Maďarič robí celkom slušný kultúrny biznis

V každej vyspelej krajine platí, že systém musí fungovať na spolupráci troch sektorov – štátneho, súkromného a neziskového. U nás prežívame úplný opak. Štát nepodporuje podnikateľov, a tí nie sú motivovaní podporovať tretí sektor, napriek tomu, že tieto organizácie vykonávajú činnosti, ktoré neurobí ani štát, ani podnikatelia.

Takže organizácie neziskového sektora sú odkázané na dary, ktoré sa podnikatelia často snažia vymeniť za reklamu, lebo tú si do nákladov dať môžu, príspevky členov, prijaté podiely zaplatenej dane, eurofondy, financovanie prostredníctvom iných finančných mechanizmov a v neposlednom rade v niektorých odvetviach aj na dotácie zo štátneho rozpočtu, ktoré prideľujú príslušné ministerstvá.

Tak tomu bolo ešte donedávna aj na ministerstve kultúry. Ministerstvo prideľovalo dotácie na rôzne kultúrne akcie a projekty, či už jednotlivcom alebo organizáciám. Stačilo predložiť žiadosť, mať trochu šťastia a v určenom termíne dotáciu jednoducho zúčtovať. Keďže pán minister je celkom podnikavý a nechce zaostávať za ostatnými rezortmi vo vyberaní do štátnej kasy, to, čo sa mu asi nepodarí vybrať na zvýšených koncesionárskych poplatkoch, chce dohnať na zarábaní pri rozdeľovaní štátnych peňazí. Ako?

1.1.2015 vznikla na základe osobitného zákona verejnoprávna inštitúcia nazvaná Fond na podporu umenia.  Fond by mal prevziať na seba agendu a povinnosti pri rozdeľovaní a zúčtovávaní dotácií. Ako myšlienka je to výborné, ministerstvo bude odbremenené, dotácie budú mať samostatnú inštitúciu. Vynechám nateraz fakt, koľko ďalších ľudí sme zamestnali do verejnoprávnej inštitúcie a či tí, ktorí túto agendu vykonávali predtým, prešli z ministerstva do novej inštitúcie alebo ostali naďalej v štátnej správe. Prečo si myslím, že pán minister v tomto prípade točí celkom slušný kultúrny biznis?

V zákone je uvedené, že fond nebude len dostávať a rozdeľovať dotácie, on si za to môže, resp. musí vypýtať poplatok. Roky pracujem s peniazmi z rôznych verejných aj súkromných grantových schém, ale ešte nikdy som sa nestretla s tým, aby si nejaká inštitúcia za podanie žiadosti o pridelenie dotácie pýtala poplatok bez ohľadu na to, či žiadosť bude, alebo nebude úspešná. Zákon hovorí, že poplatok za spracovanie žiadosti je 0,1 % z požadovaných finančných prostriedkov, najmenej 20 eur a najviac 1000 eur. Ak zoberieme do úvahy fakt, že fond má tento rok k dispozícii na rozdelenie financie v objeme 15 miliónov eur, na poplatkoch môže zinkasovať minimálne 15-tisíc eur. Táto suma ale bude ďaleko vyššia, keďže fond má schválených približne 2000 žiadostí a v priemere uchádzači platili za podanie 30 eur.

Okrem tohto „biznisu“ fond vedie zo zákona evidenciu profesionálnych umelcov. To, aby sa umelec stal profesionálnym umelcom a ocitol sa v zozname podlieha schvaľovaniu, a samozrejme, administratívnemu poplatku vo výške 30 eur. K čomu takéto zaradenie profesionálneho umelca oprávňuje nevedno. Evidencia by mala byť zverejnená na webovom sídle fondu, zatiaľ sa však len zo zápisnice dá dočítať, že schválili profesionalitu 30 umelcom.

Ja len pevne dúfam, že z takéhoto zarábania na rozdeľovaní finančných prostriedkov si nezoberú príklad žiadne ďalšie ministerstvá a inštitúcie a len pevne verím, že požadovať poplatok za pridelenie dotácie je v súlade s platnými predpismi. O morálke a tom, že mi to trošku pripomína uplácanie, radšej pomlčím.

Ak sa Vám blog páčil, hlasujte zaň na vybrali.sme.sk. Ďakujem.