenzívne ako táto. Možno budem musieť v mnohom prehodnotiť svoje dlhodobé názory a postoje i na tak zložitú problematiku, akou je izraelsko-palestínsky konflikt. O čo tu  teda ide?

O nič menšieho ako o legitimitu a ideologické zdôvodnenie existencie štátu Izrael. Jeho duchovní otcovia vychádzali mimo iné zo starodávnej biblickej premisy, podľa ktorej bol židovský ľud opakovane vyhnaný zo svojej dávnej zeme, rozptýlil sa do celého sveta, aby sa v budúcnosti zase vrátil do krajiny svojich pokrvných predkov. A to sa naplnilo vznikom židovského štátu. Ale poďme nato postupne, ako nás vedie i autor vo svojej knihe.

Prvá časť knihy sa venuje definícii a popisu nacionalizmu. Autor sa pokúša ukotviť  historicky mimoriadne premenlivé pojmy „ľud“ , „ethnos“ a „národ“. Národné štáty začali vnikať na prahu novoveku a súviseli so vzostupom nacionalizmu. Veľmi zaujímavá je pritom myšlienka, že národ ako entita nie je dačo, čo existovalo odjakživa, spalo a čakalo na svoje prebudenie. Národ bol stvorený vymedzením sa svojich členov voči okolitým susedom. Inými slovami, národ bol stvorený nacionalizmom, nie naopak. A kde sa zobral nacionalizmus? Však ten v stredovekej Európe v podstate neexistoval, ľudia mali identitu skôr lokálnu, ku svojmu mestu či kraju a samozrejme ku svojmu vládnucemu panstvu.  Je potrebné sa vrátiť hlboko do minulosti, snáď až do 16 storočia – k vynálezu kníhtlače.  S tou súvisel rozmach písomníctva v miestnych jazykoch ako aj neskorší vzostup gramotnosti a vzdelanosti ako takej. Vďaka knihám a rozšíreným informačným tokom sa mohol zrazu človek identifikovať i so vzdialenými obyvateľmi tej ktorej zeme, s ktorými by inak po celý život neprišiel do kontaktu, ba možno by ani netušil o ich existencii. Aby dačo také krehké a neurčité ako národ držalo pohromade, musela byť vytvorená mytológia o spoločnom pôvode, najlepšie o veľmi starobylom. Francúzi odvodzovali svoj pôvod zo starovekých Galov, Švédi z Vikingov, Taliani zo starých Rimanov, starí Rimania z Trójanov ! a podobne. A čo Židia ?

Židia sa berú ako špecifický národ založený na spoločnom náboženstve. Ale nielen to. Pri svojej sebaidentifikácii siahajú k biblii a odvodzujú svoj pôvod od „praotca“ Abraháma. Ich predkovia boli vo vyhnanstve egyptskom, odkiaľ ich vyviedol Mojžiš do  Kannánu, zeme zasľúbenej. Po mnohých peripetiách zažili rozkvet vo veľkej a mocnej ríši kráľa Dávida a Šalamúna. Neskôr trpeli v babylonskom vyhnanstve, aby sa po stáročiach vrátili znovu do svojej zeme. V období helénizmu zažili časy rozkvetu v Hasmoneovskom kráľovstve. Na sklonku starého letopočtu boli podrobení Rimanmi, ktorí v r. 70 n.l. potlačili židovské povstanie v Judei, zbúrali Jeruzalemský chrám a Židov vyhnali zo zeme. Od tej doby boli rozptýlení po svete ako bludný ľud a národ. Vznikom židovského štátu bola napravená historická krivda, navrátili sa do svojej zeme, ktorá im legitímne náleží, pretože sú priamymi pokrvnými potomkami svojich biblických a starovekých predkov. Takže nielen spoločné náboženstvo, ale i spoločná krv spája príslušníkov židovského národa. Ale ako to bolo podľa autora naozaj?

S rozvojom modernej archeologickej vedy vyplynulo neúprosne na povrch, že biblia je síce kniha navýsosť kultúrna, v žiadnom prípade nie však historická. Ako prvý padol mýtus o egyptskom zajatí, neskôr i o bájnom kráľovi Dávidovi a Šalamúnovi. Možno postavy tohto mena existovali, ale nikdy nedisponovali zjednoteným kráľovstvom Judey a Izraela a už vôbec nie mocnou ríšou.  Ani tí Rimania neboli  takí krvilační, ako ich prezentuje Biblia. Isteže, povstania v podrobenej Judskej provincii opakovane krvavo potláčali, ale ku genocíde či vyhnaniu celého národa nesiahli.  Zrejme zdecimovali či vyhnali intelektuálnu a mocenskú elitu, ale drvivá väčšina, čiže široké masy obyvateľstva boli ponechané na svojom mieste a na svojej pôde. Bolo nutné, aby pracovali a platili dane. Navyše za ďalších asi 60 rokov došlo k druhému židovskému povstaniu pod vedením Šimona Bar Kochby. Ťažko by nastalo, keby boli všetci Židia vyhnaní cisárom Titom v r. 70.

Roľníci v krajine zostali i po dobytí zeme Arabmi a prevažná časť z nich konvertovala na islamskú vieru. Ako k tomu došlo? Pomerne jednoducho- islam bol v tej dobe síce na obrovskom mocenskom vzostupe, ale ku dvom veľkým monoteistickým náboženstvám, čiže ku kresťanstvu a judaizmu sa staval zdržanlivo. To znamená, že ich príslušníkov nezabíjal ani nenútil prestúpiť na muslimskú vieru. Jediné čo urobili, bolo to, že uvalili na nemuslimské obyvateľstvo dane. Muslimovia žiadne dane neplatili- žili z renty od podrobených a ovládaných  národov. Nie je ťažké si domyslieť, ako sa podrobené obyvateľstvo tejto daňovej povinnosti vedelo vyhnúť. Prestup na islam bol  masovou záležitosťou, dokonca v takej miere, že vďaka výpadku príjmov nebolo z čoho financovať miestnu štátnu správu.

A odkiaľ sa vzalo to množstvo Židov po celom Stredomorí a celom známom „starom“ svete? Odpoveďou sú konverzie. Židovské náboženstvo nebolo v staroveku takou do seba uzavretou inštitúciou, akú poznáme dnes. K izolácii judaizmu došlo až oveľa neskôr v majoritnom a prevažne nepriateľskom kresťanskom a muslimskom prostredí.  Židovstvo malo veľmi dlho misionársky a presvedčovací charakter a ako prvé monoteistické náboženstvo lákalo do tej doby „pohanské“ obyvateľstvo. Neskôr síce prehralo zápas s atraktívnejším a viac prístupnejším kresťanstvom, avšak za mnoho storočí si získalo značné množstvo veriacich po celom vtedajšom  svete. Veľké židovské komunity vznikali po celej rímskej ríši, najväčšia v Alexandrii, v samotnom Ríme a prakticky v každom významnejšom meste. Neboli to starožidia z pôvodnej vlasti, boli to v prevažnej miere novožidia- konvertiti.

Ale to nie je všetko. Na židovskú vieru prestupovali nielen jednotlivci a komunity v rámci rímskej ríše. Veľký úspech malo židovské náboženstvo v púšťach severnej Afriky, v kmeňoch miestnych  Berberov. K nim sa dostalo pravdepodobne cez Féničanov a Kartágincov, potomkov ktorých rozptýlila fatálna porážka ich moci Rímom. O mnoho storočí neskôr sa židovskí potomkovia Berberov, tzv. sefardskí židia spolu s muslimskou inváziou dostali na Iberský poloostrov, do dnešného  Španielska. Muslimská spoločnosť tej doby bola totiž tolerantnejšia ako rímske kresťanstvo.  Na sklonku života rímskej ríše k judaizmu konvertovali z rôznych dôvodov dokonca celé štátne útvary na periférii vtedajšieho sveta.  Na juhu arabského poloostrova, v oblasti dnešného Jemenu existovalo Himjarské kráľovstvo, ktoré prebralo judaismus. Jeho najväčším konkurentom bolo kresťanské etiópske kráľovstvo Aksum. Židovské náboženstvo sa v Himjare udržalo cca 150 rokov, až do nástupu islamu.

Najmocnejšia židovská ríša však vznikla úplne niekde inde, a to ďaleko vo východnej Európe, niekde pri dolnom toku Volgy. Bolo to mocné a bohaté Chazarské kráľovstvo Jeho rozkvet trval niekoľko stáročí a úpadok nastal dakedy v 10 storočí po prehranom boji so slovanským Kyjevským  kniežatstvom. Je veľmi pravdepodobné, že judaizmus sa tu za tak dlhú dobu pevne zakorenil i medzi masami prostého obyvateľstva. Títo ľudia sa po páde Chazarského štátu rozptýlili po celej východnej Európe a vytvorili tak základ silných židovských komunít nielen v Rusku a na Ukrajine, ale aj v Poľsko-litovskej únii a v Uhorsku. Po obohatení a zmiešaní s nemeckými židovskými emigrantmi tu v priebehu 19. stor. vznikla špecifická jidiš kultúra a jazyk a početne najsilnejšia židovská komunita vôbec- tzv aškenázski (bieli) Židia.

Všetci títo Židia, rozptýlení rôzne po celom známom vtedajšom svete, neboli v prevažnej miere pokrvní potomkovia Židov z Palestíny, ale staroveké obyvateľstvo z celého stredomorského sveta, ba i juhu Arabského poloostrova, Sahary či stepí východnej Európy, ktoré na judaizmus konvertovalo. Niektorí z nich neskôr konvertovali na islam či kresťanstvo, mnohé židovské komunity však pretrvali a prosperovali až do modernej doby.  Pôvodní obyvatelia biblickej a starovekej Judey zostali prevažne v domovine a konvertovali na islam. Dnes ich nazývame Palestíncami. Možno teda tvrdiť,  že priemerný Palestínec je biblickému židovskému národu geneticky bližší ako židovský osadník pochádzajúci napríklad z východnej Európy. To vrhá na izraelsko-palestínsky konflikt (staro)nové svetlo. Židovstvo je fenomén kultúrny a náboženský, nie etnický. Čo z toho však vyplýva pre židovský štát?

Autor knihy je vo svojej domovine označovaný za kontroverznú osobnosť, v horšom prípade dokonca obviňovaný z antisemitizmu a náboženskej sebenenávisti.  Osobne si myslím, že neprávom. Situáciu v židovskom štáte i svoj vzťah a výhrady k Izraelu podrobne vyjadruje v závere svojej knihy. Izrael vznikol v r. 1948 na základe dohody západných mocností, predovšetkým ako následok  hrozivých udalostí druhej svetovej vojny a holocaustu, samozrejme s ideologickou podporou sionistického hnutia.  Dôležitým faktom bolo aj to, že Spojené štáty po vojne pre Židov preživších holocaust uzavreli svoje hranice a hodili bremeno zodpovednosti na Palestínu. Pri vzniku Izraelu došlo k nevyhnutnej nespravodlivosti na miestnom obyvateľstve. Násilne presídlených či vyhnaných bolo zhruba 700 tisíc Palestíncov. Samotný Izrael sa definuje ako židovský štát určený pre všetkých židov kdekoľvek na Zemi, ktorí po ňom zatúžia. Náboženský štát, kde sú (pre Židov) povolené iba židovské svadby a rozvody. Obyvateľov štát  delí na dve kategórie. Prvú tvoria  plnohodnotní občania- Židia, ktorí majú povinnosť vojenskej služby a disponujú plnými občianskymi a majetkovými právami.  Zvyšok obyvateľov bez židovského vierovyznania, spadá do skupiny občanov druhej kategórie, s oklieštenými majetkovými, pozemkovými a finančnými právami, avšak s možnosťou voliť vo všeobecných voľbách. Rôzne obmedzenia sa týkajú nielen izraelských Palestíncov, ale aj nežidovských manželov  či manželiek Židov. Mnohí z nich v Izraeli žijú desaťročia bez akejkoľvek možnosti či nádeje na získanie plných občianskych práv. Frustrácia týchto ľudí môže do budúcna iba narastať a dôsledky môžu byť pre Izrael nedozierne a katastrofálne.

Autor vedomý si zložitých historických súvislostí rozhodne nepopiera právo štátu Izrael na existenciu. Je si vedomý i faktu, že prevažná väčšina historických i moderných  štátov vznikla násilne a nie s úplne čistým morálnym profilom. Tak to v dejinách proste chodí. Po čom však volá a túži je plne demokratický a občiansky charakter jeho krajiny. Odmieta Izrael ako židovský štát určený výhradne pre Židov doma alebo kdekoľvek po svete a volá po štáte, ktorý bude rovnocenne slúžiť všetkým občanom, ktorí v ňom žijú, či už sú to Židia, nežidia, alebo pôvodní Palestínci.  Autor túži po premene síce liberálnej, ale predsa náboženskej etnokracie, ako možno dnes nazvať izraelské zriadenie, v plnú občiansku demokraciu západoeurópskeho typu. Premenu etnického nacionalizmu na nacionalizmus občiansky. Čiže aby Izrael nebol len židovský štát vybudovaný na chatrných biblických ideologických základoch ale aby to bola plnohodnotná občianska demokracia s rovnými právami a povinnosťami pre všetkých svojich izraelských  občanov- samozrejme s dominantným židovským obyvateľstvom a rešpektovanými menšinami. Takýto Izrael v autorovom ponímaní právo na existenciu rozhodne má. A zrejme ako jediný má i dlhodobú budúcnosť.