Majú sny význam?

S touto hypotézou prišiel Hobson a McCarley ešte v roku 1977 a dodnes je natoľko „populárnou“, že sa dostala aj do knižky 50 Najväčších mýtov populárnej psychológie[3], v ktorej je použitá ako argument proti freudovskému výkladu snov. Je to teda naozaj tak? Veda prehovorila a vec je uzavretá? V tomto je čaro a krása vedy a vedeckého poznania. Každé tvrdenie je predložené vedeckej komunite celého sveta aby mohlo byť kedykoľvek preverené. Niekedy môžu zažité paradigmy pretrvávať dlhšie kvôli tomu, že málokto sa ich rozhodne spochybňovať a preverovať. Je ale len otázkou času kedy každá nesprávna hypotéza padne pod váhou dôkazov.

Sny a REM

Mozgový mechanizmus snívania je všeobecne spájaný so spánkom sprevádzaným rýchlymi očnými pohybmi, tzv. REM spánkom. Považovať ale snívanie za totožné s REM spánkom je chyba. Ide dokonca o jednu z najvážnejších chýb, ktorá vznikla z metodologického pochybenia v tomto obore.

Francúzsky neurovedec Michel Jouvet sa skúmaním mozgových poškodení pokúšal nájsť oblasť, ktorá generuje REM spánok. Bol veľmi prekvapený, keď zistil, že je možné kompletne odpojiť celý koncový mozog (vyššie mozgové funkcie) od mozgového kmeňa a stav REM stále zostáva neporušený. K narušeniu prišlo až pri poškodení strednej oblasti primitívneho mozgového kmeňa, v úrovni Varolovho mostu.  Ďalší výskum potvrdil, že spánok REM sa dá úplne odstrániť vytvorením značne rozsiahlych prerušení vo Varolovom moste.

Jednoduchšie povedané, tieto výskumy dokázali, že REM spánok bol kauzálne generovaný štruktúrami primitívneho mozgového kmeňa. A keďže je koncový mozog sídlom všetkých našich vyšších duševných funkcií, vtedajší vedci prišli k záveru, že spánok REM a sny sú „bezmyšlienkovitá“ aktivita.[4]  To prirodzene prinieslo závažné pochybnosti o každej psychologickej teórií ohľadne príčiny snov.

Logicky vyplynulo, že sny sú spôsobované niečím, čo sa deje vo Varolovom moste a čo sa zapína automaticky každých 90 minút, bez ohľadu na stav mysle. A keďže okolné štruktúry mozgového kmeňa riadia očné pohyby, srdečný tep a dýchanie, javilo sa ako samozrejmé, že snívanie je len vedľajším produktom tohto fyziologického procesu.

Spánkový prepínač

V roku 1975 Hobson A McCarley publikovali slávny článok, v ktorom tvrdili, že stav REM je zapínaný a vypínaný dvoma vzájomne komunikujúcimi jadrami. Jedno vylučuje neuroprenášač acetylcholin, ktorý REM stav zapína, a druhé dva neuroprenášače serotonin a norepinefrin, ktoré REM vypínajú[5]. Vtedy v roku 1975 sa zdalo, že bolo rozlúštené jedno z veľkých tajomstiev okolo spánku a snívania.

Za dva roky Hobson s Mcarleym navrhli model samotného snívania. Podľa Hobsona a McCarleyho koncový mozog „vykonáva zlú prácu, najlepšie ako vie“, keď sa počas spánku snaží vytvoriť zmysluplné prežitie z nezmyselných vedomých reprezentácií obrazov , ktoré mu mozgový kmeň predkladá. Špekulatívny druh tejto teórie existoval už v roku 1900 a Freud mal preň svoje vlastné označenie. Nazýval ho „Träume sind Schaume“, čo doslova znamená „Sny sú pena“.[6]

Práca Hobsona a McCarleyho predstavovala hrozbu pre freudovskú psychoanalýzu a samotný Hobson to neváhal zdôrazniť na výročnom stretnutí Americkej psychiatrickej asociácie v roku 1976. Na stretnutí sa dokonca odhlasovalo, že Freudova teória snov vo svetle Hobsonových poznatkov nie je ďalej vedecky udržateľná. S ohľadom na to, že Freud považoval sny za kráľovskú cestu k pochopeniu nevedomej mysle, to malo závažné dôsledky na celú psychoanalýzu všeobecne.

Ako bolo ale spomenuté na začiatku, táto teória mala jeden závažný metodologický nedostatok. Veľmi sa spoliehala na predpoklad, že snívanie a stav REM sú totožné. Výskum, ale nepokračoval ďalej a nebolo overené, či poškodením oblastí generujúcich REM fázu bude poškodený aj mechanizmus snívania. Ako náhle ale neurovedci prijali predpoklad, že REM a sny sú totožné, stala sa z toho taká dogma, že skoro nikto nepomyslel na ďalšie preverovanie.

Sny a NonREM

Môže sa to zdať trochu neuveriteľné, ale až 40 rokov po objavení súvislosti medzi spánkom REM a snívaním bola táto hypotéza podrobená systematickému klinicko-anatomickému skúmaniu. V roku 1997 sa zúčastnilo výskumu 6 pacientov, ktorý utrpeli poškodenie oblasti mozgu, ktorá generuje REM spánok, no ani jeden z nich neprestal mať sny.  Zato 40 iných pacientov, ktorý mali poškodené isté časti koncového mozgu, ktoré boli úplne mimo štruktúr generujúcich REM spánok, prestali mať sny. Napriek tomu bol u nich REM spánok zachovaný.

Toto zistenie viedlo k ďalšiemu výskumu a objaveniu a potvrdenieu NonREM snov[7]. Ukázalo sa, že čím bližšie je človek rannému prebudeniu, tým väčšia je pravdepodobnosť hlásenia snov NonREM. Hovorí sa tomu tiež „efekt neskorého rána“. Tieto sny boli maximálne odlišné od stavu REM, pretože sa vyznačovali veľmi vysokými hladinami norepinefrinu a serotoninu a veľmi nízkymi hladinami acetylcholinu. Bolo teda zrejmé, že snívanie nie je vôbec závislé na REM spánku.

Braunovi a jeho týmu sa v roku 1997 podaril ďalší objav vďaka sledovaniu mozgovej aktivity počas REM spánku pomocou tomografie.[8] Z Hobbsonovej a McCarleyho teórie snívania vyplývalo, že aktivácia REM prichádzajúca z mozgového kmeňa bude globálne aktivovať celý koncový mozog a tak vyvolávať náhodné zmyslové obrazy, z ktorých sa skladá predpokladaná „pena“ snov. Toto ale Braun nezistil. Namiesto toho pozoroval, že počas REM snívania sú aktivované len vysoko špecifické časti koncového mozgu, zatiaľ čo iné časti sú úplne neaktívne. Časti koncového mozgu, ktoré sa zúčastňujú vytvárania snov, zahrnujú celý limbický systém a väčšinu zrakového systému. To znamená, že mozgové mechanizmy pre sny sú rovnaké ako pre základné ľudské emócie.

Sny a lobotómia

Od roku 1940 do roku 1960 bol používaný drastický zákrok lobotómie (chirurgické rozdelenie čelových lalokov), pri liečbe závažných duševných ochorení, hlavne schizofrénie. Tento zákrok síce zlepšoval psychotické symptómy ako bludy a halucinácie, ale človek po ňom stratil veľkú časť toho, čo znamenalo byť človekom.  Z tohto dôvodu hľadali chirurgovia nový postup, ktorý by mal rovnaký terapeutický prínos, ale s miernejšími vedľajšími účinkami. Vznikla tak tzv. „ventromediálna leukotómia“, ktorá vytvárala prerušenia na bielej hmote ležiacej vo ventromediálnom kvadrante čelových lalokov.

Ide o tú istú oblasť, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie snov a ktorú objavili v 90.tych rokoch skúmaním pacientov, ktorí ju mali poškodenú. Takže by sa dalo povedať, že ju znovu objavili, pretože už v 50.tych rokoch pozorovali chirurgovia používajúci leukotómiu, že operácia má za následok zánik snov. Psychiatri to vedeli už dávno, ale keď sa operácia prestala používať, toto poznanie sa nedostalo do neurovedeckej literatúry. Jeden psychiater dokonca pozoroval, že zachovanie snov po operácie je zlá prognóza, ktorá naznačovala, že psychóza nebola vyliečená.

Dá sa teda povedať, že práve to čo vyvoláva psychotické symptómy, by mohlo byť prvotnou hnacou silou pre sny. To, že sny a psychotická porucha nejakým spôsobom zdieľajú spoločný mechanizmus si všimlo už viacero psychiatrov aj predtým.

Vo svetle súčasných neurovedeckých dôkazov je úplne nesprávne tvrdiť, že sny nie sú spôsobované „predstavami“ a že ich podnecuje „motivačne neutrálny“ proces ako to tvrdili Hobson a McCarley. Naopak, zdá sa, že sny a motivované predstavy sú nerozlučne spojené.

Zhrnutie

Ak to celé zhrnieme, moderná neuroveda veľmi rozšírila poznanie o biologickom základe snov, hlavne o mozgových oblastiach a príslušných psychologických procesoch. Toto poznanie je v hrubých rysoch v súlade s Freudovou psychoanalytickou teóriou snov. Nervové mechanizmy snívania sa v niekoľkých dôležitých ohľadoch prekrývajú s nervovými mechanizmami ústredných rysov psychózy ako sú halucinácie. Tím sa potvrdzuje dlhodobé tušenie Freuda v tom zmysle, že pochopenie snov, by nám mohlo poskytnúť kľúč k pochopeniu duševných porúch všeobecne. Sny sa naozaj javia ako „šialenstvo normálneho človeka.“[9]

Bibliografia

Solms, Mark, and Oliver Turnbull. The Brain and the Inner World: An Introduction to the Neuroscience of Subjective Experience. Karnac Books, 2002.

[1] Ilse Grubrich-Simitis, Early Freud and Late Freud: Reading Anew Studies on Hysteria and Moses and Monotheism (Routledge, 2003).

[2] Angela Woods, The Sublime Object of Psychiatry: Schizophrenia in Clinical and Cultural Theory (OUP Oxford, 2011).

[3] Scott O. Lilienfeld et al., 50 Great Myths of Popular Psychology: Shattering Widespread Misconceptions about Human Behavior (John Wiley & Sons, 2011).

[4] “The Brain as a Dream State Generator: An Activation-Synthesis Hypothesis of the Dream Process,” American Journal of Psychiatry 134, no. 12 (December 1, 1977): 1335–48, doi:10.1176/ajp.134.12.1335.

[5] J. A. Hobson, R. W. McCarley, and P. W. Wyzinski, “Sleep Cycle Oscillation: Reciprocal Discharge by Two Brainstem Neuronal Groups,” Science 189, no. 4196 (July 4, 1975): 55–58, doi:10.1126/science.1094539.

[6] Patrick Schuster, Sigmund Freuds Traumdeutung im Lichte der Neurowissenschaften: Eine Kontroverse (Bachelor + Master Publication, 2015).

[7] J Antrobus, G Fein, and T Kondo, “Later REM Activation and Sleep Mentation,” Sleep Res 18 (1989): 147.

[8] A. R. Braun et al., “Regional Cerebral Blood Flow throughout the Sleep-Wake Cycle. An H2(15)O PET Study.,” Brain 120, no. 7 (July 1, 1997): 1173–97, doi:10.1093/brain/120.7.1173.

[9] Grubrich-Simitis, Early Freud and Late Freud.