Blog
sobota

Mafiánske praktiky v slovenskom školstve a vede

Pokusy maďarskej vlády o obmedzenie činnosti medzinárodne etablovanej Central European University v Budapešti vzbudili mimoriadne veľký ohlas, a to ako ohrozenie akademickej slobody. Avšak v rámci doterajšej diskusie vôbec neodznelo, že akademická sloboda na Slovensku je už dávno obmedzená a klientelizmus spolu s politizáciou na slovenských akademických pracoviskách dosiahol rozmery, aké boli typické pre Sovietsky zväz.

Exodus vysokokvalifikovaných pracovných síl zo Slovenska – téma mimo záujmu slovenských politikov?

Len nedávno prebehla médiami správa, že za posledných 15 rokov opustilo Slovensko viac ako 300 000 obyvateľov, čo predstavuje 5 % celkového počtu obyvateľstva [1]. Pritom treba zdôrazniť, že išlo a ide o ľudí v produktívnom veku, spravidla s univerzitným vzdelaním a jednoznačne s nezanedbateľnými jazykovými kompetenciami (bez ktorých by v zahraničí nemohli získať zamestnanie a dlhodobo sa uplatniť). Títo ľudia odovzdávajú svoje schopnosti, zručnosti a poznatky v krajinách, do ktorých sa odsťahovali, a tie – samozrejme – z príchodu pracovných síl v produktívnom veku profitujú – je to obojstranne výhodný obchod. Ešte zaujímavejšia je ale takmer nulová reakcia slovenských politických „elít“ na tento problém, ktorý je svedectvom kardinálneho zlyhávania správy štátu a verejných záležitostí. Jedinou (pseudo)reakciou štátu na túto situáciu bolo zavedenie nesystémového opatrenia – akejsi jednorazovej finančnej odmeny pre navrátilcov, ktorá im je vyplácaná v prípade, že po návrate pracujú v štátnom sektore. Podľa údajov zverejnených vo februári tohto roka prišlo prostredníctvom uvedeného programu „až“ osem odborníkov, hoci miesta boli pre 27 [2]. Nesystémovosť a tragikomickosť tohto opatrenia už len dokresľuje príchod jednej z adeptiek programu, ktorá na vyplatenie príspevku po etablovaní sa na Slovensku čakala sedem mesiacov a aj to musela „urýchliť“ medializácia prípadu [3]. Zavedenie takéhoto nesystémového opatrenia predstavuje len trápnu a veľmi slabú „záplatu“ na dlhodobo neriešený problém odchodu vysokokvalifikovaných pracovných síl zo Slovenska. Aké je však východisko z tohto problému, ktorý sa v oblasti vedy a školstva (teda v akademickej sfére) začal tak vypuklo prejavovať? Skutočne stačí zvýšiť mzdové tarify na úroveň krajín, položených západne od Slovenska, a problém bude zakrátko vyriešený? Moja odpoveď je jednoznačná: Nie. Zvýšeniu mzdových taríf v slovenskom akademickom sektore by v prvom rade malo predchádzať zásadné „stransparentnenie“ systému, ktoré je v súčasnej situácii v nedohľadne a ktoré by nastavilo systémové podmienky tak, že tí so schopnosťami i záujmom by sa mohli bez problémov etablovať na slovenských pracoviskách a pracovať v podmienkach, porovnateľných s krajinami západne od Slovenska. Prečo je však otázka transparentnosti v akademickej sfére tou kľúčovou a v súčasnej politickej a spoločenskej situácii očividne na Slovensku neriešiteľnou?

Uzavretosť, akademický incest a obludný klientelizmus na slovenskej akademickej pôde

V poslednom čase ako by mal každý za povinnosť prezentovať svoj názor na problematiku školstva a vedy na Slovensku. K téme sa vyjadrujú rôzni odborníci i laická verejnosť, ba dokonca aj „odborníci“, ktorí nikdy neprekročili hranice Slovenska, či prakticky nikdy vo vede a školstve nepracovali. A tak sa s diskusnými príspevkami na túto tému doslova „roztrhlo vrece“, hoci často prinášajú len dávno známe fakty o problémoch, ktoré sú zainteresovaným už dlhé roky známe, no nikdy sa nenašla žiadna vôľa na ich vyriešenie. Ba dokonca s vlastnými návrhmi sa ohlásili i rôzne politické „zombie“, ktoré sa tak po rokoch pripomenuli, hoci svoje šance na politické zmeny pradávno prepásli. Napokon, aj „slávny“ veľkolepo prezentovaný programový dokument „Učiace sa Slovensko – Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. Návrh na verejnú diskusiu“[4] priniesol v oblasti univerzitného vzdelávania, vedy a výskumu iba známe návrhy a skutočnosti, o ktorých odborná verejnosť diskutuje najmenej jedno desaťročie, ak nie viac. Pritom už včera bolo neskoro na ich zavedenie, ktoré sa má uskutočniť podľa programu v horizonte 10 rokov, aj to len v prípade – použijem staré zaklínadlo – ak „sa nájde dostatočná politická vôľa“. Predpokladám, že takáto vôľa, ako sa ukázalo už v prípade mnohých obdobných programových dokumentov, sa na Slovensku nenájde. Za jeden z mnohých príkladov by som uviedol v dokumente spomínané zavedenie inštitútu postdoktorských miest. Toto opatrenie sľuboval už pred rokmi jeden z bývalých ministrov školstva a dodnes sa ho „nepodarilo“ zrealizovať v praxi. Takže musíme zrejme počkať ďalšie desaťročie.

Jedna z mnohých analýz, ktorá bola nedávno zverejnená, už po x-tý raz konštatovala vo vzťahu k slovenskej vede a školstvu, že „Výskumníci idú za lepšími podmienkami, čo nemusí hneď znamenať vyššie platy, ale napríklad prácu v kvalitnom tíme, dobrú infraštruktúru a možnosť rastu... Naše systémy sú stále uzatvorené či kvôli jazykovým bariéram alebo spôsobu financovania, a to podstatne sťažuje príchod vedcov zo zahraničia“[5]. Uzavretosť systému je len veľmi diplomatické označenie pre obludný klientelizmus, ktorý vládne na slovenskej akademickej pôde. Rozdávanie pracovných zmlúv na dobu neurčitú bez výberových konaní na základe osobných vzťahov sa stalo v prípade niektorých vedeckých ústavov dokonca základom personálnej politiky (o tom podrobnejšie a konkrétnejšie niekedy nabudúce). O nič lepšie nevyzerajú ani v tichosti organizované výberové konania na slovenských univerzitách, ktoré by mali podľa platnej legislatívy zabezpečovať zvyšovanie kvality, a to uprednostňovaním vedecky aktívnych uchádzačov. Namiesto toho sa pravidelne porušujú zákony i vnútorné predpisy, aby sa za každú cenu udržali na týchto miestach „naši“ ľudia. Ba dokonca na niektorých pracoviskách nie je výnimkou ani „dedenie“ pracovných miest po svojich otcoch a matkách, či iných príbuzných, ktorí tieto miesta vyhradili pre svojich potomkov. Ide o rovnaký nepotizmus, aký vládol v štátnom sektore už pri počiatkoch byrokratizácie v ranom novoveku. Inou kategóriou sú tzv. nenahraditeľní – ide o tých, ktorí sa držia na jednom a prípadne i viacerých pracovných úväzkoch a popri tom poberajú ešte i penziu. Sú spravidla vo veku, keď už na ňu majú zákonný nárok. V ich prípade sa odchod na penziu nenosí a s pribudújacími rokmi u nich stúpa i pocit nenahraditeľnosti napriek tomu, že i omnoho významnejší profesori na západe sa po prekročení zákonom stanovenej vekovej hranice musia chtiac-nechtiac odobrať na penziu. Nenahraditeľní sa domnievajú, že svoje pracovné miesto majú vyárendované doživotne.

Samostatnou kapitolou sú politické kádre, rôzni oportunisti, ktorí prešli jednou a často i viacerými politickými stranami, za čo majú stabilné miesta na akademických pracoviskách, prípadne na ne prišli stráviť svoj – podľa nich zaslúžený – politický dôchodok. Inou kategóriou sú zase tzv. veční funkcionári, ktorých vygenerovala samotná akademická sféra. Bádať prestali už krátko po obhajobe doktorátu, zato vo funkciách dokážu sedieť až do konca kariéry. Títo veční funkcionári publikáciami neoplývajú, no nemajú škrupule pôsobiť v mnohých komisiách, či vedeckých radách a presúvať sa z jedného zasadnutia na druhé.

Raz mi dokonca jeden nemenovaný slovenský akademický funkcionár bezočivo povedal na tieto výhrady, že „veď je normálne, že každý si presadzuje svojich ľudí“. No toto presadzovanie na Slovensku nabralo nechutné rozmery, ktoré likvidujú akúkoľvek mobilitu a existenciu konkurencieschopného pracovného trhu medzi pracoviskami. Mohol by som menovať mnohé príklady, keď absolvent doktorandského štúdia jednej katedry nemôže byť prijatý na asistentské miesto na inej katedre/inom ústave s odvôdnením, že „veď nebol náš doktorand, tak ako si to predstavuje“ (citát vychádza z reálneho výroku). Výsledkom tohto stavu sú odborní asistenti, ktorí sa nedokážu habilitovať ani do 50-tky, či vedeckí pracovníci, ktorí vydávajú svoje dizertačné práce po takmer 15 rokoch od obhajoby doktorátu v nezmenej podobe (nemám problém menovať aj konkrétne príklady).

V susedných krajinách už dávno prebieha diskusia o problémoch tzv. akademického incestu, t. j., ak na jednom a tom istom pracovisku získavajú miesta vlastní absolventi, doktorandi, ktorí potom zostávajú na rovnakom pracovisku až do konca kariéry [6]. Na Slovensku, kde tento fenomén v súčasnosti zažíva nevídanú konjunktúru, sa o tomto probléme konzekventne mlčí tak v akademických kruhoch, ako aj v médiách. Otázka transparentnosti pri rozdeľovaní grantových prostriedkov na Slovensku si zasluhuje samostatné spracovanie. Nikde inde v zahraničí som nevidel to, čo pri mojom niekdajšom pôsobení na Slovensku, keď jedna z grantových agentúr si dokonca vo svojich formulároch udáva možnosť navrhnúť oponentov pre daný projekt. Samozrejme, každý si navrhne takých oponentov, akí posúdia projekt čo najlepšie.

Klientelistická personálna politika ako nástroj novodobého politického prenasledovania a likvidácie konkurentov v akademickej sfére na Slovensku

Nebezpečenstvo, ktoré vyplýva z vyššie uvedeného stavu akademickej sféry, bolo pomenované už mnohokrát – s veľmi výstižným opisom situácie prišiel už pred rokmi Ladislav Kováč. Konštatoval, že „Vo vede sa do mafií združujú menejcenní a neschopní zo starej a strednej generácie, ktorú až na výnimky komunizmus vycvičil v oportunizme.  Ich dnešná úspešnosť ako by dokazovala mladým, že sa v živote oplatí nemať vlastné názory a vždy sa iba prispôsobovať. Moja životná skúsenosť ma priviedla k záveru, že najstrašnejšou solidaritou je solidarita neschopných“[7]. Uvedený problém je v slovenských podmienkach však ešte zložitejší. Klientelizmus v personálnej politike sa stal nástrojom moci a likvidácie konkurentov v akademickej sfére na Slovensku. Tí, ktorí zastávajú kritické názory na fungovanie štátnych inštitúcií, si môžu hľadať miesto buď v zahraničí, pokiaľ chcú pokračovať vo vedeckej kariére, alebo zostať na Slovensku v súkromnej sfére. Sú odstavovaní na výberových konaniach, v ktorých víťazia „naši“ ľudia, prípadne ani len nemajú šancu sa ich zúčastniť a pracovná zmluva je daná priamo vyvolenej osobe. Tí „vyvolení“, ktorí sú súčasťou slovenského systému, takýmto spôsobom držia moc pevne v rukách a sú odhodlaní konkurentov odstrániť i za cenu porušovania zákonov. Z praxe by som mohol menovať nejeden príklad, keď zahraničné publikácie nie sú výhodou adepta, ale skôr obrovským strašiakom pre slovenských kolegov. Uvedený problém som si plne začal uvedomovať až počas môjho zahraničného pôsobenia, keď ma v rámci formálnych i neformálnych rozhovorov zahraniční kolegovia upozornili na fakt, že v tomto prípade ide v slovenských podmienkach o novodobé politické prenasledovanie, v rámci ktorého „nepohodlní“ nemajú šancu na Slovensku získať miesto v oblasti vedy a výskumu. S týmto názorom sa jednoznačne stotožňujem. Takto je zároveň na Slovensku likvidovaná i akademická sloboda. Veď mnohé vedecké pracoviská nemajú spracovanú ani len základnú koncepciu vedeckého smerovania, aby sa ňou nemuseli riadiť v personálnych otázkach. Ani autori „Učiaceho sa Slovenska“ nepredstavili žiadne opatrenia na to, ako odstrániť tento nedemokratický stav súčasnej slovenskej vedy a univerzitného školstva. Aj inak správne navrhované opatrenie na zavedenie funkčných miest docentov a profesorov sa bez adekvátnych opatrení, ktoré ale v dokumente nie sú vôbec definované, môže v slovenských podmienkach zvrhnúť do katastrofálnej podoby, keď sa funkcie docentov a profesorov stanú len odkladiskom politických „mŕtvol“, rôznych exministrov, či exposlanov, alebo neúspešných komunálnych politikov. Pod pojmom „odborník z praxe“ nadobúda táto hrozba v slovenských pomeroch veľmi reálne kontúry – stačí sa pozrieť na obsadenie správnych a vedeckých rád slovenských univerzít.

Opakom perzekvovaných v akademickej sfére na Slovensku sú kariéristi – politickí oportunisti, ktorí majú kontakty naprieč politickým spektrom a adekvátne ich využívajú. Zvlášť sa mi s touto kategóriou spája príklad jedného riaditeľa vedeckého ústavu, ktorý sa v riaditeľskej funkcii drží ako kliešť už viac ako 10 rokov, konkurzmi prechádza bez oponentov. Vďaka politickým kontaktom bol opakovane zvolený do správnej rady iného vedeckého ústavu, zároveň sa stal členom výboru jednej grantovej agentúry, u ktorej je „jeho“ ústav pri získavaní projektov mimoriadne úspešný, hoci úplne opačne je to so zahraničnými grantmi. Súčasne sa dostal do nejakej smiešnej komisie pre udeľovanie cien, ktoré okamžite získal jeden z jeho blízkych spolupracovníkov. „Svoj“ ústav riadi ako vlastnú súkromnú firmu, pracovné miesto môže získať len jemu lojálna osoba tak, ako v časoch Sovietskeho zväzu. Aj toto je každodenná realita slovenskej vedy a školstva.

Práve takíto politickí oportunisti nikdy nedovolia, aby sa v akademickej sfére na Slovensku presadili nejaké reformy, ktoré by ohrozili ich moc. Preto zostávam skeptický a mladým ľuďom zo Slovenska môžem odporučiť, pokiaľ majú záujem o skutočné vzdelanie a vedu, opäť iba štúdium v zahraničí. Ušetria si tým množstvo sklamaní a nepríjemných prekvapení. Tento text je určený najmä im, lebo tí, ktorí sú už v popísanom systéme, sa aj tak nenechajú vyrušovať.

Zdroje a odkazy:

[1] https://ekonomika.sme.sk/c/20428289/ako-je-to-s-unikom-mozgov-za-hranice-vladni-analytici-zverejnili-znepokojive-cisla.html

[2] https://dennikn.sk/672166/za-rok-sa-vratilo-z-cudziny-cez-statny-program-8-odbornikov-miesto-bolo-pre-27-ludi/

[3] https://dennikn.sk/656890/vedkyna-sa-vratila-po-13-rokoch-z-noveho-zelandu-na-peniaze-od-statu-cakala-7-mesiacov-na-pocitac-rok/

[4] http://www.minedu.sk/data/files/6987_uciace_sa_slovensko.pdf

[5] http://science.dennikn.sk/clanky-a-rozhovory/vedna-politika-2/6555-europska-unia-je-rozdelena

[6] http://www.ceskaskola.cz/2016/01/ivo-mozny-poloplna-ci-poloprazdna-lahev.html

[7] https://www.etrend.sk/ekonomika/mafia-neschopnych-v-slovenskej-vede-2.html

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Základným pracovným nástrojom skutočného vedca je kritické myslenie.

Blogy

|

Už viac ako 91695 z vás dostáva správy e-mailom